---

...
„Pane ! Pane ! “ Kričal akýsi vojak, ktorý bežal priamo ku mne. Keď prišiel priložil si pravú ruku k čelu a potom pokračoval. „ Pane ! Dostali sme správu že Nemci prerazili hranice a zoskupujú sa pri severnej časti mesta. Pomaly nás obkľučujú ! “ Vravel zadychčane.
„Kto bude obraňovať severné hranice ? “ Opýtal som sa ho so zamračeným pohľadom. Už na nás budú útočiť aj zo severu ! Nevivýja sa to pre nás dobre.
„To neviem pane, ale už sa tam zoskupujú naše vojská. “
Prikývol som a rukou muža prepustil. Nepoďakoval som sa mu, čo je ďalší príznak mojej nervozity. Zahryzol som si do pery a premýšľal čo by sa s tým dalo robiť. Nechcel som sa zaťažovať aj tým a tak som sa začal prechádzať pomedzi vojakov a pýtať sa ako sa majú a či majú dostatok munície. Vojaci takéto rozhovory mali radi. Dodávalo im to odvahu že ich veliteľ sa o nich zaujíma, aby boli v bezpečí a či sú pripravený. Prišiel som až k starému a jedinému priateľovi, ktorý je teraz pod mojím velením. Andreisz práve so svojím spoločníkom nabíjal a kontroloval guľomet Ckm wz. 30. Dlhý a ťažkú zbraň pripevnenú na podstavci.
„Hej ! Ktože to sem zavítal, Karas ! “ Zasmial sa Andreisz a prestal nabíjať zbraň. Keď som pristúpil, priateľsky sme si podali ruky.
„Prestaň si zo mňa uťahovať. Vieš predsa že to meno neznášam. “
„ Ale ja ho mám rád. “ Opäť sa potmehúdsky zasmial. Zavrčal som nad jeho vtipkovaním. Na toto oslovenie som veľmi háklivý. Pohrozil som mu, že ak neprestane, tak bude celý večer podávať to nechutné jedlo zo špinavého hrnca každému jednému vojakovi. Smiech ho ihneď prešiel.
„Už si tu človek nemôže ani zavtipkovať. “
„Nato bude čas po bitke. “ Ako obvykle pred bitkou sme začali preberať náš vojenský stav a morálku medzi vojakmi.
„Myslíš že prežijeme ? “ Opýtal sa odrazu. Znelo to čudne. Ešte nikdy predtým takúto otázku nepoložil a to už sme spolu v prvej svetovej dosť prežili. Vždy bol sebavedomý a prehru si nechcel priznať. Táto otázka mi nahnala strach a obavy ešte viac ako zistenie počtu tankov nepriateľa.
„Nato ti veru neviem odpovedať. “ Odvetil som skľúčene. Nenašiel som v sebe ani štipku slov, ktorými by som ho mohol povzbudiť a dodať mu tým chýbajúcu odvahu. Práve on svojím odhodlaním nikdy neprehrať, mi dodávalo odvahu.
„Prepáč. Nemal som ťa stým zaťažovať. Taká sprostá otázka. “ Vravel trochu ospravedlňujúco keď videl môj výraz. Aby napravil chybu, vytiahol z vnútorného vrecka bundy ploskačku. Uškeril som sa nad tým. Nemal by som síce piť, ale situácia je dosť vážna a tak mi odreagovanie len pomôže. Pritom to je náš starý zvyk pred bitkou. Opreli sme sa o vrecia s pieskom a začali popíjať. Pre dvoch to bolo veľmi málo, tak nehrozilo, že stratím zdraví úsudok. Do minúty už bola ploskačka prázdna.
„Aspoň aké také uvoľnenie. “ Povzdychol Andreisz a po obliznutí pier si ešte vytiahol cigaretu. Ponúkol ma, ale odmietol som. Pre priateľku som prestal fajčiť, lebo jej to dosť vadilo a neznášala ten zápach. Dokonca som prestal fajčiť aj na fronte, čo mňa samého udivovalo.
„Preto nefajčíš ? Veď tvoja priateľka tu teraz nie je. “
„Aj tak nechcem. “
„Ako chceš. “ Odvetil, zhlboka si potiahol a vyfúkol dym priamo na mňa.
