The Elder Scrolls V: Skyrim

Přidal Mimz dne 20.07.2012 12:58

Kapitola VII.
"Auuuu," zavyla som na mesiac. Stála som pred Jorrvaskrom a hľadala nejakú únikovú cestu. Skočila som na všetky štyri a rozbehla sa smerom ku tržnici. Cestu mi však skrížila mestská stráž. Bol tam aj chlap, ktorý ma včera urazil. Vycerila som obrovské tesáky a vrčala som na neho. To bolo všetko čo som mala v pláne, ale vlastné telo ma zradilo. Zahnala som sa naňho a odhodila ho niekoľko metrov, naviac dopadol na tvrdé skaliská.
Zarevala som a ostatní sa dali na útek. V diaľke som rozpoznala bránu Bieleho priesmyku. Pribehla som k nej a šikovne sa prešmykla na druhú stranu. Moje laby boli teraz o dosť silnejšie ako v khajiitskej podobe. Mala som energie za troch.
Netuším odkiaľ, no pribehol ku mne ďalší vlkolak.
"Bež za mnou," vydralo sa z neho. Momentálne som nemala záložný plán, takže som uháňala za ním. Jeho pach mi niečo, alebo niekoho pripomínal, ale za svet som si nevedela spomenúť. Znenazdajky som stratila pojem o svete.

"Hej. Hej, si hore?" pýtal sa ma známy hlas. Ženský hlas. V hlave mi trieštilo, žalúdok plával hore-dolu a svaly zvierali kŕče. Niekto mi podal ruku a pomohol mi vstať. Myslela som, že mi pomáha Aela, no vedľa mňa sa vynorila Ethanova usmievavá tvár.
"Kde to sme..."
"Pri Šibeničnej skale. Je ti dobre? Si veľmi bledá."
"Ako som sa sem, preboha, dostala?"
"Ethan ťa sem doviedol. Démon ťa na chvíľu pohltil, ale druhého vlkolaka považoval za priateľa, tak šiel za ním. Báli sme sa, že sa už nepreberieš."
"Ethan, ty si predsa mal úlohu od Kodlaka. Ako to, že si tu?" spýtala som sa.
"Úloha splnená. Ó, aby som nezabudol, tu máš," podal mi kožené brnenie, aké mal on a navrchu bol nejaký list. Rýchlo som sa obliekla a zvedavá čo v ňom nájdem som ho otvorila.

Nira,
v mene nášho cisára sa vám ospravedlňujeme za spôsobené nepríjemnosti. Vojak Geruus bol zbavený funkcie a za to, že vás krivo obvinil, mu boli odťaté obe ruky. Ešte raz sa ospravedlňujeme.
Generál Tulius

Musel myslieť to, že ma chceli kvôli tomu krivákovi popraviť, no nechcela som tomu veriť.
"Ethan, ako si to vedel?"
"Minulý týždeň som okrádal dvoch legionárov a začul som ich rozhovor. Vraj nejaký Geruus dal zabiť khajiitku a pritom nič neurobila. Keď som sa dozvedel, že žiješ, napadlo ma, či by ste ma za očistenie tvojho mena nevzali k vám. Dohodol som sa s Kodlakom a on súhlasil."
"Ako sa ti podarilo ho presvedčiť, aby povedal pravdu?"
"Povedzme, že nejaký pekný khajiit mu pridržal dýku pri krku a jemu sa zázrakom rozviazal jazyk. Teraz si čistá."
Bola som v šoku. Nevedela som, ako sa mu mám poďakovať, čo povedať alebo urobiť. Stála som tam ako prikovaná a "inteligentne" na neho zízala.
Aela trápnu chvíľu prerušila: "Hrdličky, máme tu nejakú prácu. Musíme zabiť jedného z vodcov Striebornej ruky. Skjor sa vydal napred, takže ide sa!"
Spamätala som sa a všetci sme sa pobrali k pevnosti, kde na nás čakali tí lovci. Dvoch hore som odstránila ja lukom, zvyšných troch si podali Aela a Ethan. Vstúpili sme do pevnosti a takto sme si prebojovávali cestu skrz zabijákov. Nemyslela som na nič iné, len na to, čo pre mňa Ethan urobil.
Myšlienky na jeho obetavý čin zaliezli do úzadia až, keď sme narazili na vodcu- Sťahovača koží. Všade boli mŕtve telá iných vlkolakov bez kože. Do čoho som sa to zasa zaplietla?!
Sťahovač na mňa vyskočil s veľkým mečom a pokúsil sa mi prebodnúť hrdlo, no Ethan sa premenil na vlka a roztrhal ho na kúsočky. Opäť ma zachránil. A ja som uvažovala, že ho v spánku podrežem.
"Kde je Skjor?" spýtala som sa, keď bolo po všetkom.
Všetci sme ho hľadali, no nikto z nás nebol pripravený na to, čo sme našli. Jeho bezduché telo sa váľalo v jednej z vlkolačích klietok. Od smútku ma striaslo. Nepoznala som ho dobre, ale patril k nám.
"Chudák. Keby na nás počkal, nebolo by sa to stalo. Vy dvaja sa vráťte domov. Ja sa tu chvíľu zdržím."
Chcela som jej povedať niečo ako: je na lepšom mieste, ale nič ma nenapadlo. S Ethanom sme sa dali na cestu, oznámiť ostatným čo sa stalo. Na dnešný deň len tak nezabudnem.

