---

Zdravím Vás milí čitatelia tohto webu. Keďže tu všetci píšete vymyslené príbehy svojich postáv, rozhodol som sa že aj ja sa podelím o svoj príbeh. budem rád ak mi napíšete komentár a poviete na čom by som mal zapracovať. Prajem Vám prijemne čítanie. PS. ak sa vám to bude páčiť napíšte a ja pridám ďalšie kapitoly.

.......................................................................................................................................................
KAPITOLA I

Náhle mi do očí udrelo ostré slnko a okolo uší mi preletel šíp. Moje mačacie oči si už pomaly zvykali na slnečné žiarenie. Keď som sa trochu poobzeral všimol som si že sa okolo mňa bojuje. Imperiálci bojovali s mužmi v modrých odevoch. Jeden císarský sa pozrel smerom ku mne, vytasil meč a chystal sa na mňa zaútočiť. Ani na sekundu som neváhal vytiahol som meč s prebodnutej osoby v modrom a Imperialcovi som odsekol hlavu. Ostatní si to všimli a bežali mu na pomoc, zatiaľ čo ja som sa pustil dolu svahom. Samozrejme Cisársky to nenechali len tak... Rozbehli sa za mnou a hodnú chvíľu ma naháňali ale napokon som ich stratil niekde pri Riftene. Riften bol domovom zlodejského cechu s ktorým som si nechcel nič začínať. Pri bráne ma oslovil strážny. "Hej! Za možnosť vstúpiť do mesta sa platí daň." povedal. Nemal som teraz náladu sa s ním vybavovať lebo Cisárskym nebude dlho trvať a nájdu ma pri bráne. "To bude určite dajaký podfuk!" Povedal som. Strážny ma zahriakol nech nehovorím tak nahlas a pustil ma do vnútra. Riften bola špinavá diera a v žiadnom prípade som nemal náladu tu ostať viac ako bude nutné. Plán bol zohnať si strechu nad hlavou a na ďalší deň sa vydať do malej dedinky menom Riverwood. Mám tam kamaráta ktorý mi vie zabezpečiť vstup do Bieleho Priesmyku. Ako som sa tak zamýšľal prihovoril sa ku mne muž." v tvojom mešci veľa septimov necinká, mám pravdu?" O niečo neskôr som sa dozvedel že ten muž sa volá Brynjolf. Brynjolf mi dal lákavú ponuku. Mám nastrčiť prsteň kapitána strážnych do vrecka jednému Argoniánovy a on mi potom dá 50 septimov. Akurát na cestu do Riverwoodu. Dohodli sme sa a prsteň bol za chvíľu v Argonianovom vrecku. Ale neprebiehalo to podľa plánu. Namiesto toho aby ho kapitán dal zavrieť mu odsekol obe ruky a zavrel ho do malej cely ktorú povesil nad rieku ktorá cez Riften pretekala. Každý si doňho mohol hodiť kameňom. Dokonca tí ktorý mu spôsobili najväčšiu bolesť dostali od kapitána 30 septimov. Ale mne to nijak neuškodilo lebo Brynjolf mi prihodil ešte 50 septimov. V tejto chvíli som kašlal na ďalší deň a rovno som išiel do Riverwoodu. Do dedinky pri Bielom Priesmyku som sa dostal ešte pred svitaním ale môj kamarát pracoval na píle už od skorého rána. Prišiel som k nemu a okamžite som naňho vyštekol svoju prosbu. "Potrebujem sa dostať do Bieleho Priesmyku. Mám prúser hľadajú ma Cisársky!" Môj kamarát sa volal Sven a robil v Riverwoode barda. "Cisársky? Tak to si v peknom probléme lebo Skyrim je ešte stále provincia Ríše... Ale