---

si predstav že si chalan, a pred tebou zamdlie pekná nahá ženská :D hormony neovládneš :DD

---

to je pravda ...no on mal priveľa adrenalinu *pfff* :D

---

v jeho pozícií je to síce ťažko, no ospravedlnitelné :D

---

heh :D

---

11. Kapitola: Krv na rukách

Stál som pri dverách a lačne hľadel cez malé okienko na dverách na dvoch ľudí. Jeden stál a pozoroval okolie a na chrbte mal pripevnenú oceľovú obojručnú sekeru a na sebe oceľové brnenie. Druhý sedel na jedinej stoličke a hľadel s prázdnym výrazom pred seba. Na sebe mal kožené brnenie a za opaskom dýku.
Zdalo sa ako keby bol slepý. Pre mňa lepšie.
Ešte chvíľu musím počkať kým sa ten so sekerou ku mne otočí chrbtom a konečne zvlažím svoje vyprahnuté hrdlo. Sano´r odišiel tak mi v tom nikto nebude brániť.
Po nekonečných minútach sa otočil chrbtom k dverám. Potichu som otvoril dvere a s nadľudskou rýchlosťou sa vrhol na muža so sekerou.
Muž ktorý sedel na stoličke niečo zakričal a ten so sekerou sa stihol otočiť a odsotiť ma so seba.
Narazil som chrbtom do stola, pár prázdnych nádob od vína spadli na zem a rozbili sa. Opäť som sa vrhol na muža so sekerou ktorý ju už zvesil z chrbta.
Vyhol som sa jeho rane a skočil mu po hrdle ale muž ktorý sedel do mňa vrazil ramenom. Odskočil som dozadu a zasyčal.
„Čo je to ? “ pýtal sa slepý bandita prvého a hľadel dve metre vľavo vedľa mňa. V hlase mu bolo cítiť strach.
„Upír “ odvetil prvý tiež z náznakom strachu v hlase.
Zasmial som sa a vyceril š!@#%§té zuby.
„Svojmu osudu neuniknete, poslúžite mi ako skvelá hostina ktorú som dlho nemal “
Bandita so sekerou s výkrikom zdvihol sekeru a zahnal sa po mne. Zľahka som sa mu uhol a sekera prerazila stôl napoly.
Vyletel som dopredu a jediným pohybom pazúrov som zasiahol do hlavy slepého banditu. Ten spadol na zem, chytil sa za rukami tváre spomedzi ktorých mu tiekla krv a kričal od bolesti.
Otočil som sa a práve vtedy už dopadala sekera banditu priamo mne do hlavy. Zdvihol som ruku a chytil rúčku sekery. Bandita sa zhrozil nad mojou silou a rýchlosťou.
Pustil sekeru a začal ustupovať dozadu vediac čo ho čaká.
Ani sa nenazdal a zaboril som mu ostré zuby do krku.
Chcel vykríknuť, no z úst mu vyšiel iba slabý ston. Pocítil som v ústach teplú krv ktorá sa mi z tekala dole hrdlom ako elixír znovuzrodenia.
Bolo to ako keby som sa znova narodil, pocit sily bol ešte väčší ako predtým.
Vysal som z neho aj poslednú kvapku krvi a odhodil bledé telo na zem. Vrátil som sa k slepému banditovi, kľakol si k nemu a odtisol mu ruky z tváre.
Bola celá krvavá, od pravého oka až po ľavú bradu sa mu tiahla hlboká ryha od mojich pazúrov.
Bandita vzlykal, zachechtal som sa a zaboril zuby do jeho krku.
„Khajrgo ! “vykríkol Sano´r a zhrozene na mňa hľadel. V rukách držal nejakú fľaštičku.
Nestihol som vypiť ani kvapku krvi zo slepého banditu. Zo zúrivosťou som sa rozbehol k Sano´rovi.
Ostal prekvapený nad mojou rýchlosťou, už som ho držal vpredu za brnenie, no už zakričal slová.
Odhodilo ma dozadu, narazil som do skalnej steny až my vyrazilo dych. Chcel som sa naňho vrhnúť znovu no priskočil ku mne a strčil mi do hrdla fľaštičku. Tekutina sa my vliala dole hrdlom a po okolí ešte bolo počuť slabé opakovanie Sano´rovej sily.
Odhodil som od seba Sano´ra, ktorý spadol na zem a chcel sa po ňom vrhnúť ale nohy sa mi podlomili a spadol som na kamenistú zem.
Zavrel som oči a na chvíľu o ničom nevedel. Začal som sťažka dýchať a celý som sa triasol. O niekoľko sekúnd som otvoril oči a pozrel na všetky strany.
Uvidel som Sano´ra ležiaceho na zemi, muža ktorý stonal a držal sa tváre a nehybné telo. Nechcel som tomu uveriť ale vedel som že som to bol ja. Zaboril som oči do zeme chytil sa za hlavu potlačoval zhnusenie sám nad sebou.
Niekto mi položil na rameno ruku. Zľakol som sa a otočil, no bol to len Sano´r. Držal zdvihnutú dýku v ruke.
Teraz ma zabije, viem to. Zatvoril som oči a čakal. Nič sa nedialo tak som ich otvoril, Sano´r držal prázdnu ruku aby som sa mohol postaviť.
„Prečo ma nezabiješ ?! Vidíš čo som spravil !? Skoro som zabil aj teba ! “
„Prestaň, nebola to tvoja vina “ odvetil Sano´r.
„Akože nie ? A koho ?! “
„Toho čo ti to urobil, ty si od neho nechcel aby ťa uhryzol “
„Nie, ale týchto ľudí som zabil ja ! A ktovie koho ešte ?! Ja len... nechcem už nikomu ublížiť “
„neviem koho si predtým zabil ale viem že teraz stým chceš skoncovať a navrátiť svetu svetlo. Ty už nechceš nikomu ublížiť a ja sa o to postarám aby si už nikoho nezranil “
Pozrel som mu do očí so šťastným no ešte hrozivým pohľadom.
„To ti prisahám “ dodal Sano´r, chytil mi ruku a postavil ma. Potľapkal ma po pleci a obrátil sa k slepému banditovi. Na krku mal dve kvapky krvi po mojich zuboch.
Sano´r zdvihol dýku nad mužovu hrud.
Chytil som Sano´rovi ruku a povedal mu nech to nerobí.
„Teraz je aj on upír, nakazil si ho “ povedal zo zarazeným pohľadom.
Aj ja som upír a nezabiješ ma, teraz je neškodný, dokedy sa postaví na nohy, budeme už dávno preč. Nechcem aby niekto další zomrel “
Sano´r vzdychol a prikývol. Zvesil z chrbta vak, vytiahol mapu a položil ju na stôl.

