The Elder Scrolls V: Skyrim

Přidal Mimz dne 22.07.2012 12:12

Kapitola XII.
Vetrík sa mi jemne pohrával s vlasmi a šeptal do uší svoje verše. V tejto zemi som necítila bolesť, strach či nenávisť. Všetko tu bolo tak prekrásne čisté a svieže.
I lúka, na ktorej som teraz leňošila bola voňavá ako tie najkrajšie ruže. Spomínam si ako sa niečo stalo, ale neviem čo to bolo. Myslím, že som mala strach, no ten je teraz preč. Toto miesto bolo kúzelné, plné krás i záhad.
Bola som oblečená do ľahkých modrých šiat a kožušinových topánok. Bolo príjemné nerobiť nič, nestarať sa o zajtrajšok.
"Ahoj, Nira," ozval sa neznámy hlas a niečia hlava mi zatienila výhľad na nebo.
"Poznáme sa?"
"Áno aj nie. Skôr nie." Posadila som sa a prehliadla si muža vo veľkej modrej róbe. Zvedavosti som nemohla vzdorovať.
"Kto si?"
"Som pánom tejto ríše, moja drahá. Bohom večného lovu."
Aela mi raz rozprávala o tom, že po smrti sa vlkolaci prenesú do Zlatého lesa, kde môžu loviť so svojím pánom...Hircinom.
"Takže som mŕtva?"
"Nie tak celkom, dcéra moja. Tá tvoja duša je najsilnejšia a najvernejšia akú som tu kedy mal, no aj tak sa dostala sem. Neviem ako budeme postupovať. Zato, že si sa postavila Striebornej ruke si ťa Družníci náležito uctia. Teda tvoju smrť. Tvoje telo zatiaľ nevrátili nebesiam a stále si myslia, že je v tebe aspoň kúsoček života. Musím uznať, majú tak trochu pravdu."
Nedokázala som sa na nič rozpamätať. Nič z toho, o čom vravel Hircin som nevedela. Akoby mi čítal myšlienky, ustúpil o krok a pred nami sa zavlnil vzduch. Hľadela som na obraz toho, čo sa dialo v...Jorrvaskre. Spomienky sa razom vrátili.
Ukázal mi Ethana, ktorý stále sedel pri mojej posteli a čakal, kedy sa preberiem. Takmer nedýchal.
"Ethan," chcela som sa dotknúť obrazu, no ten zrazu zmizol.
"Takže, moja milá, za tvoju odvahu ti dávam možnosť výberu. Buď ostaneš s nami tu a raz sa stretnete s tvojou rodinou tu, alebo sa vrátiš, no za predpokladu, že splníš moju úlohu."
Tým, že použil slovo rodina, mi pomohol k už tak jasnej odpovedi.
"Aká úloha ma čaká?"
Strašidelne sa usmial a luskol prstami. Naraz som sa premenila na vlka a čakala, čo sa bude diať teraz.
"Na túto lúku deň čo deň prichádza jedna laň. Rozčuľuje ma to a preto sa jej chcem zbaviť. Keď ju zabiješ, vrátim ťa domov."
Nemala som na výber. Buďto ja alebo zviera.
Zavrčala som a dala som sa do behu.
Trvalo mi večnosť, kým som tú chuderku našla. Práve vychádzala z veľkého hustého lesa za lúkou a začala sa pásť. Počkala som si na vhodný okamih, prikradla sa bližšie a bleskovo vyštartovala zo svojej skrýše. Laň ma zbadala a začala utekať, no mne sa len tak neschová. Naháňala som ju cez celý les, pokým sa mi ju podarilo zahnať do kúta. Po všetkých štyroch som sa zakrádala k nej. Teraz nemala kam ujsť. Zahnala som sa, že ju roztrhám, no v tom ma čosi osvietilo.
Čo to robím, preboha? Snažím sa tu zabiť nevinného tvora a to zo mňa robí beštiu. Nemohla som jej ublížiť. Cúvla som, aby som jej uvoľnila únikovú cestu. Laň sa prešmykla okolo mňa a uháňala hlbšie do lesa. Predo mnou sa zjavil Hircin.
"Čo to malo znamenať?!"
"Je to živý tvor a nie vec! Každý život, i ten najmenší, má cenu!"
Hľadel na mňa ako na nejakého blázna. Poškrabal sa po brade a luskol prstami. Premenila som sa na khajiitku.
"Moji lovci sa s ňou už vysporiadajú. Otázkou zostáva, čo s tebou."
Tŕpla som od napätia.
"Tvojmu dobrému srdcu zrejme ani Bohovia vzdorovať nemôžu. Fajn, zasluhuješ si druhú šancu."
Opäť luskol prstami...