dobre... Zabezpečím ti prístup do Bieleho Priesmyku." dodal s vážnosťou v hlase Sven. k Svenovi vážnosť nepasovala bol to vtipný chlapík.... Po vyše pol hodinovej ceste sme sa dostali do Bieleho Priesmyku. pred bránou mi Sven povedal: "Od teraz je to len na tebe čau." Bolo mi trochu ľúto že môj kamarát ma takto opustil ale nemohol som mu to zazlievať. Mal mamu o ktorú sa musel starať a posledné čo by si prial by nebola prestrelená lebka cisárskym šípom. Nechal som myšlienky v mojej hlave ustať a otvoril som bránu. Vošiel som do nádherného mesta a BUM! zatmelo sa mi pred očami. Zobudil som sa na koči s troma mužmi. jeden mal modrú uniformu takú akú som videl pri Riftene. druhý bol obyčajný vandrák ale ten tretí, ten bol najzaujímavejší. Ten tretí mal na sebe akýsi čudný oblek alebo šaty. Ale najzaujímavejšie na ňom bolo že mal zviazané ústa. "Toto má byť kto?" opýtal som sa prstom ukazujúc na vystrojeného muža. "Dávaj si pozor na jazyk! Hovoríš o Ulfrikovi-Búrnom Háve." pokarhal ma severan v modrom. O chvíľu sme dorazili do dediny. Podľa cedule sa volala Helgen. "Kedysi som tu poznal jedno milé dievča." prerušil ticho nord v modrom. "Zaujímalo by ma či robí ešte Vilod tú skvelú medovinu s Jalovcovými bobuľami." pokračoval. keď povoz zastavil prikázali nám vystúpiť. Imperiálci začali menovať každého na zozname. Koho meno prečítali ten sa postavil do radu. Volali ich na smrť. Ostal som tam stáť iba ja keď zistili že ja na zozname niesom a spýtali sa ma ako sa volám. "Som Grillka." Pohŕdal som Cisárskymi. Keď som mal ísť na porážku strkali do mňa ako do psa. už som mal hlavu na klátiku keď tu zrazu... Z veže na mňa vykukol Sven s dvadsiatimi lučištníkmi a začali strielať po Cisárskych. Cisársky sa nedokázali ubrániť. bol to ohromný nápor šípov. Svojimi mačacími pazúrmi som si prerezal lano a pokúsil sa utiecť. z mŕtveho cisárskeho som si zobral meč a staral som sa iba o seba a o Svena. Už štvrť hodinu bojujeme s Cisárskymi v Helgene. Hadvar, jeden s Cisárskych sa preplížil za Svena a držal ho v zajatí. Hadvara som poznal už od detstva. keď bol dospelý odišiel k Cisárskym vojskám a hneď nato mi Cisársky zabili rodičov. Podrezal ich sám Hadvar. "Hadvar! nemusí to takto skončiť... Pusť Svena a bojujme len my dvaja. Ako muž proti mužovi." Kričal som naňho ale videl som ako pred mojimi očami zavraždil môjho priateľa. Človeka ktorý mi zachránil život. V tu chvíľu ma ovládol pocit čírej zlosti a pokúšal som sa cisársky meč zabodnúť Hadvarovi priamo do hrudníka. Nanešťastie sa Hadvarovi podarilo uhnúť a potom aj zdrhnúť. Väčšina legionárov bola mŕtva tak som zvyšok nechal na Svenových chlapcoch. Pomaly som odišiel z Helgenu. v neďalekom potôčiku som sa opláchol od krvi. Mal som namierene do Riverwoodu oznámiť Svenovej matke čo sa stalo. A mal som ešte jednu Ťažšiu úlohu. Nájsť a zabiť Hadvara.
.......................................................................................................................................................

