#98
Nejako som dostal strašnú chuť napísať niečo Skyrimské a tak som napísal sem pokračovanie.
...
Čo budem vlastne robiť keď ho uvidím ? Táto otázka ma celkom premkla. Predtým som nad tým vôbec neuvažoval. Stal som sa upírom keď som bol len dieťa. Musel ma vychovávať, starať sa o mňa ako o syna. Je to vlastne môj otec. Chcem ho vôbec zabiť ? Prečo vlastne ?
V mysli sa mi vybavili slová upírov ktorých sme so Sano´rom stretli pri zostope do Ivovarovho dvorca. Vravel o zrade. Zradil som ich ? Už som viac nechcel pre nich zabíjať ľudí a preto ma chceli zabiť ? Pche.
„Naran. Óó, tak si sa vrátil. Som skutočne rád. Vieš, bol som dosť sklamaný a rozzúrený preto lebo si nás zradil, ale teraz si tu a ja ti ponúkam druhú šancu.“ Vravel muž, ktorého som videl vo svojich spomienkach.
„Druhú šancu ? Potom čo sa stalo ?“
„To nás chceš zabiť po tom čo sme pre teba urobili ? Vychovával som ťa, dal ti silu akú nemá nikto iný a ty chceš toto ?“ Odvetil a pohodil rukami k okolitému svetu.
To je pravda. Teraz sa mi vybavovali spomienky keď som bol upír. Bol som šťastný. Má pravdu. Nemôžem ho zabiť, je mi ako otec, nedokázal by som to. No aj tak som nechcel viac pre nich zabíjať ľudí, neviem prečo ale viac som to už nechcel.
„Pche. Tak že takto.“ Povedal keď videl môj výraz na tvári.
Trocha sa skrčil v príjemnej bolesti keď sa menil na pána upírov. Nič takého som v živote nevidel. Bol väčší ako ja a vyzeral aj o dosť mocnejšie.
„Toto je pravá sila ! Mal si šancu, ale teraz ťa zabijem ako prasa Naran !“ Zakričal a vrhol sa na mňa.
Keby som nebol zranení po útoku chrličov, zrejme by som sa uhol. Vrazil do mňa a pricapil na neďalekú skalu až mi vyrazilo dych. Pazúry mi zaryl hlboko do brucha a mykal s nimi zo strany na stranu. Reval som od bolesti a nevedel ako sa z toho dostať. Len náhodou som ho krídlom trafil do hlavy a tak ma musel pustil. Dopadol na zem, vymrštil ruku pred seba v ktorej sa objavilo červené svetlo a začal zo mňa vysávať silu.
Padol som na kolená už takmer celkom bez síl.
„Je mi to ľúto Naran, veľmi ľúto.“ Povedal Harkon a plnou silou mi vrazil rukou do hlavy. Tak sa volá, Harkon. Spomenul som si na jeho meno.
Spadol som na zem a ostal ležať ako bez života. Pomaly som sa vrátil do ľudskej podoby a ostal takmer nahý v snehu.
„Nezabijem ťa. Nemôžem to vykonať. Už si nepriateľ, ale stále si ako môj syn, no ak vstaneš a budeš pokračovať zabijem ťa.“ Povedal, otočil sa a odišiel naspäť do Hrothgaru.
Hoci by som chcel vstať, nemohol som. Z brucha sa mi valila krv a nemohol som sa tamer pohnúť. Už mi niet pomoci, vykrvácam tu.