---

no som vravela že notebook bude užitoční celý den obsadený velký komp a ja som stejne písala. len keby na Hexovi tak šiel net :(
__________________________________

Tento raz som pred svätyňou nepristála ale doslova a do písmena som sa svoju pristávaciu plochu spadla.
Chvíľu som ležala, s ňufákom zaborením do zeme, premýšľajúc čo sa vlastne stalo a potom som sa prinútila postaviť na nohy ktoré som mala po dlhom lete ako z gumy. Prekvapene som skrútila krk a prezrela som si krídla ktoré si práve túto chvíľu vybrali na to aby sa začali nekontrolovateľne triasť.
*Asi si priveľa nalietala.* skonštatoval Kyr.
*Geniálni záver!* vyprskla som podráždene a premenila sa.
Zapraskala vetvička.
Zvrtla som sa a nachystala som si do rúk ohňové kúzlo. Niekto tu je!
„Chell?“ príchodzia vystúpila z krovia.
„Larlia.“ Skonštatovala som prekvapene.
*Ako sa sem dostala?*
*Po vlastných ako inak?*
*To nemohla stihnúť!*
*Ale mohla. Máš ty vôbec predstavu ako dlho si bola v tranze?*
*Sedem nádychov.*
*Sedem tvojich nádychov. Keď si v tranze dýchaš pomalšie oveľa oveľa pomalšie.* vysvetlil Kyrael učiteľským tónom.
„Ako si sa ty sem dostala tak rýchlo?“ spýtala sa Larlia

„Po vlastných ako inak!“ odpovedala som uštipačne.
Ďalšia diskusia bola prerušená dverami strážiacimi vchod do svätyne, ktorým pretiekli nervy.
„Tak mi už konečne poviete, aká je hudba života a vyhovoríte si to vnútri, alebo môžem znovu zaspať?!“
„Ticho, braček!“ okríkla som ich s Larliou unisono.
Dvere ani nepovedali svoje obvyklé vitaj doma. Len sa proste otvorili a znovu zaspali. Dokonca som ich musela manuálne zavrieť.
Na moje a zrejme aj Larliino prekvapenie Astrid nebola v predsieni. Zato zdola bolo počuť hlasy mnohých ľudí.
Bez váhania som zoskákala po schodoch a na poslednom som sa zastavila tak prudko až do mňa Larlia zozadu narazila.
Zasyčala som na ňu nech dáva pozor a znovu venovala scéne pred sebou.
V jaskyni bolo zhromaždené bezmála celé Temné bratstvo. Uprostred polkruhu ktorý vytvorili stála veľká debna a neznámi človek. Vedela som o čo ide. Dorazila matka noci a jej strážca.

Nervózne som si zahryzla do spodnej pery a preskúmala som príchodzích svojou mysľou. O myseľ matky noci som sa len obšmietla aby som sa uistila že je to skutočne ona. Ale pri pohľade do mysle jej strážcu som sa otriasla.

On bol šialený! Skutočne- vážne- nefalšovane- epicko- kruto šialený! A to nebolo nikdy dobré!
*On bude robiť problémy, Kyrael cítim to už teraz!*
*O tom nikto nepochybuje, Chell, ale bola by si taká dobrá a už mi konečne poslala toho Hexa?!*

Znovu som si povzdychla. Keď sa mal Kyr odtrhnúť od obrazovky na viac ako päť minút nebolo s ním reči ani náhodou ani omylom.

Ďalším zábleskom mysle som našla Alexa a vydala som sa k nemu. Sedel vo svojej izbe nohy ledabolo vyložené na stole a kŕmil Hexa. Chvíľu som tam len tak stála, opretá o zárubňu. pozorovala ho a rozmýšľala prečo som ho vlastne do tejto hry priviedla. Lebo Alex podobne ako ja nepatril do tohto sveta.

Celé sa to asi začalo Kyraelom ktorý ma jedného hnusného slnečného dňa presvedčil aby som si zahrala jednu hru v ktorej bol Alex hráčov avatar. Neviem prečo ale v mojom osobnom rebríčku obľúbenosti avatarov sa Alex vyšplhal na prvé miesto už počas prvej hodiny hrania. Takže si asi viete predstaviť ako rýchlo som sa rozhodla pre záchrannú akciu keď som sa dozvedela že v druhom diely má zomrieť.
Odkedy sa zabýval v Skyrime dosť sa zmenil rovnako ako môj vzťah k nemu. Boli to zmeny síce výrazné ale ťažko opísatelné.
„Vidím že si našiel Hexa.“ Ozvala som sa.
„Áno. A ty si potom našla nás, Chell.“ Postavil sa a podišiel ku mne.
Pod jeho upreným pohľadom som sklopila zrak. Keď sa ku mne ešte viac priblížil trochu som ustúpila a potom som sa popri ňom prešmykla k Hexovi.
„Mám zlú správu Alex.“ Oznámila som mu obrátená chrbtom.
Žiadna počuteľná reakcia.
„Biele Plášte.“ Spresnila som.
„Zomrú.“ Vyhlásil Alex ľadovým tónom. S Bielymi plášťami sa stretol len raz ale aj to stačilo na to aby k nim pocítil nenávisť vlastnú pre všetkých výnimočných, upírmi a vlkolakmi začínajúc, mimozemšťanmi končiac.
„Biele plášte nie sú ľahký protivníkmi.“ Varovala som ho. „Sľúb mi že neurobíš nič hlúpe.“
Neodpovedal.
„Alex?“ otočila som sa.
Stál tesne za mnou. Prekvapene som zdvihla hlavu a on tohto podvedomého pohybu využil na to aby mi jednou rukou stiahol kapucňu a druhou jemne nadvihol bradu.
Jeho oceľovo sivé oči hľadeli do mojich zo vzdialenosti sotva pár centimetrov. Na perách som pocítila jeho dych keď zašepkal: „Tebe sľúbim všetko, Chell.“
Moje myšlienky sa rozpŕchli do jednotlivých húfov a ja som si uvedomila že zo seba nedostanem jedinú normálnu vetu. Vydesilo by ma to kebyže sa to v prítomnosti Alexa nestáva vždy.
Nepokúšala som sa teda prehovoriť namiesto toho som ho jemne ale neústupne odtlačila a znovu sa obrátila k Hexovi.
„Choď za Kyraelom.“ Rozkázala som mu otvoriac portál. Ako náhle ním Hex preskočil zavrela som ho a opustila som izbu nevenujúc Alexovi ani jeden pohľad.