---

síce to nikdo nečíta ale aj tak sem dávam další diel.

kapitola 5: Mirmulnir

„No zbohom.“ Vzdychla som si.
„Kde je teraz?“
„V bielom priesmyku, ale to si si mohol zistiť aj sám.“
„Nemohol.“
„Čože?!“ až teraz som naňho pozrela.
„Pre mňa je aj nevystopovatelná.“
„To myslíš vážne?“ Dôkladne som si ho prezrela.

Málokto si uvedomuje, že existujú viaceré druhy drakov. Skyrimskí draci boli takzvaní wyrveni, čo vlastne znamenalo, že majú dve nohy dve kožnaté krídla a väčšinou vedia chrliť oheň. Z nejakého zvláštneho dôvodu som ja a Kyr v dračej podobe neboli wyrveni. Neviem aký druh draka sme boli, ale pokúsim sa to tu opísať.

Mali sme štyri nohy s piatimi pazúrmi na každej. Krídla sme mali operené čo nám umožňovalo lietať tichšie a obratnejšie. Šupiny sme mali veľké asi ako ľudská dlaň. Boli sme o trošku menší ako skyrimskí draci, ale vážne len o trošku. Kyr mal matné čierne šupiny, zatiaľ čo moje šupiny, tiež čierne, sa pri dopade svetla zvykli lesknúť na zeleno. Obaja sme boli rovnako veľkí, ale zatiaľ čo Kyrael bol skôr mohutnejší, ja som bola štíhla a obratná či už na zemi alebo vo vzduchu.

Zistenie, že pre Kyra bola khajiitka nielen nepreniknuteľná ale aj nevystopovateľná, ma uspokojovalo. Potvrdzovalo to, že jej myseľ je skutočne tvrdý oriešok, a že už vystopovať ju je výkon. Napriek tomu som sa nedala tak ľahko upokojiť

„To chceš povedať, že ju vôbec necítiš?“ vypytovala som sa ďalej.
„Ale cítim, ale z môjho pohľadu by mohla byť rovnako dobre v Samote ako v Riftene.“
„Divné.“ Zamrmlala som.

Kyrael zrazu prudko zdvihol hlavu a šupiny okolo ušných otvorov sa mu zježili, čo bol akýsi ekvivalent nastraženia uší.
„Počuješ to?“
Nastražila som uši.
Ozvalo sa to znovu a tentoraz už nebolo pochýb. Bol to dračí rev.
„To je pri Bielom priesmyku!“ vykríkol Kyr a prudko sa zdvihol. Biely priesmyk bol naše obľúbené mesto.

„Čakaj.“ Ukľudňovala som ho. „Veď naň neútočí.“
„A kde teda útočí?“ Kyrael ani nečakal na odpoveď a vyslal svoju myseľ na prieskum tak prudko, že som znova ďakovala všetkým daedrám a aedrám, že v tomto svete neexistujú telepati.

„Západná strážna veža,“ oznámil po chvíli. „Tam to poznám. Viem aj o jednom perfektnom mieste odkiaľ budeme mať perfektný výhľad. Za mnou.“ Premenil sa.

Kyr vyzeral v ľudskej podobe podobne ako ja, kľudne by sme mohli byť súrodenci. Obaja sme mali bledú pleť, čierne vlasy a boli dosť vysokí, aby sa na nás dospelí nemohli pozerať zvrchu. Nahodený bol v čiernej koži a vlasy mal rozstrapatené do typického účesu typu vrabčie hniezdo.

Mňa však upútali slúchadká hompáľajúce sa Kyraelovi na hrudi. Všimol si že sa na ne dívam a drzo si ich strčil do uší. Nadvihla som obočie.

Previnilo sa uškrnul a na oplátku kývol hlavou na skryté čepele na mojich predlaktiach.
„Každý máme niečo čoho sa len tak nevzdáme, Chell.“ Zafilozofoval si.
Na toto som nemala žiadnu odpoveď, takže som sa rozhodla mlčať.
Kyraelovy slúžilo ku cti že do mňa viac nerýpal. Namiesto toho mi kývol nech ho nasledujem.

Bežali sme krížom cez terén, pre obyčajných ľudí nepriechodný. Napriek tomu sme v okamihu keď Kyr zastal uprostred skupiny stromov neboli ani trochu zadychčaní.