---

;) Jen ještě odstavce (použij ,,enter", ,,tab" tu nefunguje)

---

ale inak je to OK?

---

KAPITOLA II

Oznámil som Svenovej matke čo sa stalo. Bola s toho veľmi zdrvená ale jej reakcia ma zaskočila. priložila si nôž ku krku a prepichla si krčnú tepnu. keď padala na zem zachytil som ju a čo by čert nechcel tak v tu chvíľu vošiel do dverí strážny ktorý niesol ukradnutú buchtu Svenovej matky.
Keďže Skyrimský strážnici sú jednoduchý ľudia ihneď ma chcel zavrieť za vraždu. V tejto situácií som nemohol veľmi protestovať lebo do chatrče vbehli ďalší dvaja. Strážnici mi zobrali všetky veci. Malo to jednu výhodu a to takú že v Riverwoode nemali väznicu tak ma presunuli do Bieleho Priesmyku.
Ale za vraždu boli v Skyrime vysoké tresty. 2-3 mesiace bol minimálny trest. Ešte mohol byť trest smrti. Takže jediná možnosť ako sa dostať z tejto situácie je buď si vybaviť spravodlivý súdny proces alebo zdrhnúť. Keďže v Skyrime bol jediný sudca chlap v čiernej kapucni so sekerou v ruke ktorý životy nezachraňuje iba utráca, tak bude problém si uňho milosť vybaviť. Takže jediná možnosť zdrhnúť. Ako? Kedy? Útek zo Skyrimského väzenia samo o sebe nebol problém ale problém bol potom zo strážnikmi ktorý túžili po krvi.
Našťastie vo väznici boli strážnici na mol, ale čo s tými vonku. každá stráž sa strieda vo väznici tak si tváre väzňov pamätajú. „HEJ! potrebujem napiť!“ zvolal som na strážnika a v ruke som si pripravil kúzlo ktoré obeti potrhá všetky svaly na ktoré narazí. „Nič nepotrebuješ.“ Kľukne povedal strážnik.
„Dotrep sa sem už konečne ty vrece hovien!“ zvrieskol som. Toto už strážnika naštvalo tak vytasil meč a išiel pomaly ku mne. „Skončil si mačiatko.“ Zasypel. Napriahol meč a chcel ma bodnúť ale vzápätí na to som vyslal kúzlo a ono roztrhalo strážnikovu lebku na kusy. Zobral som si jeho oceľový meč ktorý zaiskril na zeleno. Ten meč je očarovaný! Toto nebol pravý strážny lebo strážny nemávajú očarované zbrane. Do miestnosti vbehlo ešte päť mužov. Nerobilo problém ich zabiť s pomocou meča a kúzla. Miestnosť ktorá bola urobená ako väzenie sa zmenila na nepoznanie. Všade boli potrhané ľudské orgány a krv. to kúzlo čo som mal v ruke som si sám zostrojil. Slúžilo na ľahkú porážku ťažkoodencov keď som slúžil v Khajiitskej špeciálnej jednotke vojnových a špionážnych aktivít “Saakar” do Saakaru sa vyberali len tí najlepší z najlepších. Saakar ponúkal najlepších vojakov na bojovom poli. Ale vojakov burcovali k lepším výkonom neľudským spôsobom. Preto som prijal ponuku od Khajiitskej vlády na zničenie tohto spolku. keďže Saakar cvičil ťažkoodencov potreboval som mať výhodu. Ale už dosť zamýšľania pomyslel som si teraz sa musím dostať von a zistiť kto ma chcel mať v zajatí. Pri falošnom strážnom som našiel kľúč. Keď som chcel odísť strážny sa nadýchol. „Prečo sa hráte na strážneho?“ opýtal som sa. „Ak-ako to vieš?“ zakašlal strážny a z úst mu išiel potôčik krvi. „strážny nenosia očarované zbrane.“ vytkol som mu jeho strašnú chybu pomocou ktorej som ich odhalil. „Do-do riti!“ strážny už mlel z posledného. „Kto si vás najal?“ pokračoval som vo výsluchu. Strážny chcel niečo povedať ale vyšlo z neho len chrčanie.
Väznica bola umiestnená v opustenom dole. Neďaleko bol luk a šesť šípov. Vzial som ich a pokračoval ďalej. predo mnou sa črtala silueta dákej ženy. Žena mala na sebe plátovú zbroj tak som sa snažil mieriť na hlavu. Natiahol som tetivu a vypálil. Žene som prestrelil ucho a tá spadla z revom do vody. Mala smolu lebo z tej vody sa vynorili krokodíly. Nevšímal som si to a išiel ďalej. Prešiel som po dvoch mostoch a už som bol vonku. Zahliadol som aj Riverwood. Začnem pátrať tam a ak budem mať aspoň trochu šťastia nájdem toho čo sa ma chcel zbaviť.

---

Máš to zajímavě zamotané, jen tak dál. ;)

---

Ďakujem snažím sa písať čo najlepšie a pokúsim sa sem pridávať nové kapitoly každý deň.

