#1
Tak som sa rozhodol napísať príbeh, ktorý ma napadol pri hraní skyrimu. Je z pohľadu mňa, zlodeja a lukostrelca. Toto je taký úvod, ako som sa zoznámil so strýkom Saulusom a začiatok príbehu. Nápadov mám dosť, tak napíšte čo si o tom myslíte a či mám písať ďalej.
1. Tajomné listy
„O nič sa nepokúšaj, viem že si z cechu!“ privítal ma strážca vo Vorařove. No ja som smeroval rovno za Lucanom. „Rád ťa zase vidím, zostaneš tu na noc?“ spýtal sa ma. „Veľmi rád!“ odpovedal som a prisadol som si na stoličku ku stolu. „Tak čo ťa sem privádza po tak dlhom čase?“ „Ty dobre poznáš Markarth, že? Existuje iný vchod do mesta?“ opýtal som sa i keď som nevedel ako zareaguje. „Zase si sa pridal k zlodejom! Ty už nemáš rozum?!“ podráždene vstal od stolu. Napokon som ho však presvedčil že to nebude žiadna krádež. Upokojil sa a hovorí: „Do Markarthu? Pokiaľ ja viem nie. To mesto je dobre strážené.“ „Je tam iný vchod“ prerušila ho Camilla „čítala som to v jednej z tých kníh čo si kúpil minulý týždeň. Počkaj, tu to je. Vraj tam existuje tajný vchod cez podzemie, na východe od mesta. Pozri sa!“ Mala pravdu. Presne toto som hľadal. „Môžem si tú knihu kúpiť?“ „Je tvoja, keď ju chceš.“ usmial sa Lucan. Prespal som u nich a hneď za úsvitu vyrazil.
Do Rorikova Dvorce som dorazil za tmy. Vošiel som do hostinca. Bol skoro prázdny. Usadil som sa, vytiahol knihu od Lucana a aj list čo mi pred dvoma dňami doručil kuriér.
List od kuriéra
Ach, synovec, potrebujem tvoju pomoc. Ale v Tamrieli už neverím skoro nikomu. Ak máš záujem o prácu a dobrodružstvo, stretneme sa v Markarthe, v krčme, keď nastane spln.
Markarth. Prečo práve toto mesto. A prečo ma oslovuje synovec. Nemám z toho dobrý pocit. List som odložil a pritiahol knihu. Neznášam, keď sú knihy písané v hádankách, ale táto taká bola. Vchod sa otvorí keď ľadový syn ohnivého otca vyrastie. Hmm, ľadový syn ohnivého. Ohnivé je slnko a ľadový syn by mohol byť...Mesiac, určite. Konečne to dáva zmysel. Preto sa so mnou chce stretnúť pri splne! „Zatvárame, chcete tu prenocovať?“ prerušil moje myšlienky hostinský. „Áno.“ odpovedal som a pozrel som sa von oknom na nebo. Práve zajtra má nastať spln.
Keď zapadlo slnko, stál som už na kopci východne od hradieb Markarthu. Po chvíli vyšiel spoza horizontu mesiac. V okolí bolo počuť len vytie vlkov. Pozrel som sa na mesto a zbadal som, že dolu pod hradbami sa niečo odráža. Dobehol som tam. Bolo to jazero. Skočil som do vody a pri dne som zbadal otvor. Vplával som do neho a na druhej strane bola chodba. Pre istotu som vybral luk a zakrádal som sa dopredu. Chodba končila v múzeu. Opatrne som odtiaľ vybehol na námestie. Nevidel som žiadne stráže. Bolo mi to podozrivé, ale vošiel som do krčmy. Sadol som si ku baru. Krčmár sa otočil a podal mi ďalší list. Pozrel som sa mu do očí a naznačil mi, že mám mlčať a prečítať si ho.
List od krčmára
Blahoželám ti synovec! Dostať sa až sem, to chcelo odvahu a odhodlanie. Myslel som si, že sem neprídeš ale prekvapil si ma. Ospravedlňujem sa ti za tie stráže, ale chcem vedieť ako bojuješ. Ak to prežiješ, príď za mnou do Samoty.
