The Elder Scrolls V: Skyrim

Přidal Mimz dne 21.07.2012 12:41

Kapitola X.
Zastavili sme pri nejakej pevnosti a mňa priviazali drsným lanom k obrovskému stromu. Každý môj pokus o vyslobodenie mi spôsobil len ďalšiu rezavú bolesť. Povraz sa mi čoraz viac a viac zarezával do už tak doráňaných rúk.
Občas ku mne jeden z banditov prišiel, aby si na mne vybil zlosť. Kopance a buchnáty od pästí boli na dennom poriadku. Na druhý deň ráno ku mne podišiel muž, ktorý ma chcel podrezať a predo mnou zjedol lákavo vyzerajúce pečené králičie stehno. Mocný Talos, prečo mi toto robíš?
Až sa mi slinky zbiehali, keď sa doň ten neotesanec zahryzol a vôňa mäska mi zatemnila myseľ.
"Chceš aj ty, chodiaca predložka?"
Neodpovedala som. Pridržal mi jedlo pred ústami, no vo chvíli, keď som sa pokúsila doň zahryznúť, odtiahol ruku. Keby som nebola zviazaná, teraz by som mu vyškriabala oči.
"Jedlo si treba zaslúžiť, mačička. Zaspievaj mi niečo a potom porozmýšľam o tvojom nakŕmení. Súhlasíš?"
"Ani keby to bola moja posledná šanca prežiť, ty vrece sádla!"
"Čo si to dovoľuješ, ty malá...." kopol ma do nohy. Odišiel za svojimi kumpánmi a ja som nedostala ani len dúšok vody. Akoby sa na mňa Bohovia hnevali, dnešný deň bol na Skyrim poriadne horúci. Keby som nevedela kde som, myslela by som si, že sme ostali v Elsweyri.
Slnce nie a nie zapadnúť. Svietilo mi priamo do očí a vysušovalo tie posledné kvapky vody v mojom tele. Začala som rozmýšľať, či som sa s tým spevom neunáhlila. Veď chcel len pár nezmyselných rýmov výmenou za chutnučké jedlo.
Odniekadiaľ sa k mojej samote pripojil veľký huňatý... ružový pes. Mám halucinácie.
"Ako sa máš?" spýtal sa ma. Vypúlila som oči a neveriacky si ho prezerala. Mám úpal!
"Odhryzla si si jazyk?"
"No...nie, ale v živote som ešte nevidela hovoriaceho psa."
"Čo sa čuduješ? Som Narik."
"So svojimi výplodmi fantázie sa nerozprávam, prepáč," odvrátila som zrak.
"Ako chceš. Len aby si vedela, pomaly umieraš."
"Povedz mi niečo čo neviem."
"Si Družníčka a oni neumierajú hladom, smädom ani únavou. Čo ty na to?"
"Parik, alebo ako sa to voláš, ja som..."
"Moje meno je Narik," prerušil ma ten blcháň.
"Uznávam, že tento spôsob smrti mi nie je veľmi sympatický, ale nič nezmôžem. Myslel som si, že budeš bojovať do posledného dychu, tak ako tvoji rodičia pred smrťou."
Toto ma zaujalo. Čo mohla moja fantázia vedieť o mojich rodičoch.
"Tak počuj, psisko, mám toho dosť! Si šarlatán a bezočivec! Bež tam, odkiaľ si prišiel!"
"Elyria a Larus sa ťa nikdy nechceli zbaviť. Jednej noci na prechádzke ich prepadla skupina nadrogovaných khajiitov a Larus vás chcel ochrániť. Tvoju matku i teba. Bol to rodený diplomat, ale tej noci mu to nepomohlo. Napadli vás a tvojich rodičov dobili na smrť. Tvoj otec to neprežil, ale matka, hoci ranená, vydala sa ti nájsť nový domov. Vedela, že sa jej čas kráti a tak ťa nechala pred dverami jej brata Kha-ta. Sľúbil jej, že ti nikdy nepovie pravdu a potom sa i ona pobrala za tvojím otcom. Myslel som si, že budeš bojovať do posledného dychu ako ona, no zrejme som sa zmýlil."
Ako záhadne sa zjavil, tak aj odišiel. Zostala som sama so svojimi myšlienkami. Mohol mať pravdu? To nie je možné.
Večer štvrtého dňa sa moji väznitelia opíjali, zatiaľ čo vo mne neostal ani kúsoček síl. Zmierila som sa s takouto nezmyselnou smrťou. Vzdávala som sa poslednej nádeje, keď zrazu, vzduchom zasvišťali šípi a tí ožrani popadali na zem. Pribehlo ku mne niekoľko osôb a začali mi rozväzovať putá. Aspoň sa mi podarilo otvoriť oči. Osoby okolo mňa- Aelu, Farkasa a Vilkasa som považovala za ďalšie halucinácie.
"Dajte mi... pokoj..." vyriekli moje vysušené pery.
"Nira, to sme my," zatriasla mnou Aela. Podopreli ma a niesli niekam preč. Na vidiny boli poriadne presvedčiví.

