---

2.Kapitola: šéf

„ ...Áno, je to tak, Vianoce sú už skoro za dverami a... “ Vravel akýsi hlas, ktorý bol neďaleko. Zrazu však stíchol akoby niekto vypol rádio. Ten hlas znel čudne, no predsa som mu viac menej rozumel.
Niečo tu nie je v poriadku. Chcel som otvoriť oči, ale na posteli sa mi ležalo až pridobre nato, aby som to mohol urobiť. Teda ak to vôbec bola posteľ na ktorej leží. Prečo sa mi stále vidí že niečo nie je v poriadku ?
Pomaly som zdvihol pravú ruku a dotkol sa tváre, aby som si pretrel oči. Trochu ma niečo pichlo do zápästia, boli to chlpy. Mal som ich po celej dolnej časti tváre, malé a pichľavé, ako práve pokosený trávnik.
Keď som otvoril oči najprv som uvidel bieli strop a potom strieborný luster, ktorý visel v strede malej izby posiatej skriňami a ďalším nábytkom. Na sebe som mal pyžamu, akú nosia v nemocnici. Žeby som bol v nej ? Nevyzerá to na nemocničnú izby. Je až príliš prepychová.
Prešiel som cez izbu až k jedinému oknu a otvoril ho. Ozval sa hluk niekoľkých áut a hukot kráčajúcich ľudí, ktorý sa niekam náhlili po kamennom chodníku. Vôbec to nevyzeralo ako v Poľsku. Kde to som ? Vtom som uvidel vojenský džíp, ktorý mi niečo pripomínal. V mysli sa mi objavil obraz horiaceho auta s Tazawom a zakrvaveného Andresziho na zemi. Zošmykol som sa popri okne a dopadol na drevenú podlahu.
„Nie nie nie nie ! “ Chrčal som s námahou od potláčaných sĺz
„To sa nemalo stať ... to nie... “ Vzlykal som. Zovrel som päsť a buchol s ňou do steny plnou silou raz, dvakrát, trikrát. Cítil som bolesť na ruke, ktorá bola v porovnaní stou vo vnútri nepatrná. Vnútornosti mi zovrelo v kovovej obruči a hrdlo sa mi stiahlo ako by mi doňho bodla včela.
Ako jej mám teraz povedať že jej brat je kvôli mne mŕtvy ? Kde vlastne je ? A kde som ja ?
V hlave sa mi všetko motalo a krútili. Vybavovali sa mi hrôzostrašné obrazy až ma z toho začala bolieť. Ako keby som zošalel. Telo si so mnou začalo robiť čo chce. Nohou som stúpil na okraj okna v snahe vrhnúť sa dole a dolámať, aby mi v hlave všetko stíchlo. Do ruky mi však vystrelila neznesiteľná bolesť, ktorá nemala nič spoločného s údermi do stien. Začala sa mi triasť a ja som v bolesti spadol na podlahu.

***

Pristúpil som k čiernemu autu a otvoril zadné dvere, aby z neho mohol vystúpiť sám šéf tajnej služby. V liste, ktorý mi prišiel zhruba pred mesiacom bolo, že som bol vybratý k vyplneniu tajnej misie, no nič bližšie k tomu tam nebolo. Dozvedel som sa až neskôr, že bude ísť o malú skupinu ľudí, ktorá bude tajne bojovať proti Nemecku. Ako, to mi ešte nepovedali. Trochu čudné mi však prišlo, že sa nebude jednať o skupinu jednej krajiny, ale o ľudí z rôznych krajín. Ako prvé mi napadlo, ako sa pre pána budeme dorozumievať ?
Keď mi to však ako tak vysvetlili nebolo to až tak padnuté na hlavu. Chceli utužiť vzťahy medzi krajinami a zabezpečiť, aby sa nepridali k Nemecku, čo bol šikovný ťah. Návrh prišiel z Poľskej exilovej vlády v Paríži. Nečudoval som sa. Ich krajina padla ako prvá. Zatiaľ som jediný istý člen skupiny a možno ešte jeden Poliak, ktorého v kóme priviezli takmer pred štyrmi mesiacmi. Práve vtedy Anglicko prijalo Poľský návrh na utvorenie jednotky a tak ho tu previezli. Vraj by bol veliteľom jednotky, samozrejme iba vtedy, keď sa vôbec prebudí.
„Ďakujem. Vy musíte byť pán Graf. “ Z auta vystúpil poštíhlejší muž v stredných rokoch a podával mi ruku. Jeho zvolili aby sa postaral o celú túto jednotku a tak sa osobne prišiel pozrieť na stav toho Poliaka ležiaceho v jednom z domov neďaleko centra Londýna. Nebol v nemocnici preto, aby sa nezačalo šepkať, že Anglicko niečo kuje. V dome sa o neho starala sestrička a jeden doktor. Samozrejme zato dostali slušnú sumičku.