Viečka som mala ťažšie ako skaly. Takmer som nedokázala otvoriť vlastné oči!
"Uhm..." vzdychla som, keď som sa pohla.
"Nira, povedz niečo, prosím ťa," nariekal Ethan. Konečne som jeho tvár uvidela na vlastné oči.
"Talos, ďakujem! Hej, všetci poďte sem, Nira sa nám vrátila," volal cez slzy. Napriek bolesti vychádzajúcej z rany som ho objala. Cítila som ako sa chveje. Zrejme bol vyčerpaný a vyhladnutý.
Všetci Družníci pribehli do našej izby a natešene jasali. Kodlak podišiel ku mne a potľapkal ma po pleci.
"Všetkým si nám chýbala. Pamätáš si na niečo?"
"Na Hircinovu ríšu," odvetila som zachrípnutým hlasom. Ostatní na mňa začudovane hľadeli.
"Nira, z Hircinovej ríše sa v živote nikto späť nevrátil."
"Povedal niečo v tom zmysle, že je to moja odmena. Tiež tomu nerozumiem, Kodlak."
"Tak potom si určená k veľkým veciam, ak sa ti podarilo ujsť mu."
"Vyhrali sme? Zničili sme striebornú ruku?"
Ethan ma pohladil po tvári a so slzami v očiach prikývol. Kodlak vyhnal ostatných preč a napokon aj sám odišiel. Vraj si musíme odpočinúť.
"Ethan, ako dlho tu už sedíš?"
"Možno týždeň, prečo?"
"To nie je možné! Bola som tam sotva jeden deň."
"Prisahám, Nira. Mal som o teba strašný strach. Ja... mal som ti hneď pribehnúť na pomoc, ale..."
"To je v poriadku, kocúrik. Au..." zaujúkala som pri pokuse o sadnutie si. Ethan vybral malú fľaštičku a podal mi ju.
"Je to proti bolesti. Vyrobila to Aela."
"Ethan, rozmýšľala som o tom, že už nechcem byť vlkolakom. V Hircinovej ríši som sa necítila ako doma. Tam ja nepatrím. Chcem sa ťa opýtať, či ty ním byť chceš?"
"Nechcem! Kvôli tomu prekliatiu som ťa skoro stratil a nemienim si to zopakovať. Máš nejaký plán?"
"Eorlund musí skovať sekeru Wuuthrad a vrátime ju do Ysgramorovej hrobky. Tam sa z nás stanú opäť normálne bytosti."
"Fajn, ale až po zajtrajšej oslave, dobre? Budeme hodovať a oslavovať víťazstvo i tvoj návrat."
"Predpokladám, že ty na takej oslave nesmieš chýbať."
"Ha, to je jasné. Teraz si trochu pospi, nech sa ti vrátia sily. Ó, aby som nezabudol, ten lektvar skutočne pomáha."
Usmiala som sa na neho a vypila obsah fľašky. Bolo to horké a nechutné, ale aspoň mi pomohol zaspať. Snívalo sa mi o tom, aký bude život pekný, keď sa zbavíme toho prekliatia. Už onedlho...