V tom sa dvere otvorili a dnu vtrhlo päť strážcov. Jeden sa blížil ku mne. Rukoväť Ledobijca som pevne držal a bol som pripravený. „Pane, pôjdete s nami!“ chytil ma za rameno. Otočil som sa a vrazil mu meč do hrude. Ostatný v tej chvíli vybrali zbrane. „Ktorý z vás je ďalší?“ spýtal som sa výsmešne. Jeden sa na mňa rozbehol. Uhol som sa jeho úderu a zrazil som ho na zem. Kým sa ďalší spamätali vyskočil som na barový pult, z neho na trám a skočil som von oknom na terasu. Z nej na strechu a na hradby. Tam bol však lukostrelec. Prvý šíp ma minul, skočil som z hradieb do sena pri stajniach a vysadol som na koňa, avšak v tom ma druhý šíp trafil do ramena. Cválal som odtiaľ preč. Zastavil som sa až na rozcestníku. Kým som rozmýšľal kam idem, vyliečil som sa pomocou kúzla. Vybral som sa do Samoty aj napriek môjmu hnevu. Chcel som konečne stretnúť toho, kto ma oslovuje synovec.
Vyšiel som z lesnej cesty na pole a tam som ho zbadal. To mesto na skale, s obrovským mlynom. Na tento pohľad nikdy nezabudnem. Tento krát som sa rozhodol byť ostražitý. Vošiel som do mesta a nenápadne vyliezol na hradby. Nikto tam nebol, tak som začal chystať plán. Našiel som si miesto odkiaľ som videl na vchod hostinca. Ďalej som vylial olej na príchod od veže, aby som bol pripravený keď ma niekto bude chcieť napadnúť odzadu. Takto pripravený som pozoroval ulice mesta. Hlavné mesto ma vždy fascinovalo. Asi pre ten úžasný mlyn. V tom niekto prehovoril: „Si rovnaký ako tvoj otec.“ Bol som pripravený zapáliť nastražený olej. „Nerob to!“ povedal „Nechcem s tebou bojovať. Prišiel som ťa požiadať o pomoc.“ „O pomoc? Tajomné listy, Markhart, oslovuješ ma synovec... Kto vlastne si? Poslal si na mňa stráže a teraz chceš po mne pomoc?“ zvedavo a trochu nervózne som sa spýtal. „Za to sa ti ospravedlňujem. Je to tak, som tvoj strýko. A keďže si tu, veríš mi. Tvoj otec bol dobrý muž, aj keď odišiel od teba a matky. A ja chcem teraz dokončiť to, čo on začal. Moja otázka je však jasná: Ideš so mnou?“ „Máte pravdu, idem s vami. Ale poviete mi všetko, už žiadne hádanky a hlúpe listy.“ „Súhlasím. Poď, cestou ti to vysvetlím. A oslovuj ma Saulus.“
2.Záhadná loď
Zišli sme z hradieb a pred mestom stáli kone. „To sú tvoje kone?“ opýtal som sa. „Teraz už áno. Prečo sa pýtaš?“ „Iba tak, lebo majú označenie Stormcloakov.“ „Máš s tým problém?“ usmial sa na mňa. „Nie, ani nie.“ „No vidíš, ako keby si ty nikdy nič neukradol.“ zasmial sa. „Tak hovor. Kam ideme?“ „Si presne rovnaký ako tvoj otec. Tak počúvaj. A nie že ma budeš prerušovať, to sa nepatrí, maj trochu úcty k staršiemu človeku. Začalo sa to, keď si mal desať rokov. Pamätám si, ako si sa učil bojovať. Ako som mohol vidieť v Markharte, ide ti to veľmi dobre. Do mesta raz prišiel bohatý kapitán a zháňal posádku. Tvoj otec nemal prácu, tak sa k nemu pridal.“ „Prečo nemal ...“ nestihol som dopovedať. „Neprerušuj ma!“ skríkol „Som už starý a zabudnem čo som hovoril. Tak ale späť k veci. Odišiel aj s kapitánom do Winterholdu. Vraj tam kotvila obrovská loď. Odvtedy som ho nevidel. Ale, minulý týždeň som započul, že tá loď sa má vrátiť. Vedel som však, že potrebujem niekoho pomoc. A kto by mi pomohol viac ako vodca cechu zlodejov a pritom môj vlastný synovec? A tak som ti poslal ten prvý list. Samozrejme som si ťa musel preveriť. Preto som ťa poslal do Markhartu.“ „A kam teda ideme?“ „Nebuď nedočkavý. Ideme do Dawnstaru. Vraj práve tam, má prísť tá loď. Bol si tam niekedy?“ „Áno, neďaleko odtiaľ mám dom.“ „No vidíš. A teraz už nestrácajme čas a poďme.“ Mal som ešte veľa otázok, no vyrazili sme na cestu.
