---

KAPITOLA VII

„To že povedal?“ opýtal sa ma Ulfrik hneď po tom čo som mu predal odkaz od Tulia. „No nič asi mi nezostáva nič iné ako návrh prijať.“ pokračoval v rozprávaní Ulfrik ale jedným dychom ešte stihol vysloviť prosbu: „Musíš mi kryť chrbát.“ Znelo to skôr ako rozkaz než ako prosba ale Ulfrik si veľmi dobre uvedomoval s kým hovorí. „Čože?“ zaskočil ma Ulfrikov návrh a ja som vyprskol na zem dúšok medoviny čo som práve vypil. „Ak je to nejaká pasca bol by som rád keby mi strážil chrbát niekto komu dôverujem.“ Ulfrik začal svoje rozprávanie ale v tom som mu skočil do reči: „Pane, ale ja nie som vojak.“ Ulfrik sa na mňa prosebne pozrel a ja som síce nie úplne dobrovoľne pritakal. Ihneď sme vyrazili na cestu. Pri bránach mesta som videl ako štyria nordovia zneužívajú jednu lesnú elfku. Ulfrik sa na mňa pozrel a keď videl môj zlostný pohľad povedal: „Tá ušatá potvora neplatila nájom tak moji chlapci teraz vyrovnávajú dlh.“ dohovoril Ulfrik so záchvatom smiechu. Toto som nemohol nechať len tak. Kráčal som smerom ku tyranom a kričal som na nich: „Nechajte ju na pokoji!“ Nordovia sa hlasno zasmiali a nevšímali si ma. Strhol som muža s elfky a udrel som ho päsťou do tváre. druhý muž na mňa vyskočil a tretí ma začal udierať do brucha. Toho muža čo som mal na chrbte som buchol o stenu čím sa mi uvoľnil chrbát vytiahol som šíp s tulca a tomu čo ma udrel do brucha som prepichol hlavu. Dvaja boli v bezvedomí jeden mŕtvy a jeden utiekol. Pomohol som Bosmerke vstať a podal som jej oblečenie. Bola celá dorezaná od noža ale rany neboli veľmi hlboké a tak som ich mohol ošetriť na mieste. ešte sme sa na chvíľu posadili k ohňu lebo jej bola zima a potom som sa jej spýtal na meno. „Volám sa Laila.“ vzlykala. „Počuj nechcela by si ísť so mnou?“ Opýtal som sa. „A kam ideš?“ s nádejou v hlase mi odpovedala.
„Do Samoty, pomôcť Ulfrikovi.“ začal som rozhovor. „Ulfrikovi? práve si pobil jeho mužov a teraz mu chceš pomáhať?“ šokovane sa opýtala. „Zachránil mi život, Dlhujem mu to.
