---

kapitola 1: Poprava

Volám sa Chell a ľudia, ktorí sa na mňa pozrú, väčšinou uvidia mladé dievča, skoro ešte dieťa. Ale ja nie som dieťa, v skutočnosti som staršia ako akýkoľvek človek a staršia než väčšina nemŕtvych. Som zároveň oveľa mocnejšia ako všetci ľudia na tomto svete dokopy. Teda, keby som bola schopná využiť celý svoj potenciál, tak by som bola.

Lenže ja to nedokážem. Z koncentrovanej sily, ktorá prúdi každou mojou bunkou, dokážem cielene využiť sotva stotinu. Avšak o to silnejšie sú útoky necielené. Keby som si mohla vyberať, chcela by som vedieť cielene využívať celý potenciál, aj napriek riziku, že v kritickej chvíli nebudem mať ani kúsok sily.

Lenže ja si vyberať nemôžem. Viem, že by som mala byť vďačná za svoju silu, lebo aj ten zlomok čo dokážem ovládať vôľou, je silnejší než sa väčšine ľudí čo i len zdá, ale v skutočnosti majú za normálnych okolností viac nevýhod ako výhod.

Teda, nevýhodu majú iba jednu, ale za to veľkú, a totižto to, že ma to ešte viac odlučuje od ľudských bytostí. Je pravda, že málokto by si spojil nepríjemnú atmosféru v miestnosti s dievčaťom sediacim niekde v kúte alebo sa opierajúcim o stenu, ale ja som tú atmosféru pociťovala o to viac. Ja tu však nie som preto, aby som tu viedla monológy o mne a mojich schopnostiach. Nie, som tu preto aby som rozpovedala najdivokejšiu éru Skyrimu z môjho pohľadu.

Začalo sa to jednej noci, ktorá vyzerala rovnako ako všetky ostatné. Práve som lovila srnu. Naháňali sme sa už minimálne hodinu. Nieže by som ju nevedela chytiť, ale dnes som si bola istá, že smerom ktorým mierime, nie sú žiadni ľudia a rozhodla som sa, že vyskúšam ako dlho vydrží bežať, kým sa zrúti od vyčerpania.

Pokiaľ som si pamätala, tak táto zatiaľ držala rekord, hoci aj na nej bolo vidieť známky vyčerpania, zatiaľ čo ja som bola svieža ako keby som sa len teraz rozbehla. Práve som sa hádala sama so sebou, či ju dorazím alebo ju nechám ešte chvíľu bežať, keď sa mi zazdalo že vpredu niečo počujem.

Spomalila som a nastražila som uši, ale nič som nepočula, len vystrašený dych lane a šušťanie listov pod jej kopytami a mojimi nohami. Predo mnou síce bola cesta, ale ľudia po nej chodili len veľmi málo a cez noc už vôbec nie. Pokrčila som plecami a znovu som zrýchlila.
Ale potom som to začula znovu a tentoraz už nebolo pochýb. Boli to kopytá. Zakliala som a rozbehla som sa na plný plyn, aby som stihla doraziť srnu skôr než sa dostaneme na cestu, ale aj ja mám svoje limity a srna bola príliš vpredu na to aby som to stihla.

Srna vyskočila na cestu so mnou v tesnom závese. Teraz som si mohla jazdcov konečne prezrieť. Bola to skupina búrnych hávov, rebelov bojujúcich proti skorumpovanému Cisárstvu, sediacich na koňoch prevažne tmavej farby. Boli to dobré zvieratá, ktoré neboli zvyknuté sa rýchlo splašiť, ale ako zvieratá boli oveľa vnímavejšie ako ľudia.

Neviem koľko z mojej sily zacítili, každopádne to stačilo na to, aby sa všetky kone ako jeden postavili na zadné a zúfalo sa snažili dostať v čo najmenšom časovom úseku čo najďalej odo mňa. Podráždene som zasyčala. Uhýbajúc sa pred poletujúcimi kopytami som chcela pokračovať za srnou, keď sa zrazu na cestu vyrojili cisársky.

Frustrovane som zavrčala, keď som si uvedomila, že mi tá srna unikla, a zabila dvoch cisárskych skôr než sa spamätali a chystala som sa zmiznúť zo scény, keď jeden z búrnych hávov zreval. Vážne.

Nikdy by som si nemyslela, že dračí jazyk ešte niekedy začujem od nejakého iného človeka než od šedofúzeho a to bol zrejme dôvod, prečo som zostala stáť s otvorenými ústami niekoľko vzácnych sekúnd, počas ktorých ma niekto riadne udrel do zátylku.

Pri debatách s Kyraelom tvrdohlavo trvám na tom, že si z nasledujúcich okamihov proste nič nepamätám, ale pravda je že som s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne stratila vedomie. Prebrala som sa až na slnečné lúče pražiace mi na pokožku.

Skôr, než som otvorila oči, skontrolovala som priestor okolo seba najprv mysľou. Očividne som bola na väzenskom voze, ale okolo seba som zatiaľ necítila nijaké priame nebezpečenstvo. Skontrolovala som si, či mi kapucňa skrýva oči, vystrela som sa a rozhliadla po svojich spoločníkoch.

