---

Kapitola XII.
Vetrík sa mi jemne pohrával s vlasmi a šeptal do uší svoje verše. V tejto zemi som necítila bolesť, strach či nenávisť. Všetko tu bolo tak prekrásne čisté a svieže.
I lúka, na ktorej som teraz leňošila bola voňavá ako tie najkrajšie ruže. Spomínam si ako sa niečo stalo, ale neviem čo to bolo. Myslím, že som mala strach, no ten je teraz preč. Toto miesto bolo kúzelné, plné krás i záhad.
Bola som oblečená do ľahkých modrých šiat a kožušinových topánok. Bolo príjemné nerobiť nič, nestarať sa o zajtrajšok.
"Ahoj, Nira," ozval sa neznámy hlas a niečia hlava mi zatienila výhľad na nebo.
"Poznáme sa?"
"Áno aj nie. Skôr nie." Posadila som sa a prehliadla si muža vo veľkej modrej róbe. Zvedavosti som nemohla vzdorovať.
"Kto si?"
"Som pánom tejto ríše, moja drahá. Bohom večného lovu."
Aela mi raz rozprávala o tom, že po smrti sa vlkolaci prenesú do Zlatého lesa, kde môžu loviť so svojím pánom...Hircinom.
"Takže som mŕtva?"
"Nie tak celkom, dcéra moja. Tá tvoja duša je najsilnejšia a najvernejšia akú som tu kedy mal, no aj tak sa dostala sem. Neviem ako budeme postupovať. Zato, že si sa postavila Striebornej ruke si ťa Družníci náležito uctia. Teda tvoju smrť. Tvoje telo zatiaľ nevrátili nebesiam a stále si myslia, že je v tebe aspoň kúsoček života. Musím uznať, majú tak trochu pravdu."
Nedokázala som sa na nič rozpamätať. Nič z toho, o čom vravel Hircin som nevedela. Akoby mi čítal myšlienky, ustúpil o krok a pred nami sa zavlnil vzduch. Hľadela som na obraz toho, čo sa dialo v...Jorrvaskre. Spomienky sa razom vrátili.
Ukázal mi Ethana, ktorý stále sedel pri mojej posteli a čakal, kedy sa preberiem. Takmer nedýchal.
"Ethan," chcela som sa dotknúť obrazu, no ten zrazu zmizol.
"Takže, moja milá, za tvoju odvahu ti dávam možnosť výberu. Buď ostaneš s nami tu a raz sa stretnete s tvojou rodinou tu, alebo sa vrátiš, no za predpokladu, že splníš moju úlohu."
Tým, že použil slovo rodina, mi pomohol k už tak jasnej odpovedi.
"Aká úloha ma čaká?"
Strašidelne sa usmial a luskol prstami. Naraz som sa premenila na vlka a čakala, čo sa bude diať teraz.
"Na túto lúku deň čo deň prichádza jedna laň. Rozčuľuje ma to a preto sa jej chcem zbaviť. Keď ju zabiješ, vrátim ťa domov."
Nemala som na výber. Buďto ja alebo zviera.
Zavrčala som a dala som sa do behu.
Trvalo mi večnosť, kým som tú chuderku našla. Práve vychádzala z veľkého hustého lesa za lúkou a začala sa pásť. Počkala som si na vhodný okamih, prikradla sa bližšie a bleskovo vyštartovala zo svojej skrýše. Laň ma zbadala a začala utekať, no mne sa len tak neschová. Naháňala som ju cez celý les, pokým sa mi ju podarilo zahnať do kúta. Po všetkých štyroch som sa zakrádala k nej. Teraz nemala kam ujsť. Zahnala som sa, že ju roztrhám, no v tom ma čosi osvietilo.
Čo to robím, preboha? Snažím sa tu zabiť nevinného tvora a to zo mňa robí beštiu. Nemohla som jej ublížiť. Cúvla som, aby som jej uvoľnila únikovú cestu. Laň sa prešmykla okolo mňa a uháňala hlbšie do lesa. Predo mnou sa zjavil Hircin.
"Čo to malo znamenať?!"
"Je to živý tvor a nie vec! Každý život, i ten najmenší, má cenu!"
Hľadel na mňa ako na nejakého blázna. Poškrabal sa po brade a luskol prstami. Premenila som sa na khajiitku.
"Moji lovci sa s ňou už vysporiadajú. Otázkou zostáva, čo s tebou."
Tŕpla som od napätia.
"Tvojmu dobrému srdcu zrejme ani Bohovia vzdorovať nemôžu. Fajn, zasluhuješ si druhú šancu."
Opäť luskol prstami...

Viečka som mala ťažšie ako skaly. Takmer som nedokázala otvoriť vlastné oči!
"Uhm..." vzdychla som, keď som sa pohla.
"Nira, povedz niečo, prosím ťa," nariekal Ethan. Konečne som jeho tvár uvidela na vlastné oči.
"Talos, ďakujem! Hej, všetci poďte sem, Nira sa nám vrátila," volal cez slzy. Napriek bolesti vychádzajúcej z rany som ho objala. Cítila som ako sa chveje. Zrejme bol vyčerpaný a vyhladnutý.
Všetci Družníci pribehli do našej izby a natešene jasali. Kodlak podišiel ku mne a potľapkal ma po pleci.
"Všetkým si nám chýbala. Pamätáš si na niečo?"
"Na Hircinovu ríšu," odvetila som zachrípnutým hlasom. Ostatní na mňa začudovane hľadeli.
"Nira, z Hircinovej ríše sa v živote nikto späť nevrátil."
"Povedal niečo v tom zmysle, že je to moja odmena. Tiež tomu nerozumiem, Kodlak."
"Tak potom si určená k veľkým veciam, ak sa ti podarilo ujsť mu."
"Vyhrali sme? Zničili sme striebornú ruku?"
Ethan ma pohladil po tvári a so slzami v očiach prikývol. Kodlak vyhnal ostatných preč a napokon aj sám odišiel. Vraj si musíme odpočinúť.
"Ethan, ako dlho tu už sedíš?"
"Možno týždeň, prečo?"
"To nie je možné! Bola som tam sotva jeden deň."
"Prisahám, Nira. Mal som o teba strašný strach. Ja... mal som ti hneď pribehnúť na pomoc, ale..."
"To je v poriadku, kocúrik. Au..." zaujúkala som pri pokuse o sadnutie si. Ethan vybral malú fľaštičku a podal mi ju.
"Je to proti bolesti. Vyrobila to Aela."
"Ethan, rozmýšľala som o tom, že už nechcem byť vlkolakom. V Hircinovej ríši som sa necítila ako doma. Tam ja nepatrím. Chcem sa ťa opýtať, či ty ním byť chceš?"
"Nechcem! Kvôli tomu prekliatiu som ťa skoro stratil a nemienim si to zopakovať. Máš nejaký plán?"
"Eorlund musí skovať sekeru Wuuthrad a vrátime ju do Ysgramorovej hrobky. Tam sa z nás stanú opäť normálne bytosti."
"Fajn, ale až po zajtrajšej oslave, dobre? Budeme hodovať a oslavovať víťazstvo i tvoj návrat."
"Predpokladám, že ty na takej oslave nesmieš chýbať."
"Ha, to je jasné. Teraz si trochu pospi, nech sa ti vrátia sily. Ó, aby som nezabudol, ten lektvar skutočne pomáha."
Usmiala som sa na neho a vypila obsah fľašky. Bolo to horké a nechutné, ale aspoň mi pomohol zaspať. Snívalo sa mi o tom, aký bude život pekný, keď sa zbavíme toho prekliatia. Už onedlho...