---

kapitola 2: Alduin

Generál nariadil pokračovať napriek tomu, že aj on z toho zvuku, znervóznel a nijaký vojak so mu neopovážil odporovať. Keď začala nejaká kňažka odriekavať modlitbu, začal na mňa znovu liezť smiech. Bola prerušená jedným z Nordov, ktorý so nejako nevedel dočkať vlastnej popravy, a ja som nevdojak vyprskla.

Vzápätí sa však rev ozval znova a vlasy, ktoré práve prepínali do pohovu, sa mi pokúsili vyšplhať na vrch hlavy. Rozhodla som sa, že ak sa rev ozve znovu, tak proste ujdem a budem dúfať, že sa stihnem dostať do nejakého úkrytu skôr, než sa lukostrelci spamätajú. Nechcela som sa z Alduinom stretnúť zoči-voči.

„Ďalší väzeň! Tá mačka!“ vyštekla kapitánka a Khajiitka vedľa mňa zasyčala.
Ignorovala som ich.
„Kyrael!“ zrevala som telapaticky.
Kyrael sa však neozýval.

Sledovala som ako Khajiitka s vztýčenou hlavou kráča na popravu. Keď jej podrazili nohy nevdojak sa mi napli svaly. Uvedomila som si že nechcem aby zomrela.
Ak sa tu plánuješ objaviť, Alduin tak sa objav rýchlo. Pomyslela som si.
Ešte skôr než som si túto myšlienku stihla domyslieť oblohou sa mihol čierny chvost a ozval sa ďalší tentoraz ešte silnejší rev.

„Čo to do Zabudnutia je?!“ skríkol jeden z cisárskych.
„Alduin.“ Zašepkala som.
Pristál na veži predo mnou. Ohromný čierny drak, skoro dvakrát taký veľký ako ja v dračej podobe. Pod jeho váhou sa drvil kameň. Katovi pod náporom vzduchu spod jeho krídel vypadla sekera z rúk.

„Bohovia! Všetci späť!!“ zreval generál za zvuku tasených mečov.
Ich strach ma pobavil. Ja som sa Alduina nebála. Cítila som k nemu veľa pocitov ale strach medzi nimi nebol.

Teda až do chvíle keď na mňa uprel oči a ja som si v zlomku sekundy uvedomila, že ma nespoznal. Stiahlo mi žalúdok. Vychrlil prúd ohňa na miesto, kde som pred chvíľou stála ale zasiahol len dlaždice. Ja som utekala čo mi sily stačili k polozbúranej krčme a ukryla som sa tam.

Padol na mňa jeho tieň a ja som sa inštinktívne zneviditeľnila. Obávala som sa však zbytočne. Nepátral po mne. Namiesto toho pristál na jednej z veží, prebúral do nej dieru a vychrlil do nej prúd ohňa.

Hneď ako odletel, vyskočila z diery, ktorú prebúral, tá khajiitka a pristála tesne predo mnou. Ešte stále mala putá, ale čo ma najviac znepokojilo, bol fakt, že som z nej vôbec necítila strach. Mala síce zježenú srsť a uši pritlačené k hlave, ale nepáchla strachom.

Všetci ostatní tu páchli strachom tak veľmi, že sa to skoro nedalo vydržať, ale z nej bolo cítiť len vzrušenie. Zvláštne sa aj pohybovala, vybehla z krčmy, ako keby to už robila po tisíci raz, ako keby bol pre ňu útek pred drakom v horiacom meste samozrejmosťou.

Nemala som však čas starať sa o nejakú zvláštnu mačičku, tak som si to len uložila do pamäti s tým, že to preskúmam neskôr a vybehla som za ňou.

Na ulici zatiaľ zavládol chaos, všade bol dym ktorí len nahrával do karát Alduinovi ktorý sa v ňom skrýval a zapaľoval ďalšie a ďalšie ohne. Niekoľko vojakov sa vydesene krčilo za nejakou budovou a zvierali v rukách meče, ktoré im zrazu boli na nič. Jeden z nich sa práve pokúšal odohnať z prostred ulice chlapca, ktorý si prezeral mŕtve telo s morbídnou zvedavosťou, deťom vlastnou. Nezdalo sa, že by si uvedomoval smrteľné nebezpečenstvo v podobe draka krúžiaceho mu nad hlavou.

Nakoniec však na naliehanie toho cisárskeho, zdvihol hlavu a vbehol do úkrytu presne v tom okamihu, ako som v tesnom závese za Khajiitkov vyskočila na ulicu. Nastala asi sekunda pokoja, ale potom z obrovským zadunením na druhý koniec ulice pristál Alduin.