---

...
Keď som sa vrátil do kuchyne, John čítal noviny.
„Čo sa píše ?“ opýtal som sa ho.
„Nič extra, len to že vojna pokračuje a britský torpédoborec potopil nemecký osobný parník.“
Je to tu opäť. Bolo jedno kto začal vojnu a kto je ten zlý. Potopili nemecký parník plný nevinných ľudí, ktorý možno vojnu ani nechceli. Nie sú žiadne dobré strany, je len smrť.
„Koľko ľudí zomrelo ?“
„Ešte sa to nevie. Správa je pomerne nová. Pche, tak im treba, začali vojnu tak ju budú mať.“ Zahlásil John s odporom.
Možno si to zaslúžili, ale boli to len ľudia a nie vojaci. Vôbec mu nezáležalo na tých ľuďoch ? Ako to povedal predtým John. Možno som prežil pre nejaký účel, možno. Vojna je tu tiež pre nejaký účel, otázkou je pre aký.
Do myšlienok som sa zahlboval čoraz hlbšie a hlbšie ako ďateľ čo sa stoj čo stoj snažil dostať ku červíkovi, ktorý bol hlboko v strome. Sadol som si na stoličku a nevnímal nič naokolo. Rozhodol som sa. Povediem skupinu, ale... ale. Vždy je tu to ale. Musím to urobiť, alebo to chcem urobiť ? Tak či onak musím. Niečo ma k tomu viazalo. Ako prísaha, ktorá sa zložila keď zomrel Tazaw a Andreisz.
„Dobre, urobím to.“
„Hm ?“ ozval sa John, ktorý ma pri čítaní novín nepočúval.
„Budem veliť skupine.“
„Dobre.“ povedal, ako by ho to ani nezaujímalo. Iba si ma premeral pohľadom, ako by sa uisťoval či nato vôbec mám. Možno si myslel že bude veliteľom on keď odmietnem. Čudný to človek. Raz sa správa tak a raz inak.
John pomaly zložil noviny, vstal a šiel k telefónu.
„Idem to oznámiť šéfovi.“ odvetil na môj spýtavý pohľad.
„Dal mi špeciálne číslo na ktoré mám zavolať a potom mu to niekto oznámi.“
Prikývol som a oznámil mu že idem opäť na vzduch.
...

3.Kapitola: Príchod najlepších

Pred troma mesiacmi som zavolal jednému zo šéfových ľudí a oznámil mu že Modlin sa postaví do čela jednotky. Teraz som s ním sedel v bare oproti domu v ktorom som teraz býval s ním aj ja. Už sme nemuseli trčať v dome a tak sme sa celé tri mesiace flákali po okolí. Väčšinou naše cesty skončili v tomto bare. Bar bol malý a prichádzalo doňho len niekoľko stálych zákazníkov. Boli to prevažne ľudia ktorý svoje problémy riešili dnom pohárika. Za pultom stál barman, ktorý sa na nič nepýtal čo bolo pre nás výhodné. Nemuseli sme odpovedať na žiadne otázky typu kto sme a čo robíme. Barman teraz čapoval pivo pre zákazníka ktorý sa práve objavil vo dverách a Modlin do seba lial už tretí pohárik whiskey.
Keby nebol taký dobrý veliteľ ako sa o ňom hovorilo asi by požiadal o nájdenie nového veliteľa alebo by som sa ním mohol stať aj ja. Mal som pochopenie prečo začal piť, ale aký to má zmysel ? Síce som nestratil nikoho a tak som nevedel aký to je pocit už nikdy neuvidieť človeka, ktorého ste ináč vídavali každý deň. Neuvedomuje si že sa má stať veliteľom prísne tajnej operácie ? No myslím že to si uvedomuje pretože nikdy neprekročil hranicu keby sa mal domov cez ulicu tackať. Vždy sa zastavil ešte predtým no aj tak mal zmysli dosť otupené a to na nejakú chybu stačí. Akoby nevedel čo má robiť, hoci sa rozhodol viesť túto neistú a nebezpečnú misiu.
Odvrátil som sa od pultu a prešiel pomedzi niekoľko stolov a stoličiek k jedinému biliardovému stolu v bare. Okrem Modlina a toho muža čo si objednal pivo tam nikto nebol. Vzal som si tágo a sám hral biliard.