Název novinky: The Elder Scrolls V: Skyrim - Česká fansite :: Tajná Jednotka

Přidal clown333 dne 18.03.2013 19:23
#10

...
Trocha som sa prebral zo zadumania. Zrejme som bol dlhšie ticho ako som si myslel.
„Aj tak by si musel ísť do vojny. Či už dobrovoľne alebo nie. “ Takéto rozhovory nemám rád. Nikdy neviem čo mám na nich povedať. Nie som veľmi dobrý rečník.
„Neoplatí sa bojovať za životy tých, ktorých máme radi a za slobodu, i za cenu našich životov ? Radšej budem celý život bdieť a pred sebou vidieť tváre zabitých vojakov ako vidieť teba a tvoju sestru mŕtvu. Zato sa oplatí bojovať... “
„Pane ! Náš prieskumný tým sa práve vrátil. “ Oznámil vojak, ktorý sa z nenazdajky objavil pred vchodom do bunkra.
„Už idem. “
Ešte som venoval Tazawovi jeden vážni pohľad a potom som vybehol z bunkra von a videl ako sa z diaľky rúti naše prieskumné vozidlo, rozstrieľané na kusy. Čudoval som sa že vôbec funguje. Ešte včera som poslal štyroch vojakov s vozidlom aby zistili polohu Nemcov a ich terajší stav. Na vozidle som videl len troch vojakov. Vozidlo malo prestrelenú pneumatiku. Šmýkalo sa z jednej strany na druhú. Vodič je zrejme dosť schopný, keď pri jeho rýchlosti dokáže vozidlo ovládať. Vozidlo zastalo neďaleko nás. Niekoľko vojakov sa tam rozbehlo a pomáhalo vyložiť štvrtého člena, ktorý ležal ranený na zadných sedadlách v kaluži krvi.
„Doktora ! Doktora ! “ Kričali vojaci.
Pretisol som sa až k ranenému, ktorého už zložili na blatistú zem. Vojak bol strašne bledý a ledva mal viečka otvorené. Nepríjemne chrčal a vypľúval krv. Bolo zrejme, že stratil príliš veľa krvi. Kľakol som si k nemu a rozstrihol mu nožnicami vojenskú bundu. Ukázal sa čistý priestrel brucha, zhruba na mieste, kde bola pečeň. Nevyzeralo žeby guľka orgán zasiahla a ani žiadni iný, ale vojakovi som pomôcť nevedel. Stratil až priveľa krvi. Vybral som z tašky injekciu s morfiom a pichol mu ju do nohy. Ruku som mu pritlačil na ranu. Keby rana prestala krvácať, možno by som ho dokázal zachrániť. Možno. Vytiahol som z tašky obal so sulfónamidom a vysypal som prášok na ranu. Keď som si chcel odzátkovať fľašu s vodou, vojak posledný krát vydýchol. Oči sa mu zahmlili a neprítomne hľadeli na tento krutý svet. Postavil som sa a nahnevane hľadel smerom, kde boli nemecké vojská. Práve zomrela ďalšia obeť tejto sprostej vojny. Vojak vedľa mňa si zvesil helmu a hodil ju s celej sily na zem až sa trochu preliačila. Musel to byť jeho priateľ. Pozeral som sa, ako mu jeho priateľ vybral z vrecka posledný list, ktorý mu poslala manželka, fotku so ženou, dieťaťom a zvesil mu z krku poznávaciu retiazku. Nechcel som sa nato viac pozerať. Prešiel som o kúsok ďalej a osamote rozmýšľal koľko takých ešte uvidím a či budem medzi nimi.
„Pane. “ Pristúpil ku mne Tomasz, vojak, ktorý bol na prieskume s vozidlom. Len veľmi málo vojakov som poznal po mene. On bol jedným z nich.
„Nemci tu môžu byť tak za tri až štyri hodiny. Boli v pohybe. Keď sme sa k nim priblížili, tak nás zbadali a začali strieľať... “
„Dobre. Rozumiem. “ Skočil som Tomaszovi do reči. Nechcel som počuť, ako zasiahli teraz mŕtveho vojaka, ktorého meno ani nepoznám. Myslel som si že na takéto veci by si mal človek časom zvyknúť, ale u mňa to tak nie je.
„Všetci sa vráťte na miesta a pripravte sa. “ Zavelil som na vojakov stojacich pri mŕtvom.