---

KAPITOLA III
Keď som dorazil do Riverwoodu akurát tam prebiehal pästný súboj. Nejaký Lesný elf proti členovi mestskej stráže. Podišiel som bližšie. Bol to celkom zaujímavý súboj ale keby mali v rukách zbrane Bosmer by určite vyhral. Po jasnej remíze si obaja odpili z poháru s medovinou. Ozval sa rachot a farebné papiere a stuhy rozžiarili zamračenú oblohu. Bard začal hrať na lutne a speváci aj dav začali spievať.
V Riverwoode sa konala slávnosť. Počul som ako dedinčania hovoria o slávnosti na počesť nordského boha Talosa. Väčšina ľudí zákaz uctievať Talosa ignorovala, tak isto aj strážnici. Vojaci Légie alebo členovia Pentinus Oculatus väčšinou iba pokarhali, aj keď to občas zaváňalo väzením. Podišiel som a zapojil sa do oslavujúceho davu. Mal som svojich starostí nad hlavu ale trocha zábavy by mi neuškodila. Ľudia mi strčili do rúk pohár piva a povedali nech sa zabávam. S takou láskavosťou som sa ešte nestretol. Všetci považovali Khajiitov za zlodejov. Uplynuli už dve hodiny a ja už som mal značne vypité. Dnes som už nechcel nič robiť tak som zašiel do krčmy a objednal som si posteľ. Krčmárka ma zaviedla do mojej izby. Keď som sa zobudil bolo ráno. Nemám tušenie čo teraz budem robiť. Do Bieleho Priesmyku sa mi nechcelo po tom čo sa stalo. Ale nemal som na výber. Ak som chcel nájsť človeka ktorý zaplatil za moje uväznenie musel som ísť do toho mesta. V Riverwoodskom obchode som si kúpil starú tuniku, železnú dýku a roztrhaný plášť. Je to perfektné maskovanie. Vydal som sa smerom k mestu. Na poliach ktoré patrili obyvateľom som zbadal skupinu ľudí ako sa snažia zabiť obra. Vytiahol som luk čo som zobral v tom opustenom dole vložil do tetivy posledné dva šípy a vystrelil som priamo do obrovho oka. Ozvalo sa zvresknutie a obor padol k zemi. Keď som k nemu prišiel oslovila ma akási žena. „Vieš sa celkom dobre oháňať. Bol by s teba dobrý brat v zbroji.“ prihovorila sa mi milým hlasom. Na to sa nadýchla a pokračovala v rozprávaní. „ To bolo úžasné ako si skolil toho obra. Len jedna vec mi nesedí... Khajiit a lukostrelec?“ „Cvičil ma Bosmerský majster menom Obaas.“ odpovedal som na jej otázku a išiel som odtiaľ preč. Obaasa som si samozrejme vymyslel. Nechcelo sa mi vysvetlovať že aj khajiit sa môže venovať lukostrelbe a byť v nej dobrý. Podišiel som k bráne a strážny ma nechal bez problémov prejsť. zamieril som do miestnej krčmy ktorá sa volá U Kobyly a Zástavy. Nebolo to nič moc ale už vo dverách som uvidel niečo čo mi pokazilo náladu. Uvidel som Hadvara.
Hadvar nebol hlúpy, nemohol na mňa zaútočiť tu v krčme. „Ako si sa dostal z basy?“ opýtal sa ma so škodoradostným úsmevom na tvári. „Ty o tom niečo vieš?“ prekvapene som mu odpovedal na otázku otázkou. „Jasné.“ odvetil Hadvar s náznakom zlosti. „Prišiel som o sedemsto septimov.“ Mal som čo robiť aby som ho nezabil. Hadvar bol obyčajný rasista. ale Khajiitov zo všetkých neľudských rás nenávidel najviac. Zrazu ma niekto schytil pod krk a šmahom ruky ma omráčil. Onedlho som sa prebudil v tmavej uličke kde stál Hadvar aj s mojím nožom. „ Vieš Grillka ty ma už sereš.“ povedal Hadvar a s neuveriteľným pokojom mi zabodol nôž do brucha. Zasyčal som. Hadvar sa otočil a odišiel preč. Na konci uličky obrátil ku mne hlavu a povedal: „ešte raz sa mi pripletieš pod nohy mačiatko, tak ťa zabijem.“ Nevládal som mu odpovedať. Bolesť bola príliš silná a ja som upadol do bezvedomia.
Zobudil som sa v nejakom dome. Nado mnou stála staršia pani ktorá sa mi prihovorila: „Náš pacient sa prebral. Myslela som že zomrieš.“ „Ja mám tuhý korienok.“ riekol som a pokúsil sa o smiech.
Pár minút sme sa rozprávali o všetkom možnom, potom som usúdil že je čas odísť. pred odchodom mi pani podala papierik, že ho našla pri mne v uličke. Stopercentne bol Hadvarov. Poďakoval som sa za starostlivosť a vyšiel von dvermi. Rozbalil som papierik. bolo tam napísané: Stretneme sa v kobke Zapadajúceho slnka o štyri dni. bol tam dátum. bolo to napísané pred dvoma dňami. Takže som mal dva dni na to aby som sa do tej kobky dostal. Vynorili sa mi spomienky. Tá kobka. Ako keby som v nej už niekedy bol. Vedel som že Zapadajúce Slnko je niekde pri Bielom Priesmyku. Vedel som aj kde.
Teraz som tam musel ísť a zastaviť Hadvara. Otázka bola či mu ten papierik spadol náhodou alebo ma tam čaká.

