---

Kapitola XI.
Celú noc prebiehali prípravy na dnešný posledný boj so Striebornou rukou. Dnešok sa zapíše do histórie, buď ako koniec alebo nový začiatok Družníkov.
Eorlund nám vypracoval poriadne bojové zbroje a najostrejšie meče v celom Skyrime. Nebeská oceľ bola naozaj najlepšia a Eorlund rovnako.
Do boja tiahnu všetci Družníci, vrátane tích, ktorí ešte len čakajú na prijatie, na čele s Kodlakom. Je to náš Zvestovateľ, a hoci je starý, bojový duch sa v ňom nezaprie.
Nadránom som sa vybrala ku hradbám Bieleho priesmyku, posadila som sa na nich a sledovala, možno naposledy, východ slnka.
"Je to prekrásne," prekvapil ma Ethanov hlas.
Usmiala som sa sama pre seba a odpovedala: "Áno, presne tak."
"Nira, ja som sa ťa chcel opýtať...takú maličkosť...nezmyselnosť," koktal.
Obrátila som sa k nemu, aby som videla jeho tvár. Potil sa ako keby ho práve upaľovali na hranici. Obzeral sa po okolí a správal sa dosť vystrašene.
"Čo si sa chcel spýtať?"
"No,ja vieš. Neviem ako na to, ale...zabudni na to," pobral sa na odchod, no ja som ho zadržala. Pohľadom som ho vyzvala, nech to konečne vyklopí.
"Upokoj sa, zhlboka sa nadýchni a povedz mi to."
Na chvíľu prestal prestupovať z nohy na nohu a hľadel mi do očí. Mala som pocit, že mi vidí až do duše a hľadá odvahu na niečo veľké.
"Nira, dnes to nikto z nás nemusí prežiť, ale chcem vedieť, ak to prežijeme...vezmeš si ma?"
Zízala som na neho ako teľa na nové vráta, no akoby som tušila čo mu odpoviem.
"Nepoznáme sa dlho, no vieš, že v tomto svete nikto dlho nežije. A ty sa mi skutočne hrozne páčiš a ja som si vravel...že by sme mali jeden druhého. Pochopím ak povieš..."
"Ethan, niečo ti prezradím. Aj ty sa mi páčiš a dávam ti slovo, že ak to dnes prežijeme, tak už ťa od seba nikdy nepustím." Tvár mi žiarila tuším väčšmi ako samotné slnce. Jemne som ho pobozkala na líce a spoločne sme sa ponorili do krásy tejto prírodnej scenérie.

Pomaly, ale isto sme sa blížili k dúpäti nepriateľov. Táto oceľová zbroj bola o dosť ťažšia ako kožená, ale aspoň mi môže zachrániť život. Každému z nás. Zakradli sme sa ku strážam a lukostrelci s nimi urobili krátky proces. Kodlak nás viedol po tých najtemnejších zákutiach, aby si nás nevšimli, no jeden zlý krok mladého dievčaťa na konci nášho vojska spustilo besnotu. My, vlkolaci sme sa premenili a trhali sme hlava-nehlava. Táto premena nebola ani zďaleka taká nepríjemná ako prvá. Telo sa menilo úplne bezbolestne. Lukostrelci strieľali po všetkom čo sa pohlo, vlci driapali a hrýzli a ostatní sekali mečmi.
Lenže stáli sme proti rovnocenným súperom. S Ethanom sme sa prebojovali až k veľkým dverám, za ktorými sa ukrýval ich vodca číslo jeden. Rozškriabala som dvere, pripravená skoncovať so všetkým živým vnútri. Pokým sme sa dostali ku ich pánovi, zmarili sme asi tucet ľudských životov. V tábore, kde ma väznili, o tomto chlapovi často hovorili. Vraj sa volal Marus a bol najtrvrdší zo všetkých mužov Striebornej ruky. Ethan sa postaral o jeho bodygarda, zatiaľ čo ja som si na starosť vzala jeho samotného. Naostrila som si pazúriská o najbližší kameň a priblížila som sa na pár centimetrov od jeho hrdla.
"Hnusné psisko, teraz ucítiš moju päsť!" zvrieskol a pustili sme sa do seba. Obyčajným mečom ma párkrát porezal, no vlka možno zabiť len striebrom.
Jedným ťahom ruky som ho odzbrojila a skočila na neho. Priklincovala som ho k zemi, no nanešťastie si z môjho zovretia vytrhol jednu ruku. Vytasil malú postriebrenú dýku a bodol ma do brucha. Keď mi čepeľ pretrhla svaly, zakňučala som bolesťou.
"Nira!" zareval Ethan, no polo príliš neskoro. Marus ma zo seba zhodil a ja som sa chtiac-nechtiac premenila do normálnej podoby. Zdvihol zbraň vysoko do vzduchu a chcel mi uštedriť poslednú ranu, no Ethan sa na neho vrhol.
Ležala som tam takmer nahá a cítila, ako sa z rany valia potoky krvi. Dusiť sa ňou nebolo práve najpríjemnejšie. Zvonku som počula rinčanie čepieľ, no nezmohla som sa ani na pohyb.
"To nie, preboha!" nariekal Ethan. Vzal ma do náručia a snažil sa aspoň spomaliť krvácanie, ale nevyhnutné nemožno zastaviť.
"Prosím ťa, neopúšťaj ma. Ostaň so mnou, veď to nie je až také zlé!" fňukal.
"Ethan...bolí...to..." podarilo sa mi vykoktať. Tieto tri slová sprevádzala hnusná chuť krvi v ústach. Asi mám prerezaný žalúdok alebo niečo také.
"Pomoc!" kričal môj priateľ. Bolesť bola neskutočná, no bola predzvesťou konca. Hoci som mala hrozný strach, tento spôsob smrti sa mi zdal byť správny...na zlodejku.
Pribehla k nám Aela a o niečom diskutovali, ale nevládala som ich ani len počúvať.
"Neopúšťaj nás..."