---

Kapitola X.
Zastavili sme pri nejakej pevnosti a mňa priviazali drsným lanom k obrovskému stromu. Každý môj pokus o vyslobodenie mi spôsobil len ďalšiu rezavú bolesť. Povraz sa mi čoraz viac a viac zarezával do už tak doráňaných rúk.
Občas ku mne jeden z banditov prišiel, aby si na mne vybil zlosť. Kopance a buchnáty od pästí boli na dennom poriadku. Na druhý deň ráno ku mne podišiel muž, ktorý ma chcel podrezať a predo mnou zjedol lákavo vyzerajúce pečené králičie stehno. Mocný Talos, prečo mi toto robíš?
Až sa mi slinky zbiehali, keď sa doň ten neotesanec zahryzol a vôňa mäska mi zatemnila myseľ.
"Chceš aj ty, chodiaca predložka?"
Neodpovedala som. Pridržal mi jedlo pred ústami, no vo chvíli, keď som sa pokúsila doň zahryznúť, odtiahol ruku. Keby som nebola zviazaná, teraz by som mu vyškriabala oči.
"Jedlo si treba zaslúžiť, mačička. Zaspievaj mi niečo a potom porozmýšľam o tvojom nakŕmení. Súhlasíš?"
"Ani keby to bola moja posledná šanca prežiť, ty vrece sádla!"
"Čo si to dovoľuješ, ty malá...." kopol ma do nohy. Odišiel za svojimi kumpánmi a ja som nedostala ani len dúšok vody. Akoby sa na mňa Bohovia hnevali, dnešný deň bol na Skyrim poriadne horúci. Keby som nevedela kde som, myslela by som si, že sme ostali v Elsweyri.
Slnce nie a nie zapadnúť. Svietilo mi priamo do očí a vysušovalo tie posledné kvapky vody v mojom tele. Začala som rozmýšľať, či som sa s tým spevom neunáhlila. Veď chcel len pár nezmyselných rýmov výmenou za chutnučké jedlo.
Odniekadiaľ sa k mojej samote pripojil veľký huňatý... ružový pes. Mám halucinácie.
"Ako sa máš?" spýtal sa ma. Vypúlila som oči a neveriacky si ho prezerala. Mám úpal!
"Odhryzla si si jazyk?"
"No...nie, ale v živote som ešte nevidela hovoriaceho psa."
"Čo sa čuduješ? Som Narik."
"So svojimi výplodmi fantázie sa nerozprávam, prepáč," odvrátila som zrak.
"Ako chceš. Len aby si vedela, pomaly umieraš."
"Povedz mi niečo čo neviem."
"Si Družníčka a oni neumierajú hladom, smädom ani únavou. Čo ty na to?"
"Parik, alebo ako sa to voláš, ja som..."
"Moje meno je Narik," prerušil ma ten blcháň.
"Uznávam, že tento spôsob smrti mi nie je veľmi sympatický, ale nič nezmôžem. Myslel som si, že budeš bojovať do posledného dychu, tak ako tvoji rodičia pred smrťou."
Toto ma zaujalo. Čo mohla moja fantázia vedieť o mojich rodičoch.
"Tak počuj, psisko, mám toho dosť! Si šarlatán a bezočivec! Bež tam, odkiaľ si prišiel!"
"Elyria a Larus sa ťa nikdy nechceli zbaviť. Jednej noci na prechádzke ich prepadla skupina nadrogovaných khajiitov a Larus vás chcel ochrániť. Tvoju matku i teba. Bol to rodený diplomat, ale tej noci mu to nepomohlo. Napadli vás a tvojich rodičov dobili na smrť. Tvoj otec to neprežil, ale matka, hoci ranená, vydala sa ti nájsť nový domov. Vedela, že sa jej čas kráti a tak ťa nechala pred dverami jej brata Kha-ta. Sľúbil jej, že ti nikdy nepovie pravdu a potom sa i ona pobrala za tvojím otcom. Myslel som si, že budeš bojovať do posledného dychu ako ona, no zrejme som sa zmýlil."
Ako záhadne sa zjavil, tak aj odišiel. Zostala som sama so svojimi myšlienkami. Mohol mať pravdu? To nie je možné.
Večer štvrtého dňa sa moji väznitelia opíjali, zatiaľ čo vo mne neostal ani kúsoček síl. Zmierila som sa s takouto nezmyselnou smrťou. Vzdávala som sa poslednej nádeje, keď zrazu, vzduchom zasvišťali šípi a tí ožrani popadali na zem. Pribehlo ku mne niekoľko osôb a začali mi rozväzovať putá. Aspoň sa mi podarilo otvoriť oči. Osoby okolo mňa- Aelu, Farkasa a Vilkasa som považovala za ďalšie halucinácie.
"Dajte mi... pokoj..." vyriekli moje vysušené pery.
"Nira, to sme my," zatriasla mnou Aela. Podopreli ma a niesli niekam preč. Na vidiny boli poriadne presvedčiví.

Položili ma na posteľ v mojej izbe a doniesli mi dusenú zverinu s veľkým džbánom vody. Lačne som hltala mäso a splachovala ho osviežujúcou priezračnou tekutinou. Začala som veriť, že skutočne som doma a všetko navôkol je realita. Nikde som však nevidela Ethana. Vybrala by som sa ho hľadať, lenže nemala som na to energiu. Poriadny spánok mi prišiel vhod.
Ráno som sa dovliekla do Podsvetnej kovárne, kde šli členovia kruhu rozhodnúť o ďalšom kroku. Keď som vedľa mňa uvidela Ethana, neovládla som sa a hodila sa mu okolo krku. Ostatní sa tvárili prekvapene.
"Bál som sa o teba."
"Kde si bol v noci?! Myslela som si, že si to neprežil."
"Ja a smrť nie sme kamaráti. Nemám čas na umieračky," smial sa.
Pustila som sa a snažila si nevšímať tie domýšľavé pohľady. Kodlak navrhol, aby sme počkali aspoň týždeň než podnikneme niečo ďalšie. Na Aele som videla nesúhlas, no ona sa nedovážila Kodlakovi protirečiť. Ja som toho však mala dosť.
"Zajtra sa ich musíme raz a navždy zbaviť." Všetci si ma nechápavo prezerali.
"Ako to myslíš?" spýtal sa Kodlak.
"V ich tábore som začula, že chystajú ďalší útok. Tentoraz konečný. Nemôžeme to ďalej odkladať. Ak áno, zahynieme. Kodlak, tvoje slovo je pre mňa sväté, ale teraz musíme konať. Nechcem spustiť vojnu, ale nesmieme sa len nečinne prizerať ako naši bratia a sestry umierajú. Nie znova," narážala som na Skjorovu smrť.
Kodlak ostal ticho, no po dlhšej odmlke súhlasil. Všetci súhlasili.
Zajtra to všetko skončí.