---

KAPITOLA IV
Blížil som sa ku kobke Zapadajúceho slnka. Stmievalo sa a za svetla zapadajúceho slnka rozvalina vyzerala nádherne. na túto chvíľu som čakal. Mal som jedinečnú šancu zastaviť Hadvara. Ale bál som sa toho čo sa v kobke môže ukrývať. O Zapadajúcom slnku sa toho hovorilo veľa. Napríklad niekto hovorí že tam žije armáda geneticky upravených mutantov, a niekto zase že tam žijú zlí duchovia.
Ale najviac ľudí hovorí o Hraničiaroch. Hraničiari kedysi strážili poriadok. Boli strážcami nevinných a ochrancovia utláčaných. Blížil som sa ku ťažkým kovovým dverám. Pomaly som ich otvoril a mieril som do najznámejšej kobky v celom Skyrime. V kobke bolo chladno. V kobkách žijú Draugiry pavúci a iná háveď. Ale v tejto nie. Ako keby sa jej báli. Prikrčený som sa pomaly a ticho blížil k osobe ktorá stála predo mnou. Na brnení mala červeného havrana tak to isto bol žoldnier. Podľa pŕs som usúdil že je to žena. Ženu by nemal byť problém zlikvidovať aj keď pri Skyrimských ženách nikto nevie. Niektoré Skyrimské ženy boli silnejšie ako statný chlap. Preplížil som sa za ňu rýchlo jej zobral zbraň a prebodol ju. Spadla na zem a ešte žila tak som ju začal vypočúvať. Povedala mi že Hadvar je na východnom konci kobky. Tiež mi podala medený spár. Povedala že je to kľúč ku kobke. Pokračoval som ďalej kobkou a cestou som skolil ešte pár žoldnierov, keď som napokon dorazil do siene príbehov. Po mojom príchode sa celá rozžiarila na zeleno. celá sa otriasla a ja som sa šmykol do dutiny ktorá po otrase vznikla. Ocitol som sa v tmavej chodbe. Nemal som na výber, musel som ísť rovno. Asi po pätnástich minútach som dorazil do malej kruhovej miestnosti. Po chvíli sa aj tá rozžiarila na zeleno a predo mnou sa objavil duch. „Posledný hraničiar sa vrátil! Vitajte pane.“ Povedal. „Ja nie som ten ktorého hľadáš.“ odpovedal som mu na jeho uvítanie. „Áno poznám ťa. ty si Grillka.“ začalo rozprávať zjavenie. „ Jediný hraničiar ktorý mal čisté srdce a nenechal sa skaziť. A zato si zaplatil najvyššiu cenu.“ „ O čom to hovoríš?“ Opýtal som sa. „Zobrali ti pamäť. Zobrali ti život.“ Povedal duch so snahou mi to všetko objasniť. Bol som šokovaný. Zmohol som sa iba na krátku otázku: „Kdo?“
„Zaklínači.“ Krátko mi odpovedal duch. Zaklínači boli odporné stvorenia ktoré bývali ľuďmi. Experimentovali na sebe a chceli byť dokonalými. To zapríčinilo že Zaklínači nevyzerali ako ľudia. Nastalo ticho ktoré nakoniec prelomil zelený duch. „Si hraničiar. otvorím ti cestu do hlavnej komnaty a ty musíš zastaviť ľudí ktorý sa v útrobách kobky pokúšajú zistiť kde sa Zaklínači nachádzajú.“
Duch mi otvoril cestu a ja som sa ponáhľal ako som len vládal ale prišiel som neskoro. Keď som dobehol do hlavnej komnaty Hadvar ma odhodil kúzlom. Treslo ma to o stenu a vyrazilo mi dych.Rýchlo som sa pozviechal a bežal za Hadvarom. Nemohol som tomu uveriť. Hadvar mi zase zmizol.
Ten bastard mal riadne šťastie. Vybehol som von z kobky do snehovej búrky. Vietor bol silný a zhodil ma na zem. Nemal som poňatia kde to vlastne som. Tak som sa len postavil a šiel rovno.