---

12.Kapitola: Dole schodmi

Cestou ktorou šli http://imageshack...53880.jpg/
http://imageshack...54452.jpg/

„Pôjdeme tadeto “ povedal Sano´r a prstom ukázal celú cestu až k Riftenu, viedla popri hore. Budeme sa držať hory. Tak budeme chránený pred beštiami tam dole a na horách v zime možno ani žiadne nie su. Je tam však strašná zima.
Vyrazili sme len čo Sano´r skontroloval či sme nič nestratili.
„Máme už len jeden plášť a iba to čo máme teraz na sebe “ Vravel Sano´r, ten druhý stratil, no nepovedal my ako.
Sano´r zroloval mapu a hodil ju do vaku ktorý si vyhodil na chrbát a vybral sa nevyšliapanou cestou po snehu.
Hodil som ešte posledný pohľad na zúboženého banditu ktorý ešte stále ležal na zemi a sťažka dýchal.
Už asi nikdy nebudem šťastný, po tom čo sa stalo. Som len obyčajný vrah.
Pozrel som naňho a stalo sa to opäť.
Stáli sme pred veľkými dverami do akéhosi hradu. Neviem čo to presne bolo. Videl som len tie dvere. Jeden z dvoch mužov ktorý bol skoro v každej mojej spomienke predstúpil, zdvihol ruku a dvere sa so zarinčaním rozleteli do vnútra.
Ked usadol prach, z haly vstával starý muž so sivou bradou a bol oblečený celý v sivom. Ako keby predtým kľačal.
Muž ktorý predtým vyvalil dvere predstúpil a niečo rozprával mužovi v sivom. Ten sa potom naňho hrozivo pozrel a neuveriteľne silno vykríkol nikdy. Sila jeho hlasu sa niesla ako Sano´rov výkrik.
Precitol som a hľadel na polomŕtveho banditu. Zarazila ma táto spomienka. Už dlho som žiadnu nemal.
Chvíľu som ešte nad tým rozmýšľal a potom so sa vybral po Sano´rových stopách. Našiel som ho o niekoľko desiatok metrov v miernom výklenku, kde si drží ruky pod pazuchami aby sa zahrial.
„Tu si oddýchneme, dalej už teraz nevládzem “ vravel Sano´r.
Prikývol som a sadol si vedľa neho. Sano´r vytiahol z vaku kúsok tvrdého chleba a sušeného mäsa. Chlieb sa už skoro nedal požuť, no bol lepší ako hlad. Veľa z jedla nám už neostalo, čím skôr musíme dôjsť do Riftenu.
Sano´r sa oprel o kameň za ním a povedal mi čo sa stalo ked hľadal protilátku. Aspoň že sú Aela a ostatný v bezpečí.
O chvíľu sa Sano´r otočil a zaspal, ja som teraz držal stráž, aj tak by som nemohol zaspať, po tom čo som urobil. Ked sa mi pomaly zatvárali oči, vždy sa mi vybavil zhrozený výraz banditu ktorý ma prebudil.
Nemohol som zaspäť ani ked ma Sano´r o niekoľko hodín vystriedal, len som ležal a hľadel do diaľky.
Ked sme sa prebudili začali sme sa plahočiť snehom a ukrutnou zimou. Plášť sme si striedali aby nás aspoň na chvíľu zahrial.
„Koľko vydrží ten lektvar na moju chorobu ? “ opýtal som sa po dlhšej odmlke.
„Nemám vôbec potuchy. Neviem koľko ubehlo času odkedy sme sa stretli. Ktovie aký je vlastne deň. “ odpovedal.
Plahočili sme sa hodini a nevedeli sme koľko hodín už kráčame. Ja ž som dalej nemohol, padol som na kolená do snehu a sťažka dýchal.
„Už dalej nemôžem. “
Neodpovedal iba sa hodil vedľa mňa a vytiahol posledné zvyšky jedla a poslednú mech vína, ktoré nechutilo, tak ako by malo. Trochu sme sa najedli a zohriali sa pod plášťom.
„Čo budeme teraz jesť ? Takto dalej nevydržíme. “ pýtal som sa ho.
„Počkaj tu, na niečo sa idem pozrieť. “ postavil sa a začal šliapať snehom dalej, kde zmizol za výbežkom.
Topánky som mal celé premočené a prsty si vôbec necítil. Začal som si ich masírovať aby sa zohriali, kým sa Sano´r nevráti.
„Viem kde sme, sme nedaleko od Ivovarovho dvora. Neprešli sme toho veľmi veľa. Ale ked sa vyspíme tak sa tam pôjdeme pozrieť po nejaké jedlo. “
„To je dobre. “ odvetil som.
Sano´r si ľahol na najsuchšie miesto aké našiel a snažil sa zaspať, ja som držal opäť hliadku. Počul som rôzne zvuky, blízko pri nás aj nad nami a videl som rôzne lietajúce beštie a v diaľke aj niečo čo sa ponášalo na draka. Sme veľmi blízko Hrothgaru, čiže tých príšer tu v okolí bude najviac.
Ale Sano´r má pravdu, musíme najprv zistiť kto alebo čo to všetko spôsobilo a až tak prísť na horu. Ked ma Sano´r striedal nad nami preletel kŕdeľ neznámych príšer, no nevšimli si nás.
Opäť som nemohol zaspať a kde sme sa chystali zísť z hory do mestečka, bol som strašne unavený a ledva som sa hýbal. Sano´r sa ma snažil po každým upokojovať a povzbudzovať ma, no nepomáhalo mi to.
„Predtým než tam zídeme daj si jednu. “ a strčil mi do ruky malú zelenú fľaštičku.
Trochu neochotne som si z nej odpil. Hned sa mi do nôh a rúk vrátilo teplo a zrazu som mal v tele novú energiu. Vypil som ju celú a fľaštičku odhodil za seba do snehu. Sano´r si dal taktiež jednu.
„Lektvar výdrže. Ale lepšie by bodla skooma. Hehehe. “ zasmial sa Sano´r.
Začali sme zostupovať dole horou. Mestečko bolo dalej ako sa na pohľad zdalo. Sano´r zrazu zoskočil na chodník, kde sem tam spod snehu bolo vidieť schod.
„Sedemtisícové schodisko do Vyšného Hrothgaru. Neviem či bude dobré ísť práve tadeto ale sme už taký premáčaný že je to jedno. “ vravel Sano´r.
„Ale bud opatrný, na niečo tu určite narazíme. “ dodal.
Šli sme pomaly a potichu. Sem tam sme začuli v blízkosti neprirodzené zvuky, no nič na nás spoza snehu neprekvapilo.
Držal som ruku na rukoväti meča a Sano´r na dýke. Zrazu ma stiahol na zem do snehu.
„Čo je ? “ zavrčal som naňho. Iba ukázal prstom dopredu. Spoza malého výklenku snehu sa objavili dve postavy ľudí.
„Ľudia ? čo tu robia ? “ potichu som sa ho opýtal.
„To nie su ľudia. Pozri sa na ich oči. “ Po cestičke sa hore štverali dvaja upíri.
Jeden z nich zastal a povedal niečo druhému a potiahol nosom.
Sano´r zavrčal. Vedia o nás !