„Aaaa... “ Zvraštil som nos a tresol ho do ramena. On sa iba smial.
„Pozri čo mám pre ňu pripravené. “ Z vaku v ktorom mám obväzy a injekcie som vytiahol malú červenú škatuľku v ktorej bol prsteň.
„Konečne ty starý kôň ! Ideš sa ženiť čo ?! “ Natešene vravel a s potešením si obzeral ošúchaný prsteň. „Ako štyridsaťpäť ročný si konečne dostal rozum. “
„Mám ho síce od starej mamy, ale musí stačiť... Ale nechcel som sa stým ponáhľať, veď vieš. “ Dodal som.
„ Áno, viem. Po tej nehode s tvojou bývalou. “ Zatváril sa vážne a smutne, ale hneď ho to prešlo a zvolal.
„Hej všetci ! “ Andreisz sa postavil a kričal na každého koho videl. „ Náš pán kapitán sa ide ženiť ! “ Všetci vojaci naokolo sa otočili a niečo hundrali.
„Prestaň hulákať ! “ Zakričal som naňho a stiahol ho za bundu dole. Prsteň som mu vytrhol z ruky a strčil si ho opäť do vaku. Andreisz sa ešte minútu smial a potom zvážnel.
„Musíme mesto ubrániť. Inak už jej ten prsteň nedám. “ Andreisz sa opäť zatváril smutno a nepovedal nato ani slovo.
„Čo myslíš, čo urobia nepriatelia ako prvé ? “ Opýtal sa ma, aby zmenil tému.
„Najskôr myslím, že zaútočia s lietadlami, aby nás ochromili a aby zistili naše pozície. Potom udrie pozemná jednotka. Aspoň tak to vidím ja. “
„Asi sa to tak aj stane. Ty máš vždycky pravdu. V týchto veciach. “ Pousmial sa nad touto raritou.
„No nič. Už radšej pôjdem. Ešte toho musím veľa skontrolovať a vyriešiť. “ Zdvihol som sa a tľapol ho po pleci.
„Drž sa. “
„Hlavne, keď ma strelia do zadku, nech si ihneď pri mne. Inak ťa budem v noci strašiť. “ Opäť sa zasmial a vrátil sa k dobýjaniu guľometu. Rozhovor mi určite nepriniesol úľavu akú som čakal, ale bolo mi po ňom lepšie. Zrejme však bolo, že veľkú šancu na výhru nemáme, čo ma trápilo zo všetkého najviac. Žeby všetko to, čo som toľké roky budoval, zmizlo za jeden deň vojny ? To pripustiť nemôžem.
Keďže už nebolo čo kontrolovať a všetko šliapalo ako hodinky, tak som sa vrátil do bunkra v ktorom bol ešte stále Tazaw. Keď som vošiel, rýchlo si ruky strčil do vrecka. Postrehol som, že sa asi modlil. Dal som najavo že som to nevidel a sadol som si na zem k nemu. Z pleca som zvesil svoju pušku Kbsp wz. 1938M a začal ju kontrolovať. Poloautomatickú pušku s desiatimi nábojmi v zásobníku mali tohto roku vyradiť z prevádzky. Nevadilo mi to, pretože nebola ktovieako dobrá.
„Skontroluj si aj svoju. Nebolo by dobré keby ti uprostred boja zlyhala. “
„Dobre. “ Neprítomne odvetil Tazaw. Zobral si zbraň zo zeme a s trasúcimi sa rukami začal rozoberať zbraň.
„Neviem prečo vlastne som sa dobrovoľne rozhodol ísť do armády. Bola to chyba. “
Na túto otázku som bol dokonca pripravený a očakával som ju. Vedel som že raz ju vysloví. Vojna je iná ako si obyčajne ľudia myslia. Každému sa vidí ľahké zobrať zbraň a zastreliť s ňou pár ľudí. Práve v tom okamihu nikto nedokáže stlačiť spúšť a pozerať sa naňho, ako mu z brucha vyliezajú vnútornosti, ako kričí od bolesti a aby prestal...

Píšte aj svoje názory ;)