Oproti mne sedeli dvaja, po mojej pravici sedel Nord, z ktorého som ešte stále cítila Hlas, a vľavo sedela Khajiitka. Práve tá okamžite upútala moju pozornosť svojou mysľou, ktorá bola zvláštna spôsobom, ktorý ma fascinoval a rozčuľoval zároveň.

„Hej, ty! Konečne si hore!“ Ozval sa jeden z Nordov. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, že to nehovorí mne, ale tej Khajiitke vedľa mňa, ktorá sa očividne prebrala v tú istú chvíľu ako ja. Zvláštne, ale v porovnaní z fascináciou, v ktorej ma jej myseľ stále nechávala, to bol nepodstatný detail.

Nord predo mnou sa predstavil ako Ralof. Toho vedľa mňa predstavil ako Ulfrika, pravého veľkrála Skyrimu a vodcu búrnych hávov. Ten vedľa neho bol akýsi zlodej, Lorik.Keď začul, že sa o ňom bavíme, začal nadávať na Búrne hávy, že vraj, keby nie ich, tak by tu teraz nebol a potom stále dookola opakoval, že on sem nepatrí. Zrejme by s tým otravoval celú cestu, ale mne zlyhali nervy už po treťom raze, natiahla som sa cez koč a jednu som mu vrazila.

Na voze na chvíľu zavládol zmätok, ktorý rozohnal až hlas imperiála vpredu. „Ticho tam vzadu!“
Oprela som sa o bočnicu voza a prehrávala som si v hlave celý rozhovor. Dlho som nepočula ľudskú reč a keby som nevidela do mysle ľudí okolo mňa, asi by som ťažko porozumela o čom sme sa bavili. Potom som sa chvíľu bavila nad pocitmi sálajúcimi zo spoločnosti na voze, tak odlišnými od zvyčajnej ťažko skrývanej nervozity hraničiacej so strachom.

Skôr než som sa začala nudiť, čo by bol veľký problém pre všetkých prítomných, sme došli do malej dedinky Helgenu. Zlodejíček už pomaly začínal hysterčit, jeho bľabotanie strácalo logiku a mala som pocit, že keby som doňho strčila, skákal by dva metre dvadsať. Vyhnali nás z vozov a čítali mená búrnych hávov zo zoznamu, Ulfrika a Ralofa odviedli okamžite.

Keď cisárska prečítala Lorikovo meno, začal vykrikovať že on nie je rebel. Nikoho to nezaujímalo. Očividne si to uvedomil a v zúfalstve sa pokúsil utiecť. Skončil so šípom v chrbte.

Kapitánka, ktorej myseľ prekypovala krutosťou sa spýtala či chce utiecť ešte niekto. Radšej som si zahryzla do jazyka, lebo sa ma už zase začínala zmocňovať katastrofická radosť.

Bolo to tak vždycky, tvárou v tvár smrteľnému nebezpečenstvu som sa z ničoho nič začala smiať. Väčšinou to fungovalo asi tak, že som predstaviteľa nebezpečenstva prekvapila natoľko, že keď som mu vzápätí dve vrazila a zvíjajúc sa smiechom utiekla nebol schopný reagovať dosť rýchlo aby ma stihol chytiť. A keď som sa rozbehla, tak ma nedokázalo dobehnúť nikto a nič. Raz, aby som si to skúsila, som si dala závod so svorkou vlkov. Vyhrala som.

Ale proti kapitánke by som asi s humorom neuspela, takže som si radšej ešte silnejšie zahryzla do jazyka, dúfajúc že si nikto nevšimne, že premáham smiech. Lebo otázku, čo mi je smiešne, by som neprežila.

Ja a Khajiitka sme na zozname, na rozdiel od toho úbohého zlodejíčka, neboli. To, že nás kapitánka napriek tomu poslala na popravu, ma ani v najmenšom neprekvapilo.
Jeden cisársky, zrejme generál, tam práve urážal Ulfrika ohľadom použitia revu na vraždu veľkráľa. Počúvala som pozorne lebo som si začínala spomínať, že som už o tom niečo počula. Zrazu ako odpoveď na generálove slová sa ozval dračí rev. Ale nie Kyraelov rev.

Smiech ma hneď prešiel. Okrem Kyraela a Paarthurnaxa už predsa žiadne draky nie sú! Iba ak... vlasy na zátylku, ktoré sa mi nepohli už ani nepamätám, sa mi teraz ani nie zježili, ale doslova postavili do pozoru. Do veľmi vydeseného pozoru.

Nebolo to nič príjemné, keď som mala chuť sa smiať do očí človekovi, ktorý mi pod krkom drží zbraň, ale bolo to ešte horšie, keď ma ten smiech prešiel. Lebo ja som sa v živote postavila len jednému nebezpečenstvu, ktorému som sa nedokázala smiať. Alduinovi. Požieračovi svetov.