Ale oplatím mu láskavosť a vykašlem sa na neho.“ zasvätil som ju do situácie. „Aha. A asi nebudeš potrebovať ďalší luk?“ Ponúkla mi svoju službu. „Bude mi potešením.“ ochotne som prijal jej ponuku. „Tak teda do Samoty!“ zavelila, postavila sa a kráčala k bráne. pred bránou stál Ulfrik a keď videl Elfku opýtal sa ma čo sa stalo s jeho mužmi. „Jeden mŕtvy dvaja zranený a jeden utiekol,“ odpovedal som mu načo ostal šokovaný ale ďalej už tento rozhovor nerozvíjal. Ráno sme dorazili do Samoty ale Ulfrik išiel prvý a my dvaja až za ním aby nás nikto nemohol spojiť dokopy. Vošli sme do mesta a začali šplhať po skalách. Dostali sme sa na hradby ale stalo sa niečo čo som nečakal. Na hradby vošli traja členovia Pentinus Oculatus. Pentinus Oculatus bola elitná jednotka ktorá mala zabezpečiť ochranu cisára.
Boli dobre vycvičený a jediný spôsob ako ich dostať bol moment prekvapenia. Kývol som hlavou na Lailu a prikázal som jej tak ostať na mieste. V oboch rukách som si pripravil kúzlo na trhanie svalov, vyklonil som sa z úkrytu a vypálil som. Dvoch vojakov to trafilo rovno do hlavy a toho tretieho nešťastníka zasiahla spŕška krvi a potrhaných mozgov. vytasil som meč namieril mu na hrdlo a prepichol som mu tepnu. Smrť bola rýchla a ani to tak nebolelo. Laila s hrôzou pozerala na to čo boli pred chvíľou telá. Skoro sa povracala ale podarilo sa jej to udržať v žalúdku. Prišli sme na dohodnutú pozíciu a už sme videli Ulfrika a Tulia. A ja som zbadal ešte niekoho. Hadvara. Chvíľku som počúval ich rozhovor ale potom sa mi do uší dostala veta ktorú som nechcel počuť. „Ulfrik nazývaný Búrny Háv, pre svoje zločiny proti Skyrimu i jeho ľudu ťa zatýkame.“ riekol Tulius pokojným hlasom. Hadvar potom zavelil a z kríkov vybehli mladý legionári. Ja i Laila sme ich začali ostreľovať šípmi, a snažili sme sa dať Ulfrikovi dosť času na útek. Na hradby vybehli vojaci tak som vytasil meč a pripravil si kúzlo. Za chvíľu boli z vojakov mŕtvoly. Utekali sme čo nám nohy stačili ale nepomohlo to. Vojaci nás obkľúčili. Všimol som si náhradnej cesty tak som schytil Lailu za ruku a rozbehol sa po kameňoch aby som mohol preskočiť hradby mesta. Dopadli sme s Lailov do vysokej trávy a tam nás už čakal Ulfrik. Bol naštvaný pozrel sa na mňa a povedal: „Uvidíme sa vo Veternom Žľabe.“

