---

Takže vás tu vítam :). Toto je môj druhý príbeh, no nie zo sveta Skyrimu- toho je tu až-až. Snáď sa vám to bude páčiť. Zo začiatku tam nebude takmer žiadna akcia a zabíjačky, ale snáď vám to potom vynahradím.
-Príbeh bude hovorený z pohľadu určitých osôb, ale hlavným hrdinom je... nechajte sa prekvapiť :D. Tak príjemnú zábavu.
P.S- prosím komentujte to, lebo potom neviem, čo si o tom myslíte. Vopred vďaka.




Lumen:
Boje v tejto dobe boli skutočne hrozivé, no moje vojsko bojovalo a umieralo za svoje kráľovstvo. Ako bolo zvykom, ráno tesne po svitaní sme sa s nepriateľmi zišli na veľkej lúke a čakali na prvý krok toho druhého.
Ako kráľ Striebornej luny som stál na ich čele a môj verný Ensis, najlepší bojovník všetkých čias, stál po mojom boku. Nebol to len vojak, ale i môj najlepší priateľ.
"Lumen, ak dnes umrieme, bolo mi cťou bojovať za teba."
"Pche, umrieť v boji s týmito barbarmi?! To radšej nech ma skolí mor."
"Keď myslíš, priateľu. Ja len pre istotu."
Všetci čakali na môj povel, no ja som nikdy prvý zbraň netasil. Bola to moja zásada. Niekoľkokrát sa stalo, že nepriateľ sa nakoniec rozhodol vyjednávať.
"Snáď nezdupkajú ako tí pred nimi," zasmial sa Ensis. Ticho pred búrkou.
Pozoroval som oproti stojace vojsko a čakal som, čo z toho bude. V momente, keď ich veliteľ zavelil útok, chopili sme sa mečov.
Popohnali sme kone a cválali v ústrety smrti.
Obe strany revali ako šialené, keď sa prvý meč vykúpal v krvi.
Môj kôň sa nabodol na oštep a spolu so mnou spadol na zem. Dostal som sa spod jeho mŕtveho tela a sekal po všetkom, čo sa pohlo.
Trvalo to dve hodiny a naše straty boli veľké, no nie až tak, ako tie nepriateľove. Začali sme víťazoslávne kričať, keď vzduchom zasvišťal šíp. Niekto ma odstrčil až som sa skotúľal na zem.
Bol to úbohý Ensis. Smrtiaca strela ho zasiahla priamo do srdca. Zachytil som ho v momente, keĎ padal.
"Vydrž to priateľu! Doneste nosidlá!" zreval som na vojakov blízko mňa.
"Lum...Lumen...vyhrali sme."
"Áno. Dnes sme ich rozdupali, čo povieš?"
Pokúsil sa smiať, ale vzápätí sa začal dusiť.
"Čo pre teba môžem urobiť?"
"Mám...mám syna. Volá sa...Ardor. Prosím...prosím ťa..."
"Postarám sa o neho. Budeš na neho pyšný, uvidíš."
"Prorok...povedal, že...že..." vyjachtal, keď sa mu oči navždy zavreli. Ensis mal ženu, ktorá pri pôrode zomrela, takže sa sám staral o svojho malého syna.
"Sľubujem," zvolal som k nebesiam.
"Vojak, potrebujem tvojho koňa!"
"Nech sa páči, môj pane," podal mi uzdu od prekrásneho bieleho žrebca. Vyskočil som naňho a trielil k malému domčeku na vidieku. K Ensisovmu domu.

Prešiel som celý dom a našiel malé, v plienkach zabalené dieťatko. Ja som potomka ešte nemal a už dlho som nevidel bábätko.
"Neboj sa ma," vzal som ho opatrne do náručia. Dieťa začalo plakať, no hračka, ktorú mal v postieľke ho hneď utíšila.
"Vychovám ťa ako vlastného. Ardor, syn Ensisov."
Chlapček sa na mňa usmial. Malý srdečný, hoci bezzubý úsmev.
"Bohovia, dajte aby mal úsudok bystrý ako jeho otec a dušu čistú po mame."
V tej chvíli udrel z oblohy blesk a zasiahol najbližší strom.
To muselo byť znamenie. Ty, mladý chlapec, musíš byť predurčený k veľkým veciam...