Přidal Mimz dne 20.07.2012 13:59

Kapitola VIII.
Stáť v noci v tom najtemnejšom lese nie je veľmi dobrý nápad. Všade okolo vás sú stromy, ktoré vrhajú strašidelné tiene. Zvieratá na vás neberú ohľad a spievajú svoje pochmúrne piesne.
Určite ma niečo sleduje. Smrdí to nebezpečenstvom a...smrťou. Spoza stromov sa vynorila na kosť vychudnutá postava s pretiahnutou tvárou a ťarchavými krokmi sa začala blížiť ku mne. Rozbehla som sa, lenže ťažko sa uteká ak neviete kam. Mala som na sebe len spodné prádlo a roztrhaný hábit. Netuším ako som sa sem dostala...a vlastne ani kde som. Nohy sa naraz samy od seba zastavili a nemohla som sa ani hnúť. Snažila som sa zo všetkých síl, no zbytočne som mrhala energiou.
Stvorenie sa ku mne zasa blížilo. Nedokázala som zo seba vydať ani mäkké F.
Niekde za mnou kričal niekto o pomoc. Ten hlas pripomínal Skjora, ale ten je predsa mŕvy.
"Nira! Pomôž mi. prosím! Preboha, pomôž mi!" kričal na mňa. Niekoľko metrov odomnňa sa zjavil Skjor vo svojej vlčej zbroji. Stvorenie z pekelných hlbín nemierilo ku mne, ale k nemu. Bolo čoraz bližšie pri tom úbožiakovi.
"Nestoj tam len tak! Urob niečo! Zachráň ma, prosím!"
Akoby ma niekto držal a ani za svet nechcel pustiť. Beštia sa dostala ku Skjorovi a zahrabla do neho svoje pazúriská. Trhala ho na márne kúsočky. Skjor vrieskal od bolesti, no jeho tvár sa postupne menila na Ethanovu.
Neviem prečo, ale teraz, keď trpel môj záchranca, som do svojich pokusov o pohyb dala všetko. Nič sa nestalo. Ethan pišťal, nariekal, vrieskal a ja som mu nemohla pomôcť.
Príšera odhodila Ethanovu mŕtvolu niekam do záhadných diaľav a svoju pozornosť uprela na mňa. Hýbala sa rýchlo ako tieň a pritom ťažko ako Skyrimský obor.
Jej drápy mi rezali mäso a svaly na kúsočky. Smiala sa z môjho utrpenia. Druhú ruku mi zabodla do tváre...