---

KAPITOLA VIII

„Končíš?“ Ulfrik vrieskal na celú sálu hneď po tom ako som mu povedal smutnú novinku.„Nemôžeš len tak odísť veď som ti zachránil život!“ Ulfrik pokračoval v nasadenom tempe. „A dlh som ti v plnej miere splatil.“ na rozdiel od Ulfrika som sa snažil pôsobiť pokojne. „V Samote by si skapal keby som tam nebol ja.“ pokračoval som, a nakoniec som povedal svoje zbohom. ako som odchádzal Ulfrik po mne hodil sekeru. otočil som sa a on ešte stihol povedať: „Živý s tadeto neodídeš.“ a hneď sa na mňa začali sypať vojaci. bodaj by som tam aj skapal keby sa v okne neobjavila Laila a nezačala strieľať šípy do hláv nepriateľov. neváhal som a začal som utekať preč. ani náhodou som nemal šancu proti takej presile. Laila utekala hneď za mnou. Keď sme sa dostali za hradby mesta ťažko bolo rozmýšľať čo a ako.
K légii som sa pridať nemohol lebo ma videli ako pomáham Ulfrikovi. A Ulfrik ma chce zabiť lebo nemôže vlastniť silnú zbraň proti légii. Nakoniec sme s Lailou išli do Riverwoodu a kúpili si dom po Svenovi. „Hneď zajtra by sme mali ísť do Bieleho Priesmyku a spýtať sa jarla na nejakú robotu.“ prihovorila sa mi Laila. „To by sme mali, už nám dochádzajú peniaze.“
začal som rozvíjať rozhovor, ktorý sa ale hneď nato skončil. Chvíľu som rozmýšľal nad prácou tu na píle ale celý deň robiť ako pes to nie je môj štýl. A jarl by nám mohol zaplatiť podstatne viac. Na druhý deň sme išli do Dračej Siene. Vošli sme do honosného sídla jarla. Ani sme sa nestihli poriadne poobzerať a už niekto hodil do miestnosti dymovú bombu. Neváhal som a rozbehol sa ku jarlovi. Z dymu zrazu vyskočil zabijak. Jarlov huskarl sa rozbehol proti zabijakovi ale skončil mŕtvy. Bola to mladá žena. Zabijak sa pozrel na mňa a na moje “tetovanie“ „Hraničiar“ riekol hrubým hlasom. Zložil si prilbu a uvidel som jeho pravú podobu. Bol to Zaklínač.
Vytasil meč a rozbehol sa proti mne. Bol strašne rýchly a mne sa podarilo iba odskočiť. Zabijak využil príležitosť otočil sa k jarlovi a pokúsil sa ho zabiť. Rozbehol som sa vyskočil mu na chrbát z tulca vybral dva šípy vložil ich do tetivy a vypálil. Trafil som ho rovno do hlavy. Spadol som na zem rýchlo sa pozviechal v ruke som si pripravil kúzlo na trhanie svalov a vystrelil som mu to kúzlo rovno do tváre. Toto bol najhnusnejší pohľad aký sa mi kedy naskytol. Kúzlo mu potrhalo svaly na tvári ale jeho to nezastavilo, tak som kúzlo nabil ešte raz a vypálil mu zase do tváre. To ho značne oslabilo tak som zobral šíp čo sa váľal na zemi znova som na neho vyskočil tento raz na tvár a šíp som mu zabodol priamo do oka, a ešte raz použil svoje kúzlo. Zaklínač sa zrútil na zem. Ja som neváhal a hneď som pribehol k jarlovmu huskarlovi. „Ešte žije!“ skríkol som. Laila mi pribehla na pomoc. Bol som rád že žije. Spolu sme začali oživovať temnú elfku a čakali sme kým prídu doktori. Keď ju doktori odniesli tak sa jarl ku mne prihovoril: „Vďaka za záchranu môjho života i za záchranu môjho ochrancu. neviem ako sa ti odvďačiť.“ To je dobré, ja som len...“ začal som rozprávať ale jarl mi skočil do reči. „ Vieš čo? Bohato sa ti odmením dám ti dvetisíc septimov.“ a ako povedal tak sa aj stalo. o dvetisíc septimov bohatší sme sa vrátili domov. „Čo to bolo za stvorenie?“ opýtala sa ma zo strachom v hlase Laila. „To boli zaklínači.“ odpovedal som jej a ona ešte viac rozvila túto konverzáciu: „ Tí zaklínači s povestí?“ „Áno presne tí. a teraz si už poďme ľahnúť. Dobrú noc.“ poprial som jej dobrý spánok. „Dobrú noc.“ Odpovedala mi a potom sme obidvaja hlboko zaspali.