Položili ma na posteľ v mojej izbe a doniesli mi dusenú zverinu s veľkým džbánom vody. Lačne som hltala mäso a splachovala ho osviežujúcou priezračnou tekutinou. Začala som veriť, že skutočne som doma a všetko navôkol je realita. Nikde som však nevidela Ethana. Vybrala by som sa ho hľadať, lenže nemala som na to energiu. Poriadny spánok mi prišiel vhod.
Ráno som sa dovliekla do Podsvetnej kovárne, kde šli členovia kruhu rozhodnúť o ďalšom kroku. Keď som vedľa mňa uvidela Ethana, neovládla som sa a hodila sa mu okolo krku. Ostatní sa tvárili prekvapene.
"Bál som sa o teba."
"Kde si bol v noci?! Myslela som si, že si to neprežil."
"Ja a smrť nie sme kamaráti. Nemám čas na umieračky," smial sa.
Pustila som sa a snažila si nevšímať tie domýšľavé pohľady. Kodlak navrhol, aby sme počkali aspoň týždeň než podnikneme niečo ďalšie. Na Aele som videla nesúhlas, no ona sa nedovážila Kodlakovi protirečiť. Ja som toho však mala dosť.
"Zajtra sa ich musíme raz a navždy zbaviť." Všetci si ma nechápavo prezerali.
"Ako to myslíš?" spýtal sa Kodlak.
"V ich tábore som začula, že chystajú ďalší útok. Tentoraz konečný. Nemôžeme to ďalej odkladať. Ak áno, zahynieme. Kodlak, tvoje slovo je pre mňa sväté, ale teraz musíme konať. Nechcem spustiť vojnu, ale nesmieme sa len nečinne prizerať ako naši bratia a sestry umierajú. Nie znova," narážala som na Skjorovu smrť.
Kodlak ostal ticho, no po dlhšej odmlke súhlasil. Všetci súhlasili.
Zajtra to všetko skončí.

Přidal Mimz dne 21.07.2012 17:58

#15

Kapitola XI.
Celú noc prebiehali prípravy na dnešný posledný boj so Striebornou rukou. Dnešok sa zapíše do histórie, buď ako koniec alebo nový začiatok Družníkov.
Eorlund nám vypracoval poriadne bojové zbroje a najostrejšie meče v celom Skyrime. Nebeská oceľ bola naozaj najlepšia a Eorlund rovnako.
Do boja tiahnu všetci Družníci, vrátane tích, ktorí ešte len čakajú na prijatie, na čele s Kodlakom. Je to náš Zvestovateľ, a hoci je starý, bojový duch sa v ňom nezaprie.
Nadránom som sa vybrala ku hradbám Bieleho priesmyku, posadila som sa na nich a sledovala, možno naposledy, východ slnka.
"Je to prekrásne," prekvapil ma Ethanov hlas.
Usmiala som sa sama pre seba a odpovedala: "Áno, presne tak."
"Nira, ja som sa ťa chcel opýtať...takú maličkosť...nezmyselnosť," koktal.
Obrátila som sa k nemu, aby som videla jeho tvár. Potil sa ako keby ho práve upaľovali na hranici. Obzeral sa po okolí a správal sa dosť vystrašene.
"Čo si sa chcel spýtať?"
"No,ja vieš. Neviem ako na to, ale...zabudni na to," pobral sa na odchod, no ja som ho zadržala. Pohľadom som ho vyzvala, nech to konečne vyklopí.
"Upokoj sa, zhlboka sa nadýchni a povedz mi to."
Na chvíľu prestal prestupovať z nohy na nohu a hľadel mi do očí. Mala som pocit, že mi vidí až do duše a hľadá odvahu na niečo veľké.
"Nira, dnes to nikto z nás nemusí prežiť, ale chcem vedieť, ak to prežijeme...vezmeš si ma?"
Zízala som na neho ako teľa na nové vráta, no akoby som tušila čo mu odpoviem.
"Nepoznáme sa dlho, no vieš, že v tomto svete nikto dlho nežije. A ty sa mi skutočne hrozne páčiš a ja som si vravel...že by sme mali jeden druhého. Pochopím ak povieš..."
"Ethan, niečo ti prezradím. Aj ty sa mi páčiš a dávam ti slovo, že ak to dnes prežijeme, tak už ťa od seba nikdy nepustím." Tvár mi žiarila tuším väčšmi ako samotné slnce. Jemne som ho pobozkala na líce a spoločne sme sa ponorili do krásy tejto prírodnej scenérie.