---

Ahoj, prave som sa registrovala, ale velmi na mna tvoj pribeh zaposobil...bude pokracovanie? Khajiitov totiz zboznujem :D

---

ano idem pokračovať teraz sa mi nedalo písať lebo som sa nevedel dostať do počítača ospravedlňujem sa za meškanie...

---

dakujem ti mimz

---

Kapitola V

V kostiach som cítil ten povestný Skyrimský vietor. Celý som sa triasol a nemal som poňatia kde sa nachádzam. Snehová búrka zrazila viditeľnosť na nulu. Spadol som do snehu a začal som sa modliť. Arkay, Dibella, Kynaret, Akatosh. Svätá Deviatka. Pomôžte mi v časoch trápenia, žiadam vás o to ako váš pokorný služobník.
Zrazu som začul hlasy: „Je tam! Počul som ho!“ zakričal neznámy muž. „Je vôbec živý?“ Opýtal sa druhý muž. ten druhý hlas mi bol povedomý. Bol to Ulfrik. Po prebudení som znova počul Ulfrikov hlas: „Náš mačací hraničiar sa konečne prebudil. Vitaj vo Veternom Žľabe.“ „Ako vieš že som hraničiar?“ prerušil som Ulfrikove rozprávanie. Ulfrik ukázal prstom na moju ľavú ruku. Nemohol som tomu uveriť. Celú ľavú ruku som mal poprepletanú zelenými svietiacimi nitkami. „Hadvar...“ začal som rozprávať ale Ulfrik ma prerušil. „ áno viem čo sa stalo.“ „Musíme ho zastaviť!“ dodal Ulfrik. „Lenže ako? Légia sa s Búrnymi Hávmi nikdy nespojí!“ Zo zvýšeným hlasom som mu odpovedal na jeho výzvu. „ Mal by si ísť do Samoty a varovať generála Tulia.“ navrhol Ulfrik, „Ale najprv bude hostina!“ jedným dychom dodal.
Jedlo bolo úžasné ale ani hudba nezaostávala. Hrali tam známy ale aj menej známy bardi z celého Skyrimu. Najlepší bard bol ku podivu žena, Nordka menom Lissele. Zrazu do miestnosti vbehol vojak ktorý mal v hrudi zabodnutý meč. Stihol iba varovať pred útokom a potom sa odobral do Sovngardu. Všetci sa chystali do zbrane ja som zobral svoj luk a do ruky mi dali Tridsať šípov a oceľový krátky meč. Bežal som za ostatnými vojakmi do boja. Všimol som si neďaleký múr na ktorý by sa dalo vyliezť. Keď už som bol na hradbách ostreľoval som nepriateľov šípmi. Na Veterný Žľab útočili Legionári. Ostreľoval som ich ďalej a zrazu som pocítil čudné chvenie v hrudi. Hraničiarske znamenie sa rozžiarilo ešte viac a ja som vypálil šíp, ktorý sa vzápätí rozžiaril tiež roztrojil sa a trafil tri ciele do hlavy. Bol som prekvapený ale ovládol som svoje pocity, a ďalej som strieľal šípy na Nepriateľov podo mnou.
Po boji sa ma pýtal jeden vojak „ Ako si to urobil to bolo úžasné!“ „Neviem.“ Odvetil som mu. Nespokojný vojak odišiel. Ja som išiel do krčmy nakúpiť zásoby a vyrazil som do Samoty.