---

13.Kapitola: Veľké Stopy

Jeden s upírov zrazu zmizol bez stopy, ako keby sa vyparil do vzduchu.
„Čo to ? “ a pozrel som sa na Sano´ra. Ten sa pozrel na upíra ktorý čakal. Bol dosť daleko nato aby na nás nemohol zaútočiť.
Sano´r ma zrazu s rukou odstrčil. Padol som hlavou do snehu a počul Sano´rov ston od bolesti.
Rýchlo som sa postavil a videl na Sano´rovom ramene hlbokú ryhu od meča. Krv kvapkala s jeho ruky na sneh a zanechávala červený pás krvi. Ruka mu bezvládne visela pri boku.
Pri Sano´rovi na snehu niečo zanechávalo odtlačky topánok v snehu.
„Za tebou ! “ vykríkol som na Sano´ra. Ten sa hodil na ľavo do snehu. Inštiktívne som kopol do vzduchu asi tam kde by mal byť neviditeľný upír.
Ucítil som, že som zasiahol cieľ. O trochu dalej sa objavila ležiaca postava v snehu. Mal dlhé vlasy po pás, zuby vyzerali ostré ako britvy a v ruke mal zvláštny pokrútený meč.
Sano´r si držal poranené miesto a kľačal na snehu. S hrôzou pozrel na mňa.
Ja som sa pozrel taktiež na svoju hrud a videl z nej trčať hrot meča. Zabudol som že jeden upír ostal vzadu.
Vykašľal som krv. Pomaly sa mi začalo stmievať pred očami. Upír prudkým mi pohybom vytrhol meč z hrude a odhodil na okraj skaly k Sano´rovi. Ruka mi visela cez okraj.
V tom niečo pod snehom puklo, a znova. Celá masa skaly sa odtrhla a spadla na dalšie schody pod nami. Bol to asi dvadsať metrový pád. Sneh aspoň stlmil náraz. Už sme neboli daleko od mosta ktorý smeroval do mestečka.
Ak je toto umieranie, potom to nie je až také strašné. Vôbec som sa nehýbal, dýchalo sa mi ľahšie a aj som videl tak ako predtým.
Sano´rovi spod snehu trčala iba ruka, jeden upír ju chytil a vytiahol Sano´ra zo snehu.
„Teba si necháme ako dezert “ zavelil upír. Druhý sa iba zachechtal.
Musím niečo urobiť, myslia si že som mŕtvi, mám výhodu prekvapenia. Pozbieral som zvyšky síl ako vtedy v mlyne na tej farme.
Vystrčil som ruku z ktorej my vyletel blesk. Upír ktorý držal Sano´ra neskoro spozoroval nebezpečie, no aj tak sa nedokázal vyhnúť rýchlejšiemu blesku. Blesk mu zasiahol rameno a celú pravú ruku ktorá držala Sano´ra pod krkom mu odtrhlo od tela. Zvalil sa na zem v mučivej bolesti.
Druhý upír sa sklonil k prvému. Ja som sa pomaly postavil. Hrud ma trochu bolela, ale po zranení ani stopy.
Zdvihol som Sano´ra, prehodil ruku na rameno a začal som sa trmácať do Ivovaru. Pred mostom som už dalej nevládal. Zložil som Sano´ra a oprel ho múr mosta. Jeho zranenie nebolo hlboké, ale stratil už veľa krvi.
Predo mnou bolo počuť kroky. Upíri zastali pred nami. Upír ktorému odtrhlo ruku mal ranu zacelenú, no ruku nemal.
„Ale, ale. Na koho to tu nenarazíme. Na dalšieho upíra, ktorý bol niekedy v našich radoch. Náš pán bol rozčúlený preto že si nás zradil, ale vedel že sa to stalo, no veril ti aj tak, Naran“
Naran ? Tak sa v skutočnosti volám ?
Další záblesk spomienok.
Utekal som od domu tak rýchlo ako som len vládal. Ruku som si držal na krku s ktorého mi tiekli dve pramienky krvi. V hlave som mal obraz mŕtvych ľudí. Mal som ich rád ako rodičov.
„Prečo stále utekáš Naran ? Ved som ťa zachránil od tohto života, musel by si pracovať a aj tak by si nemal poriadne čo jesť. Ja ti ponúkam všetko. Večný život, slávu, peniaze, budem dokonca aj tvoj otec. “
Plakal som na zemi. Otočil som sa k nemu, ruku držal nado mnou, chytil som ju. Zdvihol ma a odišiel so mnou preč.
Prečo som to urobil ? Ved zničil to čo som mal rád !
Otvoril som uslzlené oči. Upír s jednou rokou ma držal pod hrdlom a pevne ho stláčal. Neuvedomil sok si kedy to urobil.
„Za tú ruku zaplatíš draho ! Mal som ťa spoznať hned na začiatku. “ zavrčal upír. Snažil som sa mu ruku odtisnúť, no márne.
„Preto že si upír ťa len tak ľahko zabiť nemôžem. Potreboval by som strieborné zbrane alebo kušu, a vlkolak tu tiež nie je. Ale ked ti odtrhnem hlavu nič s toho potrebovať nebudem. “
Vtasil svoj meč. „Ja som stratil ruku a ti stratíš hlavu, heheh. “
„Už toľko nerečni a zabi ho ! “ zakričal naňho druhý upír.
„Bud ticho ! Chcem si to vychutnať ! Tam si radšej pochutnaj na tom redguardovi. “
Nemohol som sa hýbať, tak som s plnej sily kopol upíra do rozkroku. Ihned ma pustil, zvalil sa na zem a začal strašne kvíliť. Bol to strašný zvuk.
Chytil som sa za hrdlo a kašľal. S tohto už aj tak neuniknem.
„Ty malý bastard ! “ zvolal a s rukou na rozkroku sa otočil ku mne.
BUM.
Zvuk bol hlboký a hrozivý, znelo to akoby niekto práve dupol s nohou na zem.
BUM.
Opäť sa to ozvalo, tentoraz bližšie. Všetci sme ako skamenený hľadeli odkiaľ ten zvuk prichádza. Ešte aj Sano´r zdvihol hlavu.
BUM.
Spoza kopca za mestečkom sa ukázala zlatá kovová hlava bez krku s výzorom trpaslíka.
BUM.
Tentoraz už bolo vidieť zlatú kovovú hrud. V strede bola zvláštna krútiaca sa vec s červeným kameňom.
BUM.
Obrovské kovové ruky veľké ako tie najvätšie stromy v Skyrime. Na jednej je pripevnené obrovské kladivo. Na druhej ozrutná kuša so šípmi veľkými ako človek.
BUM.
Už bol v strede mestečka, ešte dve kroky a je pri nás. Nič tak veľké som ešte nevidel. Spamätal som sa, rýchlo chytil Sano´ra za ruku, zdvihol ho a hodil dole mostom.
„Prepáč mi to. “
Vyskočil som na múrik mosta. Upíri až teraz zareagovali.
BUM.
Už bol pri nás. Nohou rozmliaždil prvý dom v mestečku od mosta. Skočil som z mosta za Sano´rom. Už ked som skákal tak zo stredu tej mechanickej veci vyrazila para. Kúsok mi zasiahla lakeť ľavej ruky. Bola úplne žeravá. Upír bez ruky uskočil ale druhého to zasiahlo úplne.
Zo stredu pary bolo počuť neznesiteľne bolestivý výkrik ktorý hned nato prestal. Tam kde para zasiahla sa sneh úplne roztopil.
Dopadol som tvrdo do snehu pri kraji rieky a skotúľal sa až do vody. Voda bola pokrytá ľadom.
Prestal som sa kotúľať a zastal asi meter od Sano´ra ktorý v ležal v bezvedomí. Pod nami to začalo trochu pukať, tak som sa prestal hýbať úplne. Snád to ľad vydrží. S ľavou rukou som nemohol poriadne hýbať, nie od pary ale preto že som na ňu dopadol.
Monštrum zdvihlo ruku s kušou a vystrelilo zrejme na upíra bez ruky. Monštrum zdvihlo nohu a hlavou sa natočila priamo na mňa a Sano´ra. Monštrum stúpilo na most, ten to s jeho váhou neudržal a začal sa rúcať rovno na nás.
Postavil som sa a chytil Sano´ra za šaty a dúfal že náhodou nezasiahne žiadny kameň z mosta. Ľad pukol, prepadol som sa do kosti zamŕzajúcej vody. Ruku som zo Sano´ra nepúšťal.
Do vody začali padať veľké kusy z mosta a nakoniec aj samotné monštrum. Dopadol asi dve metre od Sano´rovej hlavy, vlna ktorú spôsobil nás vyhodila tvrdo na breh.
Monštrum sa ešte nemotorne hýbalo, no už nám nemohlo nič urobiť.
Postavil som sa a začal som sa od zimy triasť. Chlad som cítil až v kostiach. Vzal som Sano´ra pod plece a začal som sa štverať hore.
Ked som konečne vyšiel hore a videl domy, začal som sa tackať k najbližšiemu z nich. Tam kde sme predtým skočili z mosta ležal upír s jednou rukou. Ten veľký šíp mu zasiahol obe nohy a priklincoval ho do zeme. Mohol hýbať len rukou a hlavou a už nemal aj obe nohy. Už som si necítil skoro žiadny úd. Tackavím krokom som otvoril dvere do najbližšiemu domu a vošiel so Sano´rom dovnútra.