Pomaly, ale isto sme sa blížili k dúpäti nepriateľov. Táto oceľová zbroj bola o dosť ťažšia ako kožená, ale aspoň mi môže zachrániť život. Každému z nás. Zakradli sme sa ku strážam a lukostrelci s nimi urobili krátky proces. Kodlak nás viedol po tých najtemnejších zákutiach, aby si nás nevšimli, no jeden zlý krok mladého dievčaťa na konci nášho vojska spustilo besnotu. My, vlkolaci sme sa premenili a trhali sme hlava-nehlava. Táto premena nebola ani zďaleka taká nepríjemná ako prvá. Telo sa menilo úplne bezbolestne. Lukostrelci strieľali po všetkom čo sa pohlo, vlci driapali a hrýzli a ostatní sekali mečmi.
Lenže stáli sme proti rovnocenným súperom. S Ethanom sme sa prebojovali až k veľkým dverám, za ktorými sa ukrýval ich vodca číslo jeden. Rozškriabala som dvere, pripravená skoncovať so všetkým živým vnútri. Pokým sme sa dostali ku ich pánovi, zmarili sme asi tucet ľudských životov. V tábore, kde ma väznili, o tomto chlapovi často hovorili. Vraj sa volal Marus a bol najtrvrdší zo všetkých mužov Striebornej ruky. Ethan sa postaral o jeho bodygarda, zatiaľ čo ja som si na starosť vzala jeho samotného. Naostrila som si pazúriská o najbližší kameň a priblížila som sa na pár centimetrov od jeho hrdla.
"Hnusné psisko, teraz ucítiš moju päsť!" zvrieskol a pustili sme sa do seba. Obyčajným mečom ma párkrát porezal, no vlka možno zabiť len striebrom.
Jedným ťahom ruky som ho odzbrojila a skočila na neho. Priklincovala som ho k zemi, no nanešťastie si z môjho zovretia vytrhol jednu ruku. Vytasil malú postriebrenú dýku a bodol ma do brucha. Keď mi čepeľ pretrhla svaly, zakňučala som bolesťou.
"Nira!" zareval Ethan, no polo príliš neskoro. Marus ma zo seba zhodil a ja som sa chtiac-nechtiac premenila do normálnej podoby. Zdvihol zbraň vysoko do vzduchu a chcel mi uštedriť poslednú ranu, no Ethan sa na neho vrhol.
Ležala som tam takmer nahá a cítila, ako sa z rany valia potoky krvi. Dusiť sa ňou nebolo práve najpríjemnejšie. Zvonku som počula rinčanie čepieľ, no nezmohla som sa ani na pohyb.
"To nie, preboha!" nariekal Ethan. Vzal ma do náručia a snažil sa aspoň spomaliť krvácanie, ale nevyhnutné nemožno zastaviť.
"Prosím ťa, neopúšťaj ma. Ostaň so mnou, veď to nie je až také zlé!" fňukal.
"Ethan...bolí...to..." podarilo sa mi vykoktať. Tieto tri slová sprevádzala hnusná chuť krvi v ústach. Asi mám prerezaný žalúdok alebo niečo také.
"Pomoc!" kričal môj priateľ. Bolesť bola neskutočná, no bola predzvesťou konca. Hoci som mala hrozný strach, tento spôsob smrti sa mi zdal byť správny...na zlodejku.
Pribehla k nám Aela a o niečom diskutovali, ale nevládala som ich ani len počúvať.
"Neopúšťaj nás..."