---

KAPITOLA VI
Cesta bola dlhá ale nakoniec som sa dostal do Samoty. Bolo to nádherné mesto postavené na skale vedúcej do mora. Ako som tak prechádzal ulicami počul som jedného chlapíka ako na mňa kričí: „ty jeden zlodejský bastard okamžite mi vráť môj mešec.“ Hneď ako to dopovedal pribehli strážnici chytili ma za ruky zobrali môj mešec a hodili ho neznámemu zlodejovi. „A teraz zistíš čo robíme v Samote zlodejom!“ Kričal na mňa strážny a vliekol ma k akejsi jame. Hodil ma do nej zamkol ju a odišiel. V jame bol akýsi muž. Muž sa premenil na vlkolaka a rozbehol sa na mňa. Stihol som sa uhnúť, ale vlkolak sa znova rozbehol na mňa.
Zobral som papek ktorý ležal pri mne a udrel som vlkolaka z celej sily po hlave. Vlkolak sa nasral ešte viac schytil ma pod krk a začal ma dusiť. Papek čo som mal v ruke som mu napchal do papule, on spadol na zem a ja som zobral skalu ktorá ležala pri ňom a začal ho biť po hlave. Vlkolak sa po čase prestal hýbať, ľudia zajasali a zhodili mi dole rebrík. Strážnici stiahli obvinenie a dali mi sto septimov. „generál Tulius ťa chce vidieť.“ povedal mi jeden strážny. Zašiel som teda do hradu a tam som už videl Tulia. Nebál som sa prejsť rovno k veci: „ Pane, Hadvar vás zradil a zradil aj celú ríšu!“ Tulius ostal šokovaný. „Čo-Čo to hovoríš?“ Vykoktal zo seba. „Chce privolať zaklínačov a ovládnuť ríšu.“ zopakoval som informáciu.
„A ty si myslíš že ja ti uverím?“ zahriakol ma generál. Podal som mu lístok s informáciou o stretnutí v kobke Zapadajúceho Slnka. „To je dačo iné.“ povedal Tulius a tichým hlasom pokračoval: „aj keď to nie je dôkaz že zradil, vydal sa niekam bez môjho rozkazu. odvolám ho z funkcie legáta.“ „ďakujem.“ poďakoval som mu za snahu a chcel som odísť, ale generál mi chcel ešte niečo povedať: „ choď do Veterného Žľabu a povedz Ulfrikovi že sa s ním chcem porozprávať.“

---

Nemáš za čo :).
Vlkolaci, khajiit ako hlavný hrdina- príbeh, ktorý ulahodil mojej mysli.

---

robím čo môžem a veľmi ma teší že je tu niekto komu sa ten príbeh páči

---

Urcite nie som sama komu sa to paci ;)

---

Khajiit :D tiež moja oblúbená postava, a presne ako si ju vykreslil, s lukom :D

---

Khajiiti su bomba, hlavne ked sa stazuju na to, ze ich ostatny povazuju za zlodejov a dealerov skumy... pozriete si ich veci na predaj a co najdete? Skumu :P Aj ja hrajem za khajiita zlodeja, ale okradam len tych, ktori maju na mna komentare.

---

ja hrám momentálne za norda, ale okrádam hlavne obchodníkov o šperky a stráže o šípy :D

---

Niekedy, ked sa nudim, okradam vsetkych o vsetko. Raz (neviem ako to) sa do bieleho priesmyku dostala sablozuba macka a zautocila na mna, no nik mi nepomohol- straze ani obchodnici-mozno bug, ale urazilo ma to a po nociach som vybielila par domov a "kapes". To ich nauci!