---

dakujem adminovi že ma umiestnil medzi obľubených ;)

---

14.Kapitola: Posledná sviečka

Zavrel som dvere a Sano´ra položil na zem. V strede miestnosti bol veľký kamenný štvorec v ktorom boli vyhorené drevá. Nad ním bol kotlík na varenie. Zobral som z rohu miestnosti pár triesok a driev na kúrenie. Po dlhšom hľadaní kresadla v miestnosti sa mi podarilo naložiť oheň. Naše kresadlo v Sano´rovej taške bolo celé premočené.
Nedbal som či nás tu nájdu iné príšeri. Ked sa nezohrejeme, umrieme aj tak. Vyvrátil som stôl zo zvyškami zhnitého jedla a zabarikádoval ním dvere a na rýchlo zatiahol závesy na oknách.
Rýchlo som zo seba a Sano´ra zhodil šaty. Ostali sme iba v spodnej bielizni. Posadil som Sano´ra čo najbližšie k ohňu. Prehliadol som ho a ked som usúdil že nemá žiadne zranenia okrem toho na ramene, tak som si aj ja sadol k ohňu a začal mu ju zašívať ihlou a niťou, ktoré som našiel v šuflíku. Ešte že je v bezvedomý, inak by ho to poriadne bolelo. Ruky sa mi strašne triasli od zimi
Niekoľko minút som sa ešte triasol, ale potom mi začalo byť príjemne teplo. Už som pomaly dostával cit do rúk a nôh. Podarilo sa mi Sano´rovu ranu celkom šikovne zašiť, hoci to nebolo ani z daleka tak dobré ako by mu to prišil skutočný liečiteľ. Zima mu pomohla aspoň v tom že zastavila krvácanie.
Nemohol som uveriť že sme to prežili. Bolo to šialené, boh vie čo za monštrum to bolo.
Až teraz som si poriadne prezrel miestnosť. Predtým som ju len obehol a zohnal všetko to čo potrebujem. Je to krčma. Je tu veľa súdov a tri izby pre turistov. Vzadu za pultom boli schody do pivnice. Prezrel som si poriadne izby a vybral všetky prikrívki a šaty čo som našiel.
Jednu prikrívku som položil na Sano´ra a ostatné zbalil do vaku ktorý som taktiež našiel a s nimi aj pár šiat na prezlečenie, ked sa ostatné premočia. Zbalil som aj niekoľko topánok.
Prišiel som k pultu a načapoval som do fľašiek medovinu a vína. To jediné sa ešte neskazilo. Obliekol som si suché šaty a topánky. Bolo v nich príjemne teplo. Dal som si niekoľko dúškou medoviny.
Smedom sme netrpeli, mohli sme si po ceste dať sneh, ale trápil nás hlad. Zišiel som dole do pivnice pred dvere. Boli zamknuté. Pár krát som do nich vrazil ramenom až nakoniec povolili.
Dúfam že tam budú nejaké sušené potraviny, tie ešte nemusia byť skazené.
Vošiel som do miestnosti a prvé čo som uvidel bolo telo muža. Mal podrezané hrdlo. Krv ešte nebola veľmi stará.
V mŕtvej ruke držal kuchynský nôž. Vedľa neho bolo kresadlo a asi dvadsať použitých sviečok. Celé tam boli už len dve. Potom tam bol rozliaty kalamár a brko na knihe, na denníku.
Nevyzeralo to akoby ho niekto zabil, zrejme sa zabil sám. Na stene viselo sušené mäso. Bolo ho tam celkom dosť. Všade ešte ležali prázdne fľaše od vína.
Niekoľko krát som sa vrátil pre mäso a nakoniec som zobral aj denník a vyšiel späť k Sano´rovi.
Sadol som si k ohníku a začítal som sa do denníka.
18. Máj 4E 211
Bol obyčajný deň ako každý iný. Moja krčma bola plnšia ako inokedy, no bol som len rád že si zarobím pár drobných navyše.
Bolo okolo obeda, tak sme nemali zapílené žiadne svetlá. Práve som podával medovinu zákazníkovi, ked zrazu všetko stmavlo. Nevidel som si ani na špičku nosa. Vtedy som si myslel že som oslepol. Pár ľudí vykríklo a ja som vedel že sa im to stalo tiež. Doteraz neviem čo sa vlastne stalo.
Nastala panika. Všetci chceli výsť von, ale narážali len do stolov a stoličiek. Pár ich aj spadlo. Ja som v na poličke našmatral kresadlo a jednu sviečku. Ľudia si zobrali niekoľko sviečok, niektorý aj lucerni a vyšli von a ja za nimi.
Vonku už boli roztrúsený skoro všetci ľudia z mestečka. Všetci sa pýtali na to isté, čo sa to vlastne salo ?
Z Hrothgaru sa ozvali hlasné kvílivé zvuky. Boli také strašné až sme sa všetci zľakli. Ľudia začali utekať k domom. Ja som tiež zamieril naspäť do krčmy. Strážnici začali niečo kričať, možno shromaždovali ľudí, neviem to presne, ale ja som už zatváral dvere krčmy a zamkol ich. Naložil som oheň a s nepríjemným pocitom čakal čo sa bude diať.
Po niekoľkých minútach som sa pozrel z okna. Všade bolo ticho a nebolo vidieť ani živú dušu. Nebolo vidieť žiadne mihajúce sa svetielka sviečok za oknami domov a ani nikde inde. Ako keby všetci zmizli.
Na oblohe som uvidel mihnúť tieň. Von bola tma a jediným zdrojom svetla bol môj oheň čiže som nevidel čo to bolo.
Znepokojene som ustúpil a potom niečo narazilo do dverí a okna. A opäť, pritom to vydávalo hrozivé zvuk.
Rýchlo som vzal toľko sviečok koľko som mohol a utekal dole do pivnice, kde som sa zamkol.
Odvtedy neviem čo sa tam von deje. Už neviem či blúznim alebo nie. Stále počujem škrabanie a rôzne zvuky z ktorých mi naskakuje husia koža. Som blázon ?....
Už neviem ako dlho tu som zatvorený, možno už roky ! Hahaha !! Už viac nemám sviečky, o chvíľu sviečka dohorí a ja budem v tme ako potkan ! Možno začnem vidieť aj v tme ! Hehe, a budem môcť výsť konečne na vzduch ! Spoločnosť mi robí iba môj priateľ nôž, on mi pomáha zo všetkých najviac. Všetci ma opustili, ale on ostal a pomáha mi krájať mäso ! Ale prečo mi našepkáva aby som sa zabil ? .....

