---

Kapitola IV.
Do kopca som sa vliekla ako pes na pokraji smrti. Jazyk mi trčal až po bradu a fučala som akoby som práve vyšliapala päťsto schodov, no pravdou je, že ich bolo možno dvadsaťpäť. Únava na mne zanechala svoju pečať.
Nebeská kováreň bola prekrásna. Veľká kamenná socha orla, ktorú mesiac na nebi robil ešte majestátnejšou bola nádherná.
V strede kovárne stál svalnatý, i keď spotený, zlatovlasý muž.
"Prepáčte," zvolala som na neho. Hneď sa otočil a ušpinenými rukami si pretrel bradu.
"Čo potrebuješ?"
"Vikas ma poslal aj s jeho mečom. Mám vám ho dať, pán..."
"Eorlund- najlepší kováč v Bielom priesmyku. Ty budeš tá nová. Nira, mám pravdu?"
"Áno, ale ako to viete?"
"Novinky sa v Skyrime šíria veľmi rýchlo. Nie je podstatné ako to viem. Takže, Vilkas si z teba urobil svojho poslíčka?"
Zmierene som si povzdychla a mykla plecami. Tento muž mi bol sympatický a naviac, možno mi povie niečo o Družníkoch.
"Tu máte," podala som mu meč.
"Patríte ku Družníkom?"
"Osobne nie, ale dostalo sa mi tej cti, že im môžem vyrábať zbrane a brnenia."
"Čo vlastne robia?"
Eorlund mi porozprával všetko čo vedel o tejto "slávnej" skupine. Sú to ochránci, ktorí pomôžu komukoľvek, samozrejme, ak zaplatí. Chystala som sa na odchod, keď ma kováč požiadal aby som zaniesla Aele jej štít, pretože on musí ísť ku svojej trúchliacej žene. Prečo by som mu nepomohla, keď už som tu? Vzala som štít a zbehla po tých "tisícich" schodoch zasa dolu.
Aelu som našla v malej izbe práve, keď sa rozprávala so Skjorom. Oboch som ich pozdravila a predala Aele jej vlastníctvo. Usmiala sa na mňa a obaja sa začali smiať na tom, ako som Vilkasovi nakopala zadok.
"Si vážne dobrá. Počkaj tu, Farkas ti ukáže tvoju novú posteľ. Farkas?" zavolala ho.
"Chcela si odo mňa nieco?" spýtal sa zadubene.
"Volala som ťa, takže asi hej! Trochu rozmýšľaj! Ukáž tejto bojovníčke, kde spia ostatné mláďatá."
"No tak poď," vyzval ma. Odviedol ma do veľkej izby kde bolo asi desať postelí.
"Keď budeš unavená, proste si nejakú vyber a spi. Prajem dobrú noc."
V momente, keď Farkas zmizol z dohľadu, hodila som sa na jednu z postelí a vrtela sa od radosti. Otočila som sa na brucho a bozkávala vankúš. Ani neviem, kedy som zaspala.

Ráno prišlo veľmi skoro. Zobudila som sa a vyšla do veľkej spoločenskej haly, kde Družníci raňajkovali. Vzala som si kúsok kurčaťa a hodila ho do seba. Bože, ale bolo fantasticky chutné!
Sadla som si na stoličku a sledovala ostatných Družníkov, keď ku mne zrazu podišiel Skjor.
"Dobré ráno," prihovoril sa mi.
"Aj tebe."
"Myslím, že nadišiel čas, aby si ukázala čo v tebe je. Jeden kupec nám povedal, že vie kde je ďalší z úlomkov Wuuthradu. Vraj sa nachádza v Prachovcovej mohyle. Prijímaš túto výzvu?"
"Ehm... dobre. Čo by sa mohlo stať?"
"Na to nemysli. Farkas sa na tejto úlohe stane tvojim bratom v štíte. Pohovor si s ním a doneste nám ten úlomok."
"Vykonám." Pribehla som k Farkasovi a ten sa ma sám opýtal, či som pripravená vyraziť.
"Tak poďme na to."