"Nie!" skríkla som, keď som sa konečne prebudila.
"Čo sa deje?" priskočil ku mne Ethan. Čirou náhodou dostal tú druhú posteľ v mojej izbe.
Stiahla som sa do kúta a zakryla si tvár dlaňami, aby môj spolubývajúci nevidel moje slzy. Sadol si vedľa mňa a objal ma. V jeho náručí som sa cítila bezpečne. Akoby na svete nejestvovalo nič okrem nás dvoch.
"No ták, mačiatko, bol to len zlý sen."
"Bolo...bolo to také skutočné."
"Chceš mi o tom sne porozprávať?"
Utrela som si tvár a mykla plecom. Nechcelo sa mi opäť rozmýšľať nad tou hrôzou. Ethan moju reakciu zaregistroval.
"Moja mama vždy robila toto, keď sa mi sníval zlý sen. Raz, dva, tri, štyri, päť- zlé kúzlo preč leť! Teraz sa to už nesplní."
Pozrela som sa mu do očí a obaja sme sa rozosmiali. Porozprávala som mu všetko čo sa stalo. Aj on mi vyrozprával niekoľko svojich zlých snov. Rozprávali sme sa asi dve hodiny, pokým som mu nezaspala na ramene.

Ráno si Kodlak predvolal všetkých troch svedkov včerajšej udalosti-Ethana, Aelu a nakoniec i mňa.
"Skjor z teba urobil vlkolaka?"
"Áno, Zvestovateľ," odpovedala som mu formálne.
"Je to milé, ale mňa takto oslovovať nemusíš. Čo sa včera stalo?"
"Zaútočili sme na Striebornú ruku a on padol. Kodlak, odpovedz mi prosím...ako ste sa stali vlkolakmi? Myslím úplne na začiatku."
"Prijali sme zmluvu od čarodejníc. Oni nám za to zaplatili tímto prekliatím. Som nord a po svojej smrti by som sa rád vrátil do Sovngardu, lenže takto nemôžem."
"Dá sa to nejako vyliečiť?"
"Dá, ale je to nebezpečné. Museli by sme získať hlavy tích čarodejníc a to je riskantné."
"Urobím to. Donesiem ti ich hlavy."
Kodlak najprv odporoval, no nakoniec som ho presvedčila. Na mape mi vyznačil presnú cestu ako sa k tím potvorám dostanem. Práve som bola na odchode, keď mi Ethan vytrhol z ruky mapu a spýtal sa: "Tak kam vyrážame?"
"Ja idem, ty ostávaš. Vráť mi to."
"Nira, som bojovník! Strašne sa nudím. Nemám čo na práci a naviac sa ti ďalšie pazúry môžu hodiť. Prosím," nahodil výraz žobrajúceho dieťaťa.
Aj keď som sa o neho bála, jeho spoločnosť som odmietnuť nemohla.