Posledné vety zakrývala zaschnutá krv. Cítil som sa zhnusene, čím si musel prejsť. Možno keby počkal jeden, dve dni. Možno by sme ho stihli zachrániť. Všetky tie premárnené životy, ja to musím zastaviť.
Sano´ hlasno zachrápal a otvoril oči. Zaskučal ked sa zaprel na zranenú ruku aby sa postavil.
„Len zostaň ležať. “ a zatlačil som ho naspäť pod prikrívki.
„Čo sa to do pekla stalo ? Všetko ma neznesiteľne bolí. “ snažil sa pohnúť poranenou rukou ale veľmi mu to nešlo.
„Počkaj, daj si toto. “ a podal som mu zo starého vaku jednu z dvoch zostávajúcich lektvarov výdrže.
Sano´r ju rýchlo otvoril a ako zmyslov zbavený ju vypil na jediný dúšok. Odgrgol si a opäť si ľahol.
„Kde sme vlastne ? “ opýtal sa ked si obzrel krčmu.
„V Ivovare, presnejšie v krčme. Nikde inde by som ťa neodniesol, bol si v bezvedomý. “ odvetil som.
„Čo sa stalo s tými upírmi ? Premohol si ich ? “ pýtal sa zo záujmom.
„Nie tak celkom.“ Povedal som mu a porozprával som mu čo sa stalo od kedy omdlel.
„Ou. “ vydýchol na koniec. „Tak preto ma všetko bolí. Zhodil si ma z mosta. “
Trochu som sa zamrvil a na tvári som nahodil mačacie očká aby mi odpustil.
„Ah. Radšej som mal chodiť na tie hodiny čarovania. Teraz by sa mi zišlo zaceliť túto ranu. “ povzdychol s bolesťou.
„Mali by sme sa pohnúť a ísť dalej, kým nás tu niečo nenájde. “
„To rozhodne nie. Daleko by si nedošiel a ani ja sa necítim na cestovanie. Musí sa ti tá rana zahojiť. “ protirečil som mu.
„Ja len, že nemôžeme strácať čas. Ktovie dokedy tá tvoja protilátka vydrží ? Máme ich síce ešte dve ale už ich viac nájsť nemusíme. “
„O to sa nestaraj a odpočívaj. “ odvetil som mu a za všetkým som dal jasnú bodku.
Sano´r iba pokrútil hlavou a zdvihol zo zeme denník, ktorý som tam položil. Ja som zatiaľ za stolom pripravoval mäso a nalieval do pohárov víno a medovinu.
Ked som sa vrátil k Sano´rovi už z jedlom, práve odložil dočítaný denník.
„Hmm. Jediná čudná vec na tom je ako tí obyvatelia bez stopy zmizli. Myslíš že ich všetkých mohlo niečo dostať ? “ pýtal sa, ked si lačne vkladal do úst veľký kus mäsa.
Iba som pokrčil plecami pretože s plnými ústami chutného mäsa som nemohol rozprávať.
„V týchto časoch je toto kráľovská hostina. “ ozval sa Sano´r ked do seba vlieval medovinu.
S plným bruchom jedla nám bolo oveľa veselšie. Akoby všetky problémy zakryli kusy mäsa a medoviny. Na chvíľu som zabudol na svoje pochmúrne myšlienky a dokonca aj tma sa mi zdala svetlejšia.
Po jedle sme si ľahli a tvrdo zaspali. Nedržali sme ani stráž. Zobudil som sa boh vie po akom čase a nepríjemný zápach dymu.
Šťuchol som do Sano´ra aby sa zobudil. Pár krát som zakašľal a prikryl som si rukávom ústa. Komín musel byť zrejme upchatý.
Pomohol som zdvihnúť Sano´ra a odvliekli sme sa do pivnice. Ešte predtým som uhasil už takmer na popol zhorené drevo. V pivnici to tak zadymené nebolo.
Položil som Sano´ra na zem a odvliekol som mŕtveho muža naspäť hore do jednej z izieb pre hostí. Zdvihol som ho a položil na posteľ. Celého som ho prikryl a zamrmlal niekoľko slov. Potom som zišiel kašľajúc dole za Sano´rom.