---

KAPITOLA IX

Prebudili sme sa na zvuky boja. Ihneď sme sa rozbehli do dediny a uvideli sme armádu Búrnych Hávov ako útočia na mesto. Pribehol som k nejakému bosmerovi a spýtal som sa ho na meno. „Volám sa Kai!“ zakričal elf. „A ten druhý?“ znova som položil otázku. „Mŕtvy.“ Dostal som strohú odpoveď. Prišiel tam člen mestskej stráže a začal udeľovať rozkazy. „Ste hlupák.“ povedal som mu. „Prosím?“ S prekvapením sa opýtal strážny. „Väčšiu šancu by mali keby sa stiahli do budov.“ navrhol som. Strážny chvíľu rozmýšľal ale napokon pritakal. Ľudia si začali brať meče a šípy a začali sa presúvať na vrchné poschodia budov. Trpezlivo sme čakali ale vyplatilo sa. O chvíľu začali do dediny pochodovať vojaci v modrom.
„kde sú všetci?“ Opýtal sa strážnik. „Utiekli.“ Odvetil kapitán. Zrazu sa roztvorili dvere ľudia začali strieľať šípy, tí čo mali meč skákali na vojakov. Za moment už v dedine neostal ani jeden búrny háv. Hneď po boji pribehol vojak légie a začal kričať: „Zaklínači sa zhromažďujú pred Bielym Priesmykom! Každý kto unesie zbraň nech sa...“ nestihol dopovedať už som naňho zrúkol ja: „ To je bláznovstvo! Zaklínačov nedokážete poraziť sami! Utekajte a zachráňte sa. ak aj všetci pomriete nezastavíte ich.“ Ľudia aj tak začali brať zbrane a vyrazili do boja. Zacítil som nával bolesti a upadol som do bezvedomia. „Vo Veternom Žľabe je kľúč k ich zastaveniu.“ Rozprával neznámy hlas. Hneď ma vízia aj prešla. Postavil som sa na nohy a hľadal som svoju priateľku. Našiel som ju zavalenú drevom ale inak jej nič nebolo. Rýchlo sa pozviechala a objala ma. Bolo to dlhé objatie a keď skončilo povedal som jej: „Musím ísť do Veterného Žľabu. Musím zastaviť zaklínačov.“ „Pôjdem s tebou.“ povedala mi šeptom do ucha. „A nesnaž sa ma zastaviť. idem s tebou či chceš alebo nie.“ dodala. Potom sme vyrazili do Veterného Žľabu. Vtrhli sme do mesta a začali zabíjať jedného vojaka za druhým.
Prebojovali sme sa až do paláca. „Je tu dáko ticho.“ poznamenala Laila. Ani mne sa to ticho nepozdávalo. Ulfrik na nás čakal. zoskočil zo stropu, schytil Lailu a priložil jej nôž ku krku. „Nie!“ zakričal som „Ale, Ale, Ale.“ začal Ulfrik. „Náš malý hraničiar sa zamiloval. Do Bosmerskej šlapky!“ „Takto o nej rozprávať nebudeš!“ Prerušil som ho, ale Ulfrik pokračoval vo svojom monológu. „Inak čo? Zabiješ ma? Zabi ma, ale Skyrim už nezachrániš. Hadvarov plán je dokončený.“ „Tak to ty pracuješ s Hadvarom nie légia.“ Znova som ho prerušil. „Prečo ti to hovorím? Nech ti to vysvetlí on. Hadvar poď sem.“ Zavolal do Sály Hadvara. „Grillka, chlapče. Čo som ti minule povedal? Povedal som že ešte raz mi skrížiš cestu tak ťa zabijem.“ Začal Hadvar. Keď dohovoril tak mu začala horieť koža. Keď mu dohorela úplne bol som zhrozený. Hadvar bol zaklínač. Hadvarovi ešte narástol ďalší pár rúk a už na mňa útočil. Jednou rukou ma chytil pod krk a ďalšími troma do mňa búšil. Keď sa mi podarilo vyslobodiť v ruke som si pripravil moje kúzlo. Vypálil som do Hadvara ale s ním to iba otriaslo. vyliezol som na tú beštiu a začal ju chaoticky udierať i páliť doňho kúzla. Hadvar na mňa chcel zoslať kúzlo ale netrafil mňa ale Ulfrika. Ten sa začal metať v kŕči a nakoniec zomrel. Hneď som ešte viac pritlačil na Hadvara. Ale Hadvar ma znova odkopol. Zobral nôž čo ležal na stole a hodil ho po Laile. Podľa výkriku som usúdil že ju trafil. Rozzúril som sa a sotil som Hadvara na zem.
Vyskočil som na jeho hruď a začal som ho znova udierať. Teraz sa zase prepadla podlaha. Mal som šťastie že som spadol na tie kamene lebo Hadvar sa nabodol na jeden veľmi ostrý výčnelok. poobzeral som sa a uvidel obrovskú žiaru ktorá stúpala do hora. Podišiel som k nej a ozval sa hlas. „Vitaj hraničiar. Ak chceš použiť tento stroj na zastavenie zaklínačov vedz že k jeho aktivovaniu je potrebná energia. Životná energia. ale nie len tak nejaká. Musí to byť hraničiarska energia.“ svetelná guľa ktorá mi to povedala sa rozplynula. Aby som aktivoval ten stroj musel som sa obetovať. Bol som odhodlaný ako ešte nikdy. dlhými krokmi som prišiel k stroju a vstúpil som do žiary. Cítil som ako sa mi rozkladá telo a nakoniec ma opustil život.

