---

Kapitola III.
Moja prvá dedinka, na ktorú som narazila sa volala Vorařov. Jeden milý kováč mi poradil, že ak pôjdem ďalej touto cestou, dôjdem do väčšieho mesta. Do Bieleho Priesmyku. Už som tám párkrát bola, ale tentoraz zamýšľam, že sa tam na nejaký čas usadím.
Od kováča som si kúpila luk a pár šípov a pobrala som sa ďalej.
Kráčala som už celý deň a bola som dosť vyčerpaná, ale vedela som, že ak padnem, už nevstanem. Kamenná cesta, po ktorej som kráčala, mi pripomenula doterajšie udalosti. Skoro som prišla o svoju hlavu! O HLAVU! Oni ma chceli zabiť, preboha!
Tok mojich myšlienok prerušilo až vlčie zavytie. Zvuk prichádzal pomerne zblýska. Než som sa spamätala, jeden veľký čierny vlk sa zahryzol do môjho meča.
"Pusť to, potvora!" zvrieskla som od strachu. Akonáhle pustil meč, vytasila som ho a jednou ranou ho pripravila o život. Meč som dala do pošvy, no zarazila som sa. Vlka nestretnem každý deň a jeho kožu by som mohla predať aspoň za dáke zlatky.
Netrebalo mi dva razy vravieť. Netrvalo to dlho a do kapsy na uniforme som naskladala veľkú vlčiu kožušinu. Bude z nej úžitok? Ja a tie moje nezmyselné otázky. "Samozrejme, že bude!" ohriakla som sa, no hneď mi došlo, že sa rozprávam sama so sebou.
Konečne som dorazila na nejaký statok. Moje unavené oči uzreli hradby a mozog si neodpustil zajasanie. Z posledných síl som sa rozbehla. Už som sa videla v teplej postielke, lenže v tom som zbadala, že na poli predomnou zápasili traja ľudia s veľkým obrom. Neváhala som. Vytiahla som luk a prestrelila obrovu hruď. Pribehla som k ľuďom, aby som sa uitila, že nie sú zranení.
Dvaja muži sa na seba potmehúcky smiali a ku mne pristúpila žena, zrejme nordka.
"To bolo skutočne dobré. Bola by z teba dobrá sestra v štíte."
Zostala som ticho.
"Ach, ty budeš zďaleka. Ja som Aela a toto sú moji bratia v štíte. Patríme ku družníkom."
"Och, mohla by som sa ku vám pridať?"
"O tom ja nerozhodujem, mláďa. Bež Do Bieleho priesmyku a hľadaj obrátenú loď. Tam nájdeš Kodlaka, nášho zvestovateľa. Len on ťa môže prijať medzi nás. Tak choď," popohnala ma.
Usmiala som sa na ňu, na dôkaz vďaky a rozbehla som k veľkej bráne. Stráže si práve dávali siestu, takže som sa nepozorovane prešmykla dnu.
Spýtala som sa pár okoloidúcich, či nevedia, kde by som našla obrátenú loď. Nakoniec mi to prezradila jedna starena na tržnici. Napokon som to predsalen našla. Vstúpila som dnu, no nikto si ma nevšímal. Všetci boli zamestnaný pästným súbojom dvoch silných chlapov. Zrazu mi inštinkt nakázal zísť dolu po schodoch. Nikdy mi neradil zle, tak som sa ta vybrala. Bolo tu mnoho malých izbičiek, ale hlasy som počula len z jednej z nich. Išla som kam ma uši viedli, a dorazila som k dvom mužom sediacim na stoličkách. Ten starší so šedivými vlasmi sa pozrel na mňa a čakal.
"Vy... vy ste Kodlak?"
"Áno, prečo?"
"Mohla by som sa ku vám pridať?"
Druhý muž sa s ním chcel hádať, no Kodlak ho zahriakol.
"Poď sem, nech si ťa obzriem. Máš v sebe silného sucha, dievča. Ako ti to ide v boji?"
"Nie som zlá, ale popravde mám sa čo učiť."
"To je správne! Tuto môj priateľ Vilkas ťa preskúša. Však?"
"No dobre," zamrmlal si popod nos. Nasledovala som ho na dvor, kde si vzal štít a čakal kým udriem. Nechcela som mu ublížiť, ale toto je moja šanca dostať sa ku nejakým zlatkám a možno k teplej posteli zadarmo.
Rezala som teda najsilnejšie ako som mohla. Posledná rana a Vilkas spadol na zadok.
"Ha! Začiatočnícke šťastie, ale musím uznať, nie si zlá. Pche. ak chceš zapadnúť, rob čo ti budeme vravieť, takže vezmi môj meč a dones ho do nebeskej kovárne nech ho kováč naostrí. A dávaj na neho pozor!"
Vilkas si kľudne šiel späť a ja som aj s mečom stúpala hore schodmi. Takže zo mňa bude poslíček?!