---

;)

---

:D

---

15.Kapitola: Armáda slepých

Sano´rova ruka bola dosť opuchnutá, ale ani ja ani on sme nevedeli čo stým. Sano´r však trval na tom aby sme sa už konečne pohli, už som ho presvedčiť nedokázal. Len ma odbil stým že sily má dosť a v zime ho tá ruka až tak bolieť nebude.
Vyšli sme z pivnice s plne naloženými vakmi jedla, vody, oblečenia a s pár drobnosťami ktoré by sa nám mohli hodiť.
„Počkaj, najprv obzriem či je čistý vzduch. “ povedal som mu. Sano´r prikývol a sadol si na stoličku.
Najtichšie ako sa dalo som otvoril dvere. Závan chladného vzduchu mi naplnil pľúca až mi z úst vyšla para. Obzrel som sa na všetky strany, no nevidel som nič živého.
Kývol som Sano´rovi aby ma nasledoval. Spolu sme vyšli do zimy. V snehu boli rôzne stopy pazúrov a podivných kopýt. Prišli sme až k zničenému mostu. Museli sme zísť až do koryta kde ležal zamrznutý práve ten stroj, ktorý ten most zničil.
Sano´r len vytrieštil oči a pokrútil hlavou a nechcel veriť že sa nám cez neho podarilo uniknúť. Po veľkom zlatom stroji sme prešli cez rieku a začali sme sa šplhať naspäť odkiaľ sme unikli upírom. Sano´rovi sa nešlo ľahko, nemohol sa pridržiavať zranenou rukou. Trochu som mu pomáhal až sa nám podarilo výsť až nahor.
Presne pred nami ležal na bruchu upír ktorý mal nohy prepichnuté obrovským šípom. Všade vedľa neho bolo kopu krvi, no upír ešte stále sťažka dýchal a nechcel zomrieť.
„Prosím, pom... pomôžte ...mi. “ potichu na nás zavolal.
Prišli sme k nemu, ale nepomohli sme mu.
„Áno, teraz by si chcel pomoc čo ? “ zavrčal naňho Sano´r. „To bi si nás nemal chcieť najprv zabiť. “
Upír sa sťažka zasmial, až vypľúval krv. „Haha... myslíte si ...že sa do... dostanete tam kam...chcete ? Možno som ....vás nezabil ja ...ale ...urobia to další ...haha. “
Sano´r mi nezranenou rukou vytiahol z opaska meč, pohŕdavo sa zahľadel na upíra a usekol mu hlavu. Zohol sa a zobral si upírov pokrútený meč.
„Takúto zbraň som ešte nevidel. “ povedal a pár krát ňou švihol do vzduchu a potom si ji pripol na opasok.
„Radšej už podme. “ zavelil som.
Vyšli sem po sedemtisícovom schodisku o trochu vyššie a potom sme zišli z schodiska a pokračovali k Riftenu.
Opäť sme sa začali plahočiť snehom a onedlho nám úplne premokli naše čižmi. Šli sme pekne dlho, nevedeli sme kde presne sme, ale vedeli sme že sem ušli pekný kus cesty. Pod malým skalným výklenkom ktorý sme našli sme si rozhodili spacáki a prichystali sa na spánok. Zjedli sme kúsok mäsa a Sano´r ma poslal spať, on zatiaľ držal stráž.
Spalo sa mi celkom príjemne a bolo mi aj celkom teplo, až na prsty na nohách. Zrazu som sa zobudil nato že sa mi snívalo niečo nepríjemné. Bolo to miesto presne tam kde Sano´r zabil toho upíra. K upírovi prišiel nejaký divne vyzerajúci čierny pes s veľkým strieborným obojkom a veľkými zubami. Trochu zavetril a obzrel sa smerom kadiaľ sme pokračovali cestou zo schodiska.
Trochu čudný sen, pomyslel som si. Chcel som si ešte trochu pospať, kým Sano´ra nevystriedam no zdola sa ozývali zvuky, ako keby stovky nôh dupotali po zemi.
Vstal som a odvliekol sa k Sano´rovi.
„Čo sú to za zvuky ? “ opýtal som sa Sano´ra ktorý zhora sledoval niečo pod nami. Len stisol prst na ústa.
„Pozri sa sám. “ odvetil. Pozrel som sa dole kde hľadel Sano´r a uvidel stovky, možno aj tisíce prikrčených postáv, ktoré mali istí cieľ. Boli dosť daleko, ale hluk robili dosť veľký.
„To sú ľudia ? “ spýtal som sa s nadšením.
„Nie. To sú Falmerovia. “ povedal potichu Sano´r. Na tvári mal výraz že pochopil čo sa deje.
„Falmerovia. “ potichu som zopakoval. V mysli sa mi objavil další záblesk.
Sedel som v celkom veľkej miestnosti kde bol jediný kamenný stôl a veľa taktiež kamenných stoličiek. S predošlých spomienok som usúdil že to je niekde vo Vyšnom Hrothgare.
Zhruba v strede stola sedel náš pán, ktorý mal honosnejšie oblečenie ako ostatný . Na každej jednej stoličke sedeli upíri. Okrem nášho pána, mali úplne rovnaké oblečenie. Líšili sa iba farbou.
„Náš plán zatiaľ vychádza, teda až na ten mali nedostatok. Stou chorobou som nepočítal, ale...Naši štyria sivý priatelia sú pekne zviazaný a pripravený na náš další krok. Dúfam že sa Irthal a Tria čoskoro vrátia s posledným zvitkom predkov. Ešte však predtým, robia Falmeri to čo sme čakali ? “
Odpovedal mu jeden upír v ľavo odo mňa.
„Áno, začali sa zoskupovať a pripravovať presne tak ako ste predpokladali. “
„Prirodzene. Urobia špinavú prácu za nás a zabijú tých ľudí ktorý sa stihli dostať na to ich
“bezpečné miesto“. Dobre, to by sme mali, teraz je prioritou aby sa s tím zvitkom vrátili bezpečne. Nič by sa im síce nemalo stať, ale to je iba zbožné želanie. Pošlite niekoho aby ich kryl. “
„...dobrý sluch, ved sú slepý. “ dokončil vetu Sano´r.
„Áno, viem kto sú to. “ a povedal som mu čo som práve teraz videl.
„Bezpečné miesto ? Kde by tak malo byť ? Takže predsa len niektorý ľudia prežili a sú v tom bezpečnom úkryte, ale ako že o tom úkryte nič neviem ? Už tu žijem istý čas ale o ničom takom som ešte nepočul. “
„Neviem kde to je, ani čo to je. Všetko čo viem som ti povedal. “ odvetil som. „ Budeme ich sledovať ? Musíme tých ľudí varovať. “
„Nie, to by sme im nestačili. Musíme ísť do Dawnguardu. Tam možno nájdeme aj tú zmienku o úkryte. Myslím že ani Falmeri presne nevedia kde to je, vedú ich len upíri. Ak je to bezpečné miesto tak im to trochu potrvá až sa tam dostanú a ešte k tomu ich budú otravovať tie príšeri čo sú naokolo. Robia dosť veľký hluk a tým ich prilákajú. Hoci im veľkú ujmu asi neurobia, ked ich je tak veľa, falmeri sa nemajú čoho báť, ale aj tak ich to trochu spomalí. “
„Dobre tak podme. “ zavelil som.
V diaľke sa už ozvali prvé zvuky príšer, ktoré odpovedali na hluk. Pousmial som sa a dúfal že im urobia čo najviac škôd.
Sano´r vytiahol poslednú fľaštičku výdrže, ktorú sme si rozdelili. Teraz sa čo najskôr musíme dostať do Riftenu.

