---

Kapitola VIII.
Stáť v noci v tom najtemnejšom lese nie je veľmi dobrý nápad. Všade okolo vás sú stromy, ktoré vrhajú strašidelné tiene. Zvieratá na vás neberú ohľad a spievajú svoje pochmúrne piesne.
Určite ma niečo sleduje. Smrdí to nebezpečenstvom a...smrťou. Spoza stromov sa vynorila na kosť vychudnutá postava s pretiahnutou tvárou a ťarchavými krokmi sa začala blížiť ku mne. Rozbehla som sa, lenže ťažko sa uteká ak neviete kam. Mala som na sebe len spodné prádlo a roztrhaný hábit. Netuším ako som sa sem dostala...a vlastne ani kde som. Nohy sa naraz samy od seba zastavili a nemohla som sa ani hnúť. Snažila som sa zo všetkých síl, no zbytočne som mrhala energiou.
Stvorenie sa ku mne zasa blížilo. Nedokázala som zo seba vydať ani mäkké F.
Niekde za mnou kričal niekto o pomoc. Ten hlas pripomínal Skjora, ale ten je predsa mŕvy.
"Nira! Pomôž mi. prosím! Preboha, pomôž mi!" kričal na mňa. Niekoľko metrov odomnňa sa zjavil Skjor vo svojej vlčej zbroji. Stvorenie z pekelných hlbín nemierilo ku mne, ale k nemu. Bolo čoraz bližšie pri tom úbožiakovi.
"Nestoj tam len tak! Urob niečo! Zachráň ma, prosím!"
Akoby ma niekto držal a ani za svet nechcel pustiť. Beštia sa dostala ku Skjorovi a zahrabla do neho svoje pazúriská. Trhala ho na márne kúsočky. Skjor vrieskal od bolesti, no jeho tvár sa postupne menila na Ethanovu.
Neviem prečo, ale teraz, keď trpel môj záchranca, som do svojich pokusov o pohyb dala všetko. Nič sa nestalo. Ethan pišťal, nariekal, vrieskal a ja som mu nemohla pomôcť.
Príšera odhodila Ethanovu mŕtvolu niekam do záhadných diaľav a svoju pozornosť uprela na mňa. Hýbala sa rýchlo ako tieň a pritom ťažko ako Skyrimský obor.
Jej drápy mi rezali mäso a svaly na kúsočky. Smiala sa z môjho utrpenia. Druhú ruku mi zabodla do tváre...

"Nie!" skríkla som, keď som sa konečne prebudila.
"Čo sa deje?" priskočil ku mne Ethan. Čirou náhodou dostal tú druhú posteľ v mojej izbe.
Stiahla som sa do kúta a zakryla si tvár dlaňami, aby môj spolubývajúci nevidel moje slzy. Sadol si vedľa mňa a objal ma. V jeho náručí som sa cítila bezpečne. Akoby na svete nejestvovalo nič okrem nás dvoch.
"No ták, mačiatko, bol to len zlý sen."
"Bolo...bolo to také skutočné."
"Chceš mi o tom sne porozprávať?"
Utrela som si tvár a mykla plecom. Nechcelo sa mi opäť rozmýšľať nad tou hrôzou. Ethan moju reakciu zaregistroval.
"Moja mama vždy robila toto, keď sa mi sníval zlý sen. Raz, dva, tri, štyri, päť- zlé kúzlo preč leť! Teraz sa to už nesplní."
Pozrela som sa mu do očí a obaja sme sa rozosmiali. Porozprávala som mu všetko čo sa stalo. Aj on mi vyrozprával niekoľko svojich zlých snov. Rozprávali sme sa asi dve hodiny, pokým som mu nezaspala na ramene.

Ráno si Kodlak predvolal všetkých troch svedkov včerajšej udalosti-Ethana, Aelu a nakoniec i mňa.
"Skjor z teba urobil vlkolaka?"
"Áno, Zvestovateľ," odpovedala som mu formálne.
"Je to milé, ale mňa takto oslovovať nemusíš. Čo sa včera stalo?"
"Zaútočili sme na Striebornú ruku a on padol. Kodlak, odpovedz mi prosím...ako ste sa stali vlkolakmi? Myslím úplne na začiatku."
"Prijali sme zmluvu od čarodejníc. Oni nám za to zaplatili tímto prekliatím. Som nord a po svojej smrti by som sa rád vrátil do Sovngardu, lenže takto nemôžem."
"Dá sa to nejako vyliečiť?"
"Dá, ale je to nebezpečné. Museli by sme získať hlavy tích čarodejníc a to je riskantné."
"Urobím to. Donesiem ti ich hlavy."
Kodlak najprv odporoval, no nakoniec som ho presvedčila. Na mape mi vyznačil presnú cestu ako sa k tím potvorám dostanem. Práve som bola na odchode, keď mi Ethan vytrhol z ruky mapu a spýtal sa: "Tak kam vyrážame?"
"Ja idem, ty ostávaš. Vráť mi to."
"Nira, som bojovník! Strašne sa nudím. Nemám čo na práci a naviac sa ti ďalšie pazúry môžu hodiť. Prosím," nahodil výraz žobrajúceho dieťaťa.
Aj keď som sa o neho bála, jeho spoločnosť som odmietnuť nemohla.