„Sme na mieste.“ Oznámil.
„Ja by som toto neoznačila ako perfektné miesto.“ Vyhlásila som. „Možno keby tu neboli tie stromy.“

Kyrael sa uškrnul a vyšvihol sa do koruny stromu. Nasledovala som ho.
„No? Čo na to hovoríš teraz?“ spýtal sa keď sme sa pohodlne usadili najvyššie ako to len šlo. Stále sa uškŕňal.

„Ak s tým neprestaneš ten úškrn ti ostane.“ Varovala som ho a s potešením som sledovala ako mu úsmev mizne s tváre.
„Zdá sa že sme prišli neskoro.“ Skonštatovala som, ignorujúc jeho otázku.

Po drakovi skutočne nikde nebolo ani stopy.
„Vráti sa.“ Povedal s absolútnou istotou Kyr.
Nehádala som sa s ním. Keď Kyrael niečo vyhlásil s takouto istotou, nebolo to len tak pre nič za nič.

Namiesto toho som napla zrak a pátrala po akomkoľvek pohybe. Nepochybovala som že sa sem o chvíľu nahrnú vojaci pripravení si to s tým drakom rozdať.

Skutočne netrvalo dlho a krížom cez pláň tam pribehla postava. Zdala sa mi známa. Sledovala som ako sa rozhliada po troskách veže a keď som zbadala nepokojne tancujúci chvost docvaklo mi to.

„To je tá Khajiitka z Helgenu!“ zasyčala som. „Čo tá tu robí?“
„Čo asi? Loví draka predsa.“ Zareagoval ihneď Kyr.
Prevrátila som oči.
„Sama?“
„Asi ťažko. Vidíš, už prichádzajú posily.“ Ukázal na cestu.
„Nejako málo.“ Skonštatovala som pri pohľade na ani nie poltucet ľudí pribiehajúcich po ceste.

Kyrael len pokrčil plecami.
„Sú to ľudia čo by si čakala. Tí armádu nevyšlú len tak.“
Pohŕdavo som si odfrkla a sledovala ako prehľadávajú ruiny. Teda pokiaľ som videla tak ruiny prehľadávala len Khajiitka. Ostatný sa len chytali za hlavu a bedákali nad tou spúšťou. A to pri tom tá veža nedopadla až tak hrozne. Prinajmenšom stále stála.

Z myšlienok nad ľudskou neschopnosťou ma vytrhol vydesený výkrik.
„Kynaret, zachráň nás, je tu zas...“
„Kde?“ zmätene som sa rozhliadla
„Tam!!“ vykríkol Kyr a takmer spadol s konára, tak sa ponáhľal ukázať na hnedého draka letiaceho k veži.

„Kto...“ vyhŕkol keď sa znovu stabilne usadil.
„Mirmulnir.“ Odpovedala som skôr než stihol dopovedať otázku.
„Jáj, ten!“

Sledovala som ako sa zo zeme vzniesla spŕška šípov. Jeden alebo dva zasiahly svoj cieľ lebo Mirmulnir podráždene zreval a zalial oblasť pod sebou plameňom. Nikoho nezasiahol. Vzniesol sa ešte nižšie. Khajiitka ktorá zrejme doteraz čakala na túto príležitosť vyskočila na hromadu suti a zaliala ho plnou dávkou plameňov a bleskov.

Pokúsil sa ju zasiahnuť plameňom ale tesne minul. Vyletel vyššie a začal sa obracať, keď ho vyrušila ďalšia spŕška šípov. Táto ho zasiahla plnou silou. Kým sa spamätal Khajiitka zmizla vnútri veže.

Mirmulnir zakrúžil okolo veže. Keď sa na jej vrcholu objavila Khajiitka víťazoslávne zreval a začal stúpať. Khajiitka sa rozbehla na opačnú stranu veže. Tam sa otočila rozbehla sa k drakovi. Bola už úplne na kraji veže keď som si uvedomila čo sa chystá spraviť. Skočila.

Dopadla drakovi na chrbát. Zmätene zreval a prudko sa naklonil aby ju zo seba striasol. Zabodla mu meč do koreňa krídla. Tento rev plný bolesti museli počuť na míle ďaleko.

Akýmsi zázrakom sa mu podarilo pristáť. Ešte sa ani nestihol pozviechať a Khajiitka mu už stála na hlave. Prudko mykol hlavou a zacvakal čeľusťami. Stratila rovnováhu, už- už padala keď jej ruka zrazu našla miesto na úchop a jej prsty sa zaborili do... jeho oka.