---

epické :)

---

heh thanks *15* :D

---

;)

---

prepáčte za dlhšiu neaktivitu, ale nemal som veľmi čas na písanie.

16.Kapitola: Knihy

Opäť sme cestovali bez oddychu bohvie koľko hodín. Na chodidlách sa nám začali robiť pľuzgiere a v topánkach sme mali strašne premočené. Už sme si čižmi vymenili niekoľko ráz za nové, ktoré sme si zobrali z krčmi. Suché nám už ostali iba dve páry. Tie sme si šetrili na vstup do Riftenu. Tam by už sneh nemal byť.
Po nekonečnom čase, Sano´r konečne zavelil aby sme zostupovali. Konečne aj snehu začalo byť pomenej a o chvíľu ho už nebolo vôbec. Pred nami sa rozprestierala krajina suchej trávi a zvednutých stromov a v diaľke medzi nimi stálo mesto Riften. Pred ním ležalo obrovské jazero, ktoré sme museli obísť, predtým sme si konečne obuli suchú čižmi. Museli sme sa zakrádať pomaly a potichu aby sme sa vyhli otravným potvorám. Teraz sme sa skrývali za veľkým kameňom a čakali kým prebehne krysa veľká ako pes z našej cesty. Ked krysa na chvíľu zastala aby oňuchala vzduch, z oblohy sa znieslo niečo veľké a čierne a pazúri zaborilo hlboko do krysa a potom s ňou odletelo preč.
„To zas čo bolo ? “
„Neviem, ale je celkom dobre vedieť že tie príšeri sa začali zabíjať navzájom, zrejme už nemajú čo žrať. “ odvetil Sano´r.
„Aspoň niečo začína vychádzať. “
Po dalšom nekonečnom skrývaní sme sa dostali pred bránu do mesta. Staje pri meste boli úplne zrovnané zo zemou a aj hradby boli viac menej zničené, vyzerali ako po útoku niečoho väčšieho.
Pomaly sme sa presunuli do centra na bývalé trhovisko.
„Kam teraz ? “ opýtal som sa Sano´ra.
„Najprv pôjdeme do jarlovho paláca. Tam by sme mali nájsť nejaké plány. Možno do Dawnguardu posielali aj jedlo, tak o tom by tu záznamy mali byť. “
Prikývol som a nasledoval Sano´ra, ktorý vyrazil po moste cez kanál k veľkému a zhruba najkrajšiemu domu.
Sano´r z rukou zatlačil do dverí, ktoré s hlasným buchotom dopadli na zem. Tak ako skoro všetky budovy do ktorých sme vošli boli zničené, výnimkou nebolo ani toto. Zato všade naokolo bola pavučina. Veľké a hrubé vlákna boli posplietané všade takže sa nedalo rozoznať ako miestnosť vlastne vyzerá. Iba v strede sa dal rozoznať trón, presne taký istý ako v Dračej Sieni. Ibaže na ňom ležali kokoni.
„Čo za ozrudného pavúka toto utkalo ? “ povedal som z úžasom.
„Neviem a ani to nechcem vedieť. Ak je ešte tu tak bude hladný a ja sa jeho jedlom stať nemienim. “ odvetil Sano´r.
„Hľadaj knihu zo záznamami. Musí byť niekde tu. “ zavelil Sano´r.
„Dobre, dobre. “ zavrčal som.
Vytasil som so Sano´rom meč a začali sme presekávať pavučinu ktorá zakrývala skrine, zásuvky a stoly. Nebolo to ľahké, pavučina bola pevná a veľmi lepkavá, tak sa presekávalo ťažko.
Horko ťažko som sa presekal ku skrini, otvoril som ju a začal listovať v niekoľkých knihách, ktoré tam boli.
„Tu niečo je. Och nie, to je Dagerfall, myslel som že tu píše Dawnguard. “ Sano´r ma aj tak nepočúval.
V žiadnej z kníh nebola zmienka o Dawnguarde, tak som sa začal presekávať k malému stolíku hned vedľa. Sano´r zatiaľ na zemi listoval v knihe Cestovateľský sprievodca Skyrimu a vedľa neho ležali na kope knihi ktoré vytiahol z malej knižnice ku ktorej sa presekal.
„Zatiaľ nič. “ povedal, zavrel knihu v ktorej práve listoval a otvoril dalšiu.
Ked som zo stolíka odsekol aj posledné vlákno pavučiny na ňom ležala jedna kniha. Mala názov Aedry a Daedry. Trochu ma upútali niektoré úkazy v knihe, ale nebolo tam to čo sme hľadali. Kútikom oka som zazrel vetu kde stálo že daedrický princ, ktorý vytvoril prvých upírov a aj sám bol upír stále bojuje proti Dawnguardu. Ale opäť žiadna zmienka o mieste.
Knihu som odhodil a otvoril šuflík v stolíku, aj tam bolo pár kníh. Sem tam som sa dozvedel niečo zaujímavé o trolloch, že sú veľmi málo odolný voči ohni a rôzne typy na zneškodnenie trolla, pavúkov a dalších príšer. Niektoré rady by sa zišli už aj skôr.
Posledné dve knihi boli o kúzlach. Tie ma upútali najviac. Viem čarovať, ale neviem to urobiť kedy chcem.
V knihe Ohnibý dotyk sa píše ako vyvolať magickú silu, ako ju usmerniť a ako docieliť aby sme vyvolali dané kúzlo, ktoré práve chceme. Píše sa však tam že je nato potreba niekoľko mesačné cvičenie.
Teraz nemám čas študovať knihi, pomyslel som si, a rýchlo si knihi schoval do batoha.
„Hej asi to mám ! “ zvolal Sano´r. Pribehol som k nemu, v ruke mal knihu obsahujúcu záznamy s dovozmi a vývozmi jedla do okolitých miest.
„Len dúfam že to tu aj je... “
Práve vtedy za nami niečo hlasite puklo. Z kokonu vyliezal pavúk, nebol príliš veľký, ale určite by mohol ublížiť. A potom z dalšieho kokonu vyliezol další pavúk.
„Myslíš že nám budú chcieť ublížiť ? “ opýtal som sa.
„Dúfam že nie.... “ začal Sano´r, ale pavúky začali hlasno klepať svojimi hryzadlami. Zrazu sa otočili k nám a vrhli sa na nás. Rýchlo sme odskočili z dosahu ich ostrých hryzadiel.
„No, asi som sa mýlil. “ povedal Sano´r.
Pavúky sa zrazu zdvihli na zadné a vypľuli na nás neznámu zelenú tekutinu. Vyhli sme sa jej len tak tak. Cítil som ako mi uškvarilo chlpy a obzrel som sa za seba. Skriňa sa už pomaly rozpadávala. Pľuli na nás silnú kyselinu.

