---

17.Kapitola: Konečne v cieli

Cesta mi ubehla celkom rýchlo, išiel som bez rozmýšľania iba čo som si dával pozor aby mi do cesty neskočila nejaká príšera a snažila sa ma odpútať od môjho cieľa. Cesta mi trvala možno také dve až tri hodiny, ale mne to ubehlo veľmi rýchlo. Z temných a pochmúrnych myšlienok ma prebral až koniec mojej cesty. Ocitol som sa pred vchodom do jaskyne. Trocha som sa zarazil ako presne viem kde je ten vchod do jaskyne. Žeby som tu už predtým bol ?
Zároveň som však vnútri pocítil hlad. Nie obyčajný, ale po krvi a zabíjaní. Zavrel som oči a snažil sa ten pocit potlačiť.
Začínal som si myslieť že som sa vyliečil. V hĺbke duše som vedel že to nie je možné, ale aj tak som dúfal. Zaťal som päsť a udrel ňou do zeme až som si odral hánky. Prečo ja ?
Prinútil som sa vstať a urobiť pár krokov vpred. Z odratých hánok mi teraz kvapkala krv na zem. Rana sa mi nehojila. Keby som si dal len trošku ľudskej krvi...Nie !
Musím sa ovládať. Zaťal som zuby a snažil sa prestať myslieť na bolesť v pravej ruke a pocitu túžby po krvi. Bolo to ako sa snažiť prinútiť draka sadnúť.
V mojej taške celkom na dole ležala protilátka, ktorú som si teraz chcel dať za všetko na svete ale vedel som že nemôžem. Je to jediná ktorú mám a musím si ju dať až ked to bude vážne potrebné.
Vstúpil som do jaskyne. Chvíľu som šiel po tunely s pár chladnými fakľami v držiakoch pripevnených na stenách. Priechod nebol veľmi veľký. Na druhej strane som sa ocitol v akejsi miske. Perfektná skrýša na nejaké tajné miesto. Bola to dolinka ktorú dookola strážili vrchy a jediní prechod bola zrejme iba táto jaskyňa.
Začal som ísť po chodníčku, ktorý smeroval z jaskyne až niekam dalej kam som teraz nemohol vidieť. O kúsok dalej ležalo malé jazero na brehu s člnom. Nepáči sa mi to ticho ktoré tu vládne.
V prachu na cestičke som sem tam zrazu zazrel ľudské a ešte jeden stopy, ktoré som nedokázal rozoznať. Žeby nejaká príšera ? Skúmal som stopy a takmer som si nevšimol veľkolepý hrad na vyvýšenej skale. Teda aspoň by bol veľkolepý keby nebol tak zničený. Nedal sa rozoznať ako vyzeral predtým ale mal veľa veží a bol opracovaný do najmenších detailov. Na každej veži bolo nespočetne veľa malých okienok pre lukostrelcov.
Cestička viedla popod jeden múr hradu. Bolo to dômyselné. Lukostrelci mohli rovno ostreľovať nepriateľov, ktorý by išli po cestičke. Teraz však polovica toho múru chýbala. Zrútila sa tak ako veľa veží hradu.
Niekoľko stien hradu bolo zrútených a aj niekoľko veží ako by ich rozmetal výbuch. Kamene ktoré boli kedysi súčasťou hradu sa teraz povaľovali všade naokolo. Takmer som sa nedokázal dostať k veľkým dubovým dverám do hradu. Bol som prekvapený že neboli vôbec zničené. Nepriatelia sa zrejme dostali do hradu cez diery v hrade. Bolo zrejmé že hrad zničili čary.
Po čele mi stiekla kvapka potu. Cítil som sa ešte slabší ako predtým. Ale zároveň sa do mňa z hĺbky drela nová sila a s ňou vlna nenávisti voči tomuto miestu a ich bývalým obyvateľom. Padol som na kolená a rýchlo siahol do vaku po protilátku a odzátkoval ju. Chcel som ju vy vypiť ale ruka ma nechcela poslúchnuť.
Prečo by som ju mal piť ked cítim takúto silu ?
Zo všetkých síl som sa prinúti vliať si do hrdla ľadovú tekutinu. Rozliala sa mi v tele a zamrazila mi vnútro.
Ešte chvíľu som sťažka dýchal a potom zistil že pocit hladu je preč a sním aj temné myšlienky. Rana na ruke sa mi tiež zahojila.
Dalej som tam sedel a snažil sa upokojiť. Vstal som a podišiel k dverám. Teraz musím konať rýchlo. Už nemám žiadnu protilátku.
Nepatrne som veľké dvere pootvoril a vošiel dnu. Hned som ich zavrel až to zadunelo. Otočil som sa a hľadel na miestnosť. Bola vysoká a okrúhla. Z každej svetovej strany viedol výklenok do dalšej miestnosti.
EDIT:
Niekde som počul tlmené kroky no nikoho som nevidel. Za mnou niečo buchlo o dvere. Vystrašil som sa a otočil. Niekto sa snažil otvoriť dvere ale neviem prečo nešlo mu to.
Opäť za mnou sa ozval zvuk ako ked niekto naťahuje tetivu luku. Otočil som sa chrbtom k dverám a hľadel na muža ktorý stál v strede okrúhlej miestnosti. V rukách držal natiahnutú kušu. Pozrel sa mi priamo do očí a pohŕdavo stlačil spúšť.
Ozvalo sa hlasné cveng ked šípka opustila kušu. V ramene ma trhlo a hodilo do dubových dverí.
Čakal som že sa po nich zosuniem na zem, ale ostal som nehybne opretý o dvere. Šípka ma prišpendlila o dvere. Na boku a ľavej ruke som pocítil stekať niečo horúce. Pozrel som sa na rameno a uvidel z nej trčať šípku, ktorú vystreli neznámi muž. Hľadel som ako sa mi z rany valí krv. Bolesť sa dostavila až teraz. Taká neuveriteľná a neskutočná. Zúfalo som kričal. Každý sval na tele sa mi napol v bolestivom kŕči.
Zabite ma niekto ! Táto jediná myšlienka mi prúdila hlavou a všetky ostatné zahnala. Chcel som umrieť len aby som sa zbavil tejto bolesti. Nemohol som ani omdlieť len kričať a cítiť tú bolesť až hlboko v hlave a kostiach. Aj za dverami niekto kričal no nevnímal som ani ako muž, ktorý ma zasiahol, začal kráčať smerom ku mne a vyťahovať strieborný meč.