„Ale pane... ! “ Začal priateľ mŕtveho vojaka, ale aj jemu som skočil do reči. Chcel ho pochovať. Nechcel som, aby sa tým pred bojom unavil, ale neodhovoril by som ho od toho. Urobil by to tak či tak. Niekoľko vojakov zdvihlo mŕtveho a odniesli ho preč. Neskôr príde vozidlo, zoberie ranených a mŕtvych do mesta a tam ich pochovajú. Všetci ostatný sa začali presúvať na svoje miesta, aby sa pripravili. Ešte som prikázal nech rozstrieľaný džíp odstavia bokom od zákopov. Bolo jedno či sa zničí, už aj tak bol na odpísanie. Vrátil som sa do bunkra, aby som si zobral zásobníky do pušky a deväť milimetrového pištoľa Vis s ôsmimi nábojmi v zásobníku, ktorý mi visel na opasku na pravej strane stehna. Keďže medici musia byť čo najľahší a najrýchlejší, nemali by so sebou mať ťažkú zbraň. Väčšinou majú v ruke len pištoľ, ale dnes som si vzal aj pušku. Toto predsa nebude len tak obyčajný boj. V bunkri som si tých pár zásobníkov čo som mal vložil do vreciek a skontroloval ich, či nevypadnú. Keď som sa započúval, uvedomil som si ticho, ktoré mi nepríjemne bilo do uší. Vedel som, čo o chvíľu nastane. Vybehol som z bunkra von a zakričal na plné hrdlo nech všetci zaujmú svoje pozície. Tazaw, ktorý si uľavoval pri neďalekom kríku vyskočil a rozbehol sa smerom ku mne. Ozvalo sa svišťanie a asi desať metrov odo mňa dopadla strela. Hlina sa rozletela na všetky strany. Tam kde dopadla strela, ostal menší kráter. Hodil som sa do najbližšieho zákopu. O chvíľu nato ku mne dopadol trasúci sa Tazaw. Ozývali sa ďalšie výbuchy a výkriky, keď strela dopadla do stredu guľometného hniezda a odtrhla nohy niekoľkým vojakom. Zem rachotila, keď spoza kopca začali priamo k nám postupovať tanky. Zo vzduchu sa znenazdajky prihnali lietadlá, ktoré smerovali smerom do mesta. Spustili sa strmhlav dole a začali strieľať. Zem pokropili pásy striel, ktoré za sebou nechávali hlboké diery. Výbuchy sa začali ozývať aj v meste, keď nemecké lietadlá Junkersy Ju 87 Stuka, bombardovali budovy. Strmhlav útočiace Stuki zrejme pripravovali cestu pre prieniky tankových klinov do hĺbky našej obrany. Útok im vychádzal len sčasti. Niektoré tanky zastavili, keď narazili na zakopanú mínu, pretože im odtrhlo pásy a nemohli sa pohybovať. Stojace tanky boli síce stále nebezpečné, ale to bol môj plán. V budovách na začiatku mesta a aj v niektorých zákopov, som mal rozmiestnených ostreľovačov s protitankovými puškami Wz. 35. Pušky boli neuveriteľne silné a dokázali preraziť pancier tanku a zabiť vojakov, ktorý boli vo vnútri. Problém bol, že takýchto pušiek bolo strašne málo. Do vzduchu sa zniesli aj naše lietadlá PZL -23 Karas. Našich bolo dokopy možno len šesťdesiat a oproti nemeckým, zaostávali. Trocha som sa naštval, keď som si spomenul, že mám meno ako naše lietadlá. Vystrčil som hlavu zo zákopu, aby som zistil ako postupujú nepriateľské tanky. Väčšina nepriateľských tankov sa začínala sťahovať späť dozadu. Z tankov, ktoré sa nemohli pre naše míny pohnúť, strieľali Nemci všade naokolo. Z najbližšieho tanku pri mne vyliezol Nemec, ktorého ešte nezabil ostreľovač. Nemec sa chopil guľometu a začal z neho páliť na všetky strany. Kúsok železa umiestnený na guľometu ho chránil pred našimi guľkami. Mal som dobrý výhľad na jeho hlavu, pretože som bol v zákope šikmo od neho. Pušku som si položil na zákop a poriadne namieril. Vystrelil som a minul. Zahrešil som a a vystrelil ešte raz. Tentoraz ho guľka zasiahla do ramena. Vojak sa mykol dozadu a krv vystrekla na zem. Hneď nato ho zasiahlo tucet rán vypálených z našeho najbližšieho guľometného hniezda. Vojak visel celý zakrvavený cez guľomet. Tanky sa už úplne stiahli a lietadlá tiež. Nastalo nepríjemné ticho, vyrušené iba krikom ranených vojakov. Rozbúšené srdce mi začalo pomaly spomaľovať. Tazaw ležal celý čas schúlený v zákope a ani sa nepozrel von. Celý útok trval rýchlo. Opäť som zahrešil. Pre naše prieskumné vozidlo urýchlili postup. Vraj tri až štyri hodiny !


Píšte aj svoje názory ;) a taktiež hlasujte v Ankete

Upravil/a clown333 dne 18.03.2013 19:24