Přidal Mimz dne 22.07.2012 18:40

#15

Kapitola XIII.
Tá slávnosť bola skutočne úžasná, i keď som ešte nevládala tancovať, ale čert to ber. Celú noc sme počúvali hrdinské príbehy o slávnych činoch Družníkov, pili sme medovinu a lahodné víno. Proste veľká zábava.
Prvý raz po smrti Kha-ta som sa cítila v bezpečí milovanej rodiny. Obetovala by som jej všetko. A myslím, aspoň dúfam, že je to vzájomné.
"Si tá najkrajšia khajiitka, akú som kedy videl. Vieš, v živote nie je nič isté, ale moja láska k tebe áno. Teda myslím. Chcel som...čo som chcel?" kričal na plné hrdlo Ethan. Jediné triezve dušičky v tejto sále sme boli my s Aelou. Samozrejme, nepohrdla som nápojmi, ale pila som s mierou. Ostatní boli na mol.
"Ďakujem ti za ten elixír, Aela. Skutočne mi pomohol," poďakovala som sa jej.
"Nemáš za čo. Neviem s kým by som sa dnes zabávala, keby si to...veď vieš."
Usmiala som sa na ňu a šťastne ju objala.
Zábava a alkohol nie sú zlé, ale keď sa dvaja dospelý chlapi hrajú na koníkov a ďalší flirtuje so stĺpom, to je už trochu moc.
"Hijó!" kričal Farkas, keď sa viezol na chrbte svojho brata. S Aelou sme usúdili, že je načase nahnať týchto "inteligentov" do postele. Vzpierali sa ako malé, neposlušné deti. Ethana som si vzala na starosť ja. Čučal na vtáčatko za oknom a hádal sa s ním, že vraj sa mu vysmieva.
"Kocúrik, je čas spať," oslovila som ho.
"Ja ťa sledujem, operenec!"
"Tak poď," vzala som ho za ruku a ťahala do izby.
Keď som ho ukladala do postele, táral nezmysli o tom, že si chce kúpiť cvičeného mamuta.
"Myslíš, že by sa zmestil do škatule?"
"Dobrú noc a sladké sny."
"Ja myslím, že hej. Pôjdeme si nejakého vybrať?"
"Spi," rozkázala som mu. Namrzene sa otočil na bok a do polhodiny si veselo pochrapkával.
Ja som zaspať nemohla. Tešila som sa a zároveň i bála toho, čo na nás v Ysgramorovej hrobke môže čakať. Mali sme päť hláv čarodejníc, takže dosť pre mňa, Ethana i Kodlaka. Aela sa vlka v sebe nevzdá, no neviem ako Farkas a Vilkas.
Vzápätí som si spomenula na chudáka Eorlunda, ktorý bude celú noc pracovať na Wuuthrade. Bolo mi ho ľúto, ale veľmi nám to pomôže.
Nikto si cez noc moc neodpočinul. Väčšina si ráno nepamätala na svoje nočné kúsky.
Nezaujímalo ma to. Do hrobky pôjdu len tí, ktorí sa chcú očistiť. Spýtala som sa Farkasa a Vilkasa a po menšom premýšľaní, si aj oni zvolili nový život.
Aela sa na mňa hnevala, že chcem zahodiť tento "dar". Vysvetlila som jej svoje dôvody a nakoniec to aj pochopila.
Eorlund pracoval dlho, ale nakoniec sa mu podarilo úlomky spojiť do nádhernej veľkej skery. Bozkom na líce som sa mu snažila zavďačiť. Venoval mi úsmev a poprial veľa šťastia.
Ja, Ethan, Kodlak, Vilkas a Farkas sme dali zbohom tomuto životu.

