---

Kapitola 3: Kyrael

„Oheň...“ Začal v dračom jazyku, a ja som prešla zo stoja do plného trysku bez akéhokoľvek medzištádia, a len tak-tak som sa stihla skryť za kopec trosiek, kým Alduin dokončil rev a z papule mu vyšľahol plameň.

Cítila som žiar pomaly prestupujúci kameňom rovnako ako žiar prúdiaci okolo mňa v podobe plameňov, ktoré sa zvíjali, krútili, menili farby a zúfalo sa snažili využiť každý okamih svojej existencie, aby všetkým živím tvorom dokázali, aký nádherný, mocný a nebezpečný je oheň.

V takýchto okamihoch som si spomenula, prečo som sa stala majsterkou plamennej deštrukcie. Plamene zhasli a ja som začula temné dunenie, keď Alduin vzlietol. Sedela som, pritlačená o hromadu trosiek, až kým ma z nehybnosti nevytrhol pohľad na Ralofa vybiehajúceho z veže.

Pozerala som sa za ním, až kým sa mi nestratil z dohľadu a pri druhom zadunení oznamujúcim, že Alduinovi sa zo vzduchu zle mieri, som vyskočila a začala som sa obzerať po únikovej ceste.

Najsľubnejšia sa mi zdala brána, ktorou sme sem vošli, aj keď to znamenalo prebehnúť po otvorenom priestranstve. Vyštartovala som vo chvíli keď sa Alduin skrýval v dyme a zúfalo som sa snažila potlačiť rev tlačiaci sa mi na jazyk, ktorý by Alduin ihneď začul.

Bola som už skoro pri bráne, keď mi zrazu cestu zatarasila skupina vojakov. Zrejme by som sa cez nich dokázala prebiť aj bez revu, ale už som sa nedokázala udržať.

„FUS RO DAH!!“ zrevala som. Vojaci sa rozleteli na všetky strany a ja som bez spomalenia prebehla bránou.

„Kyrael!! Ozvi sa, potrebujem ťa!“ skríkla som v duchu takou silou že to Kyr musel počuť aj na druhom konci Skyrimu.

„Tu som.“ Konečne sa ozval posielajúc mi obrázok miesta neďaleko Mohyly temných vôd. „Povedz mám halucinácie alebo sa skutočne vrátil?“ spýtal sa posielajúc mi obrázok Alduina krúžiaceho nad Helgenom.

„Áno, vrátil sa.“ Odpovedala som nepatrne zabáčajúc smerom k miestu, ktoré mi ukázal.
„No tak to je...“ začal.
„Katastrofa.“ Dopovedala som namiesto neho.
„Keď myslíš.“
Zaškrípala som zubami. Tento úder pod pás bolel viac než si Kyrael uvedomoval.
„Choď a oznám to Paarthurnaxsovi,“ povedala som, dávajúc pozor aby v mojich myšlienkach nebolo cítiť ani kúsok hnevu, o ktorý Kyraelovi šlo.

„Prečo ja? Choď ty.“ Odvrkol, vysielajúc ku mne prúd namrzenosti a sklamania.
„Lebo.“ Švihla som myšlienkou ako bičom a spokojne som sa uškrnula, keď som zacítila ako sa Kyr mykol od bolesti.
„A čo budeš robiť ty, zatiaľ čo ja sa budem predierať cez tú odpornú hmlu, aby som informoval Paarthurnaxa o niečom, o čom už s najväčšou pravdepodobnosťou dávno vie?“
„Chcem zistiť, či sa dostala na povrch.“ Poslala som mu informácie o khajiitke čo sedela na voze vedľa mňa.

Kyrael pohŕdavo odfrkol, ale inak to nekomentoval, čo bol neklamný znak toho, že ho podivnosť jej mysle zaujala rovnako ako mňa. Cítila som ako sa jeho myseľ vzďaľuje a pustila som sa do pátrania.

Myseľ khajiitky som zacítila kúsok odo mňa a na chvíľu sa mi do nej podarilo preniknúť, takže som zachytila obrázok ako s Ralofom vylieza z nejakej jaskyne, ale potom ma jej myseľ vyhodila von.

Mňa! Najlepšiu telepatku v Skyrime! Môj ďalší pokus pohorel kvôli pohľadu na Alduina, ktorý už očividne v Helgene zničil všetko čo sa dalo a zabil všetkých čo neušli dosť rýchlo. Tentoraz som sa už nezneviditeľnila, ale zostala som vystretá a dívala som sa za ním ako odlieta. Nechtiac som zavadila o jeho myseľ a mykla som sa, keď som zachytila jednu myšlienku jasnú ako oheň. Túto myšlienku si Alduin myslel s takou naliehavosťou a silou, s akou to dokázali len bytosti, ktoré si boli absolútne isté, že ich niekto počúva.

„Počul som ten rev a viem, že bol tvoj, Chell. Vedz, že draky sa znovu vracajú na tento svet a spolu s nimi sa vráti aj vojna. A tentoraz sa z rozhodovania nevyvlečieš.“
Chceš sa staviť? Pomyslela som si uštipačne, ale v hĺbke duše som vedela, že má pravdu.

Pri minulej vojne s drakmi som sa objavila príliš neskoro. Kým som sa vyrovnala so svojimi novými schopnosťami vojna už prehrmela.

Tentoraz som však už svoje schopnosti ovládala snáď ešte lepšie než ten najsilnejší Jazyk, ale nebola som pripravená zvoliť si stranu. Mala som nepríjemný pocit, že ja nebudem pripravená zvoliť si stranu nikdy.

Na jednej strane som mala dračiu krv. Dívala som sa na svet dračími očami. Na druhej strane som žila medzi ľuďmi príliš dlho, aby som sa len tak pridala na stranu, ktorej cieľom bolo zotročenie celej ľudskej rasy. A bol tu ešte Paarthurnax. Môj učiteľ a okrem Kyra jediná bytosť, pred ktorou som sa dokázala rozrozprávať. Keby som sa pridala k Alduinovi, mohla by som na jeho priateľstvo zabudnúť.

Chvíľu som nad tým rozmýšľala, ale potom som to hodila za hlavu. Vždy som bola zástancom improvizácie a rozmýšľať o budúcnosti, ktorá sa za 5 sekúnd nestala prítomnosťou, mi nikdy neprinieslo nič dobré.
Rozbehla som sa za Khajiitkou, ktorá mala spolu s Ralofom namierené do nejakej blízkej dediny, čo som zistila z nordovej mysle, vzhľadom na to že khajiitkyna myseľ bola pre mňa nečitateľná. Dostihla som ich pri kameňoch rituálu a so záujmom som sledovala, ako si vyberá znamenie. Na moje aj Ralofovo prekvapenie si nevybrala zlodeja, ale mága.

„Už som sa vrátil.“ Ozval sa Kyr, keď som sa zadumane dívala ako odchádza. „Paarthurnax všetko vedel a ja som sa tam ťahal zbytočne. A navyše, sa nám pri Mohyle usadili banditi. Mám ich vybiť?“
„Nie nechaj tak. Vybijeme ich po zotmení.“ Zívla som.

Slnko bolo už vysoko na oblohe a ja som sa cez deň nikdy necítila práve najlepšie. Už si ani nepamätám ako som našla tajný vchod do mohyly, len som sa schúlila pri stene s dračími runami, ktoré ma svojou skrytou mocou upokojovali a už som spala. Prebudili ma kroky.