...

A pls píšte sem komenty

---

no že si to chcel teda :D ale nie, je to dobré :)

---

mne je jedno :D či to budú dobré, alebo zlé komenti ale chcem vedieť názory :D

---

...

„Skús prečítať tú knihu. “ zavelil Sano´r. Ja som prikývol a začal čítať.
Pavúk zatiaľ vyskočil a Sano´r ho kopol s celej sily, ten odletel a zamotal sa do pavučiny. Druhý naňho hned za tím vyslal spŕšku jedu. Jed zasiahol Sano´rov plášť a začal ho rozžierať. Sano´r ho zo seba s krikom odopol.
Ja som zatiaľ rýchlo listoval medzi stranami a hľadal slovko o Dawnguarde. Sano´r zvalil stôl na zem a skryl sa zaňho pred pavúkmi, ktoré sa naňho neustále vrhali. Ešte že som ten stôl predtým očistil od pavučiny.
„Už to máš ? “ zadychčane zvolal Sano´r, ktorý práve so strieborným podnosom odháňal pavúky a pritom sa ich snažil nabodnúť na meč, pavúky však boli rýchlejšie.
„Ešte nie... “ zasipel som naňho.
Sano´r sa kryl podnosom, no to mu veľmi nepomohlo. Pavúk pľuvol jed a v podnose bola diera ako jeho vlastná hlava.
„Potvory hnusné ! “
„Hej ! Mám to ! “ zvolal som zrazu. „Tak vypadnime ! “ odvetil Sano´r a preskakujúc pavúky sa rozbehol k otvoreným dverám do Riftenu.
Zrazu však zastal ako keby do niečoho vrazil a nemohol sa ani pohnúť.
„Aaa, to nie... “
Bol prilepený ako mucha čo sa zamotala do pavučiny. Nedalo sa ju vôbec vidieť, splývala za povrchom, ktorý bol zaňou.
„Odkedy to tu je ? Ved tadeto sme prišli ! “ zakričal Sano´r. „Vysekaj ma rýchlo odtiaľ. “
Vytasil som meč a presekával pevnú pavučinu. Pred nami sa zrazu po pavučine spúšťali sprvu dlhé článkovité končatiny pokryté malými chĺpkami, potom bruško s ostňom na konci a nakoniec hlava s ôsmimi očami a hryzadlami.
Malé pavúky, ktoré už stáli za mnou sa rýchlo rozpŕchli.
„No do.... “ zhíkol som a hľadel na obrovskú tarantulu, ktorá klepla hryzadlami. Chytil som Sano´ra a snažil sa ho odlepiť od pavučiny. Zaprel som sa z celej sily a nakoniec sa pavučina od Sano´ra odlepila. Obaja sme spadli na zem práve vtedy, ked nad nami preletel mrak žeravého jedu, ktorý vypálil obrovskú dieru na náprotivnej stene.
Pavúk sa začal pomaly vtrepávať do miestnosti.
„Na tri začneme utekať priamo popod ňu. “ zavelil zrazu Sano´r. Ja som naňho iba nechápavo hľadel.
„Raz, dva ...tri ! “ hned nato Sano´r zakričal „FUS-ROH ! “
Rozbehli sme sa priamo proti pavúkovi. Ked pavúka zasiahla vlna trocha sa zatackal dozadu a musel sa zaprieť poslednými článkovitými končatinami a tým sa nám naskytol priestor pod pavúkovým bruchom.
Sano´r sa trochu zatackal až som ho musel podoprieť aby nespadol. Slová moci ho príliš vyčerpali.
Prešli sme popod pavúka, ktorý nemal ani potuchy čo sa stalo. Upaľovali sme k náprotivným dverám, ktoré boli dostatočne malé aby cez ne pavúk nemohol prejsť. Pavúk nás zazrel už ked sme boli na trhovisku a neskutočnou rýchlosťou nás začal doháňať.
Prešli sme popri chladnej kováčskej vyhni rovno pred dverami von z mesta. Sano´r z posledných síl ešte raz zakričal aby rozrazil dvere.
„FUS ! “ Dvere sa z rachotom rozleteli a my sme vyskočili von na mólo. Pavúk práve narazil do stien medzi dvermi a nemohol sa pohnúť dalej a tak iba vyprskol další prúd žracieho jedu. Kyselina mi zasiahla vak s našimi vecami.
Na chrbte som počul syčanie a na koži nepríjemnú štípucu bolesť. Vak som rýchlo hodil z chrbta preč z ktorého už vypadávali rozožraté veci, ktoré sme potrebovali na cestu. Knihi zaklínadiel, ktoré som si chcel prečítať, plášte, šaty, jedlo, voda a medzi nimi sa ligotala protilátka.
„Nie ! “ vykríkol Sano´r, hodil sa na zem a končekmi prstov zachytil protilátku, ktorá nebola ešte inak poškodená.
Pavúk začal liezť hore po stene nad dverami aby nás dorazil hryzadlami a zakrútil nás do svojej hodvábnej pavučiny.
Zdvihol som Sano´ra, ktorý už zo zeme nevládal vstať a cez mólo som sa s ním hodil do jazera. Pavúk len stál a cvakal hryzadlami, nič iné mu neostávalo kedže mu ušla veľkolepá hostina.
Vynoril som sa a obzeral sa po Sano´rovi, ale ten nebol nad hladinou. Ponoril som sa a šmátral pred sebou s rukami dúfajúc že narazím na jeho telo. Ani s otvorenými očami som skoro nič nevidel. Oči ma začali nepríjemne štípať ale stále som ich mal otvorené. Už som bol zúfalí ked som kukou narazil do niečoho tvrdého, chytil som to, zdalo sa to ako ruka, a začal plávať nad hladinu.
„No tak, vydrž. “ vravel som Sano´rovi a nohami kopal aby som sa dostal na maličký ostrovček v strede jazera. Plávalo sa mi ťažko kedže som musel držať Sano´rovu hlavu nad hladinou jazera a nemohol som používať ruku, ktorou som držal Sano´ra. Dochádzali mi sily, ale nakoniec som Sano´ra položil na ostrovček a sám som sa naňho vydriapal.

...

---

EPIIIIIIIIIIIC :D