Ysgramorova hrobka bola strašidelná, no i nádherná zároveň. Dostalo sa mi tej cti niesť Ysgramorovu sekeru.
V malej miestnosti bola veľká socha.
"To je Ysgramor. Vrátenie sekery by malo otvoriť tajný vchod do hrobky," poučil ma Kodlak. Podišla som k soche a položila sekeru do mužovho náručia.
"Toto patrí vám," zašepkala som. Zrazu sa jedna zo stien pohla a odkryla chodbu. Chcela som vkročiť dnu, no Kodlak ma zastavil.
"V tejto hrobke odpočívajú najlepší bojovníci spomedzi všetkých Družníkov. Tým, že sa im postavíme, dostaneme možnosť vykúpenia. Bude to férový súboj, Nira."
Nazbierala som odvahu a vkročila dnu ako prvá. Ostatní ma nasledovali. Ethan bol tesne za mnou a s vytaseným mečom bol pripravený ma chrániť. Úsmevom som mu poďakovala. Opätoval mi moje gesto.
Chodba sa čoraz rozširovala, až nakoniec prerástla vo veľkú sieň s rovnakými čiernymi hrobkami, aké boli v Prachovcovej mohyle. Lenže nevyšli z nich draugiri, ale priesvitní duchovia. Tasili sme zbrane, pripravení obhájiť svoju návštevu, ale jeden z nich sa na mňa zahľadel a nejakým zvláštnym jazykom pokynul ostatným, aby nás nechali prejsť. Začudovane sme sa obzerali, ako pred nami títo mocný skláňali svoje zbrane.
"Nerozumiem tomu," šepkal Kodlak.
"Ver, že ani ja."
Ostražito sme postupovali ďalej a tunel nás zaviedol do miestnosti, kde bol veľký horiaci oltár. Pristúpili sme k nemu a Kodlak povedal, čo máme robiť.
Každý z nás si vzal jednu z hláv a pripravil sa na oslobodenie. Postavili sme sa okolo ohňa a čakali na Kodlakov príkaz.
"Teraz!" skríkol a všetci sme pustili hlavy do spaľujúceho plameňa.
"Čo sa bude diať..." začal Ethan, no nestihol dopovedať.
Akoby som sa trhala na polovicu. Niečo sa z nás dralo von a nebolo to dvakrát príjemné.
Kosti škrípali, koža praskala. Pred nami sa zjavilo päť spektrálnych vlkov. Chystali sa na nás zaútočiť, keď sa pri nás znenazdajky objavil Hircin.
"Ku mne!" zreval na vlkov a oni so stiahnutými chvostmi poslúchli. Boh lovu si nás premeriaval, no mlčal.
"Ach, Nira. Mohli sme sa po tvojej smrti tak zabávať," uškŕňal sa na mňa.
"Nemienim brať život nevinným ako ty, Hircin," odvetila som stroho.
"Tvoja chyba. Snáď sa niekedy uvidíme."
"Možno."
"Zbohom," rozlúčil sa s nami a odkráčal, spolu s vlkmi, kamsi do neznáma. Kodlak ma chytil za plece a srdečne sa mi poďakoval.
"Neviem ako sa ti odvďačiť. Toľko rokov som musel žiť s tým zvieraťom, že už si nepamätám na ten nádherný pocit čistoty."
"Bolo mi cťou."
"Vieš, ja som už pristarý a mnoho vecí už nestíham. Družníkov by mal viesť niekto so srdcom čistým ako je tvoje."
"Čo tým chceš povedať?"
"Týmto ťa, Nira, menujem za novú Zvestovateľku Družníkov z Jorrvaskru. Veď nás k sláve. Vy traja ste svedkovia."
Ethan sa rozosmial a pobozkal ma na tvár.
"Ďakujem, Kodlak."
"Nie, to ja ja ďakujem. Ehm, a prajem vám pekný spoločný život. Gratulujem."
Po ceste domov sme sa s Ethanom rozprávali o svadbe a budúcom spolunažívaní.
"Čo keby som nám kúpil nejaký pekný domček na námestí. Mali by sme domov."
"Ethan, ale veď mi máme domov. Je ním Jorrvaskr a to mi úplne stačí."
"Bál som sa, že to nepovieš," zasmial sa.
Presne tak. My už domov máme...