Přidal Mimz dne 20.07.2012 21:13

#14

Kapitola IX.
Glenmorilská lóža, sídlo čarodejníc, nebola nič iné ako odporná zatuchlá spleť uličiek a hniezd kolčovákov. Jednou rukou som držala luk a druhou si zapchala nos, aby som sa nezadusila už teraz.
"Smrdí to tu ako mamutí prd. Fuj," sťažoval sa Ethan.
"Ako môžeš vedieť, ako vonia jeho..."
"Prd? Domyslel som si to."
Nad myšlienkou uľavujúceho si mamuta som sa nemohla nezasmiať. Skúmali sme ďalej tunel a keďže tu bolo veľmi pochmúrne začala som konverzáciu.
"Ako si urobil to s tou medovinou?"
"Chcel som ťa oslniť, tigrica. Tá medovina bola moja vlastná. Inak by si mi ťažko venovala svoju pozornosť. Taká je pravda."
Zarazila som sa, otočila a venovala mu jeden z mojich takzvaných "vražedných" pohľadov v nádeji, že sa mi začne za toto klamstvo ospravedlňovať, no s ním to ani nehlo. Nahodil svoj nevinný úsmev a rozhodil rukami.
"Ty si ma oklamal?"
"Počkaj, musím si rozmyslieť odpoveď. Ak poviem áno, zaškrtíš ma?"
"S tvojím intelektom nebudem musieť."
"Au, to bolelo," naznačil plač. Rezignovala som. Obrátila som sa a postupovala ďalej. Urobili sme asi sto krokov, keď sme narazili na veľkú sieň, kde sa rozprávalo päť čarodejníc. Zbadala som ich škaredé tváre a rozpamätala sa na dnešnú nočnú moru.
Preplížili sme sa bližšie a obaja natiahli luky, no jedna z tých potvor sa práve pozrela naším smerom. Začal sa veľký zhon. Rozutekali sme sa po sieni, no v tejto chvíli nebolo úniku. Nezostávalo nám nič iné, len sa brániť. Vytiahla som dva ostré meče a pustila sa do dvoch z nich. Potrebovali sme ich hlavy, takže som sa zamerala na rezanie krku. Zbavila som sa prvej a pozorovala, ako sa jej hlava prikotúľala k mojim nohám. Druhá bola o trochu silnejšia, ale jeden letmý pohľad na Ethanov boj som si neodpustila.
"Takúto zábavu som už dlho nezažil!" zasmial sa. Aj on sa pozrel na mňa, ale to bola osudná chyba. Zabil už dve ježibaby, lenže tá posledná mu uštedrila vo chvíľke nepozornosti svojimi ostrými nechtami riadnu ranu na rebrách. Panebože, veď letel niekoľko metrov.
"Ethan!" zvrieskla som a napichla jednu bosorku na čepeľ. Zavrieskala ako šialenec.
Rozbehla som sa na pomoc svojmu spoločníkovi. Ďalšia škaredá hlava padla na zem.
Sklonila som sa k Ethanovi a rukami mu pritlačila ranu.
"Takto...sa to stalo...v tvojom sne?" vydral zo seba roztraseným hlasom.
"Nie, ani zďaleka. Tam som ťa stratila, tu sa to nestane."
"Veru neviem..." zakašľal.
"Nebuď baba," posmelila som ho.
"Pribudne ti ďalšia malá jazvička, nič viac. Tá rana nie je veľká, ale aj tak ťa musíme okamžite dostať domov. Poď." S mojou pomocou sa postavil na nohy, no musela som ho podopierať, inak by sa zrútil na zem.
"Počkať!" spomenula som si na to, prečo sme sem prišli. Ethan sa oprel o stenu a ja som pozbierala hlavy do jedného veľkého vaku.

Táto púť bola šialene dlhá a vyčerpávajúca. Celú tu trasu som Ethana podopierala, ale párkrát sme museli zastať, pretože upadol do bezvedomia. Pomoci som sa dočkala až v Bielom priesmyku od strážnikov. Predala som im svojho raneného priateľa a nakázala som im, aby ho odviedli do Jorrvaskru, no oni mi zdelili hroznú novinku.
"Nejaký banditi napadli Družníkov. Stále sa tam bojuje." Skutočne tu bolo na pekný deň príliš ticho. Nehľadiac na nebezpečie som trielila ku svojim bratom a sestrám.
Aela, Vilkas a Farkas bojovali vonku, no mňa Aela poslala dnu, kde bol Kodlak sám.
Razila som si cestu k Zvestovateľovi a našla som ho ako kľačí pred bojovníkom Striebornej ruky. Ten špinavec mu držal nôž pri hrdle a chystal sa uštedriť Kodlakovi poslednú ranu.
Vpadla som k nim ako bez rozumu a odrazila útočníkov meč svojím. Stála som proti rovnocennému súperovi. Moje útoky odrážal jedným, nanajvýš dvoma ťahmi. Konečne som urobila výpad, no uhol sa. Schytil mi ruky, pritisol malý, no ostrý nôž na môj krk a otočil ma tak, aby to Kodlak videl. Zastal by sa ma, no nemohol. Pokusom o pomoc by len urýchlil môj koniec.
"Starý pes, teraz odtiaľto odídem, ale ak sa o niečo pokúsiš, rozpáram ju ako kura! Rozumieš?"
Kodlak prikývol a hodil zbraň na podlahu. Takto zahambujúco ma vyvliekol pred Jorrvaskr a kvôli mne unikli ďalší jeho kumpáni. Myslela som si, že keď nastúpili do svojho pripraveného voza, pustia ma, no opak bol pravdou. Vzali ma so sebou, zrejme pre istotu, ale možno chceli nejakú vlčiu kožu. Vlčiu kožu zo mňa.
Aela a ostatní sa len bezmocne prizerali, ako ma títo vrahovia unášajú preč.
Nôž sa stiahol, no vzápätí ma jeho rukoväť omráčila...