Keď sme dorazili do Dawnstaru, bolo poobedie. Saulus ma poslal zapáliť oheň v majáku. „To nebude problém.“ povedal som mu a ihneď som šiel k majáku. Celkom som sa tešil na ten výhľad čo odtiaľ uvidím. Stál som pri ňom, bohužiaľ sa zniesla hmla. Na mori som nevidel žiadnu loď. Zapálil som oheň, teraz zostávalo len čakať. Sadol som si ku múru majáku a sledoval zátoku. Vo vzduchu bolo cítiť dym. Nie je to nezvyčajné, sme v chladnej oblasti a ľudia tu kúria celý deň. Zo všetkých komínov sa valil dym. A to neuveriteľné ticho. Dawnstar, kto by bol povedal, že sa rybárske mestečko stane mojím domovom. Moje myšlienky prerušili hlasy. „Si si istý o tom kedy dorazí?“ „Áno, som si istý, má to byť dneska.“ Opatrne som sa otočil. Stáli tam dvaja ľudia. Vyzerali, akoby boli z Temného Bratrstva. Prechádzali cestou dolu do mesta. Nevšimli si ma. Ja som sa zase otočil smerom na more. Nevedel som, čo mám očakávať. Po približne troch hodinách som v tej hustej hmle zbadal svetlo. Pomaly sa približovalo. Z hmly sa vynorila loď, obrovská loď. V živote som takú veľkú loď nevidel. Mala asi stopäťdesiat metrov na dĺžku. A tie obrovské plachty na troch sťažňoch. Ale nevyzerala ako normálne lode. Vyzerala ako dwemerský stroj. Ale tí už v Tamrieli nežijú. Zakotvila v prístave. Niektorý z posádky odišli za jarlom. Ja som sa pomedzi domy vrátil za strýkom.
„Tak aký je plán?“ opýtal som sa ho. „Ty sa dostaneš do kapitánovej kajuty a donesieš my jeho mapu. Ja tam ísť nemôžem. Počkám ťa tu.“ „Lebo si starý.“ zamrmlal som a pozrel som sa na loď. Cez palubu sa tam nedostanem, sú tam vojaci. Mohol by som sa tam dostať zozadu po móle. Rozhodol som sa to presne tak urobiť. Prišiel som na koniec móla a rozhliadol som sa. Skočil som na kormidlo a chytil som sa rímsy pod oknom. Vytiahol som sa hore a po rímse došiel ku oknu. Pozrel som sa dnu. Nikto tam nebol. Vyrazil som okno a vošiel dnu. Naľavo bola posteľ a rovno oproti dverám písací stôl. Vedľa neho stála skriňa, knižnica a z druhej strany vitrína. Tá knižnica bola plná kníh v reči, ktorej nerozumiem. Presunul som sa teda k stolu. Na boku mal položený mešec. Bola by škoda ho tam nechať. Vedľa neho bola rozložená mapa a kniha. Tá kniha je kapitánov denník. Zobral som ju a zahľadel som sa na mapu. Mapa Tamrielu, no nie taká, akú poznám. V mori duší bol vyznačený ostrov o ktorom som ešte nepočul. „Horí, požiar!“ ozvalo sa z paluby. Mapu som zobral, odchádzal som. Posledný krát som sa pozrel po miestnosti. Vrátil som sa ešte po meč vo vitríne. „Oheň sa dostáva ku skladu s muníciou! Zachráň sa kto môžeš!“ kričala posádka. V tej chvíli mi prešiel mráz po chrbte. Skočil som von oknom a doplával na breh. Loď v tej chvíli vybuchla. Popol sa pomaly znášal na zem. Po obrovskej lodi nič nezostalo. Pribehol ku mne strýko a ja som mu podal tú mapu. Naďalej som sa však mlčky díval na miesto toho výbuchu.