Epilóg

Skyrim je opäť v bezpečí. Zaklínači sú preč, Ulfrik a Hadvar sú mŕtvy. Krajina môže zase kvitnúť. Ale nikdy sa nezabudne na obete ktoré padli pri ochrane tejto krajiny. Volám sa Grillka a mojou smrťou som zachránil život mnoho ľuďom.

---

Prvá časť sa skončila. môžete ju komentovať. tiež mi napíšte či chcete aby bolo pokračovanie.

---

je to dobry

---

vďaka za pochvalu teraz pár dní písať nebudem lebo si musím premyslieť druhú časť ale myslím si že to nebude dlho trvať.

---

Dobrý;)

---

Tak a je to tu... Konečne som vymyslel druhý diel. teda nie celý samozrejme. Dej teraz bude omnoho dlhší ako v prvom dieli. môžete sa tešiť na lásku, zradu nenávisť, ale hlavne na zúfalý boj o záchranu Tamrielu.

____________________________________________________________________________________________________

PROLOG

„ty si myslíš že je to tu?“ opýtal sa muž cudzinca. „Áno je to tu, som si istý“ odpovedal cudzinec. chvíľu ešte išli až napokon dorazili k akémusi zvláštnemu kameňu. Vtom jeden z nich vytiahol zvitok a začal z neho čítať. „Vaar azhguol aarad miigal!“ Podivný kameň sa rozžiaril a vo svetle sa začala skladať postava. A v tom som sa prebudil. Čudný muž ma chytil za ramená a začal ma vypočúvať: „Kto si!?“ „Som hraničiar.“ „Ako sa voláš!?“ „Grillka.“ „Čo sa s tebou stalo!?“ „Zomrel som.“ Potom ma pustil a povedal: „fajn tvoje spomienky sú v poriadku.“ „A mimochodom volám sa Farengar.“ keď dokončil svoju vetu ešte k nej dodal: „ak sa nechceš vrátiť medzi mŕtvych tak poď za mnou.“

KAPITOLA PRVÁ

V Bielom Priesmyku ma posadili za stôl kde už sedel jarl Balgruuf a Farengar. Po chvíľke mlčania Farengar prehovoril: „Potrebujeme tvoju pomoc. Zaklínači sú zase na pochode.“
„Ako to? veď som ich predsa zničil?“ skočil som mu do reči. „Nie úplne pár ich zostalo živých a začali budovať armádu. Prístroj ktorým si ich zastavil predtým bol zničený. našou jedinou šancou je boj.“ „Tak načo potrebujete mňa?“ Znova som mu skočil do reči. „Sme vo vojne. potrebujeme zjednotiť všetky národy a musíme poskladať ohromnú armádu aby sme mali aspoň teoretickú šancu.“ Farengar dokončil rozprávanie. „Do prdele.“ povzdychol som si a jedným dychom dodal: „Dobre. Kde mám začať?“ „Začni kde chceš. je to iba na tebe.“ povedal Farengar. Vstal som od stola a pobral sa preč. Farengar mi ešte hodil mešec zlatých a poprial mi veľa štastia. Najprv som išiel do krčmy. Potreboval som panáka. Potom som si išiel kúpiť lepšiu zbroj a zbrane, a vydal som sa do morrowindu.

---

prepáčte mi za meškanie ale teraz sa mi písať nedá ale 1. by som mal znova začať (ešte sa posnažím.)

---

Prepáčte mal som problém s PC preto som nemohol nič písať ale pomaly už začnem za tú dobu som si premyslel komplet dej a teraz už ostáva to len napísať