---

15.Kapitola: Armáda slepých

Sano´rova ruka bola dosť opuchnutá, ale ani ja ani on sme nevedeli čo stým. Sano´r však trval na tom aby sme sa už konečne pohli, už som ho presvedčiť nedokázal. Len ma odbil stým že sily má dosť a v zime ho tá ruka až tak bolieť nebude.
Vyšli sme z pivnice s plne naloženými vakmi jedla, vody, oblečenia a s pár drobnosťami ktoré by sa nám mohli hodiť.
„Počkaj, najprv obzriem či je čistý vzduch. “ povedal som mu. Sano´r prikývol a sadol si na stoličku.
Najtichšie ako sa dalo som otvoril dvere. Závan chladného vzduchu mi naplnil pľúca až mi z úst vyšla para. Obzrel som sa na všetky strany, no nevidel som nič živého.
Kývol som Sano´rovi aby ma nasledoval. Spolu sme vyšli do zimy. V snehu boli rôzne stopy pazúrov a podivných kopýt. Prišli sme až k zničenému mostu. Museli sme zísť až do koryta kde ležal zamrznutý práve ten stroj, ktorý ten most zničil.
Sano´r len vytrieštil oči a pokrútil hlavou a nechcel veriť že sa nám cez neho podarilo uniknúť. Po veľkom zlatom stroji sme prešli cez rieku a začali sme sa šplhať naspäť odkiaľ sme unikli upírom. Sano´rovi sa nešlo ľahko, nemohol sa pridržiavať zranenou rukou. Trochu som mu pomáhal až sa nám podarilo výsť až nahor.
Presne pred nami ležal na bruchu upír ktorý mal nohy prepichnuté obrovským šípom. Všade vedľa neho bolo kopu krvi, no upír ešte stále sťažka dýchal a nechcel zomrieť.
„Prosím, pom... pomôžte ...mi. “ potichu na nás zavolal.
Prišli sme k nemu, ale nepomohli sme mu.
„Áno, teraz by si chcel pomoc čo ? “ zavrčal naňho Sano´r. „To bi si nás nemal chcieť najprv zabiť. “
Upír sa sťažka zasmial, až vypľúval krv. „Haha... myslíte si ...že sa do... dostanete tam kam...chcete ? Možno som ....vás nezabil ja ...ale ...urobia to další ...haha. “
Sano´r mi nezranenou rukou vytiahol z opaska meč, pohŕdavo sa zahľadel na upíra a usekol mu hlavu. Zohol sa a zobral si upírov pokrútený meč.
„Takúto zbraň som ešte nevidel. “ povedal a pár krát ňou švihol do vzduchu a potom si ji pripol na opasok.
„Radšej už podme. “ zavelil som.
Vyšli sem po sedemtisícovom schodisku o trochu vyššie a potom sme zišli z schodiska a pokračovali k Riftenu.
Opäť sme sa začali plahočiť snehom a onedlho nám úplne premokli naše čižmi. Šli sme pekne dlho, nevedeli sme kde presne sme, ale vedeli sme že sem ušli pekný kus cesty. Pod malým skalným výklenkom ktorý sme našli sme si rozhodili spacáki a prichystali sa na spánok. Zjedli sme kúsok mäsa a Sano´r ma poslal spať, on zatiaľ držal stráž.
Spalo sa mi celkom príjemne a bolo mi aj celkom teplo, až na prsty na nohách. Zrazu som sa zobudil nato že sa mi snívalo niečo nepríjemné. Bolo to miesto presne tam kde Sano´r zabil toho upíra. K upírovi prišiel nejaký divne vyzerajúci čierny pes s veľkým strieborným obojkom a veľkými zubami. Trochu zavetril a obzrel sa smerom kadiaľ sme pokračovali cestou zo schodiska.
Trochu čudný sen, pomyslel som si. Chcel som si ešte trochu pospať, kým Sano´ra nevystriedam no zdola sa ozývali zvuky, ako keby stovky nôh dupotali po zemi.
Vstal som a odvliekol sa k Sano´rovi.
„Čo sú to za zvuky ? “ opýtal som sa Sano´ra ktorý zhora sledoval niečo pod nami. Len stisol prst na ústa.
„Pozri sa sám. “ odvetil. Pozrel som sa dole kde hľadel Sano´r a uvidel stovky, možno aj tisíce prikrčených postáv, ktoré mali istí cieľ. Boli dosť daleko, ale hluk robili dosť veľký.
„To sú ľudia ? “ spýtal som sa s nadšením.
„Nie. To sú Falmerovia. “ povedal potichu Sano´r. Na tvári mal výraz že pochopil čo sa deje.
„Falmerovia. “ potichu som zopakoval. V mysli sa mi objavil další záblesk.
Sedel som v celkom veľkej miestnosti kde bol jediný kamenný stôl a veľa taktiež kamenných stoličiek. S predošlých spomienok som usúdil že to je niekde vo Vyšnom Hrothgare.
Zhruba v strede stola sedel náš pán, ktorý mal honosnejšie oblečenie ako ostatný . Na každej jednej stoličke sedeli upíri. Okrem nášho pána, mali úplne rovnaké oblečenie. Líšili sa iba farbou.
„Náš plán zatiaľ vychádza, teda až na ten mali nedostatok. Stou chorobou som nepočítal, ale...Naši štyria sivý priatelia sú pekne zviazaný a pripravený na náš další krok. Dúfam že sa Irthal a Tria čoskoro vrátia s posledným zvitkom predkov. Ešte však predtým, robia Falmeri to čo sme čakali ? “
Odpovedal mu jeden upír v ľavo odo mňa.
„Áno, začali sa zoskupovať a pripravovať presne tak ako ste predpokladali. “
„Prirodzene. Urobia špinavú prácu za nás a zabijú tých ľudí ktorý sa stihli dostať na to ich
“bezpečné miesto“. Dobre, to by sme mali, teraz je prioritou aby sa s tím zvitkom vrátili bezpečne. Nič by sa im síce nemalo stať, ale to je iba zbožné želanie. Pošlite niekoho aby ich kryl. “
„...dobrý sluch, ved sú slepý. “ dokončil vetu Sano´r.
„Áno, viem kto sú to. “ a povedal som mu čo som práve teraz videl.
„Bezpečné miesto ? Kde by tak malo byť ? Takže predsa len niektorý ľudia prežili a sú v tom bezpečnom úkryte, ale ako že o tom úkryte nič neviem ? Už tu žijem istý čas ale o ničom takom som ešte nepočul. “
„Neviem kde to je, ani čo to je. Všetko čo viem som ti povedal. “ odvetil som. „ Budeme ich sledovať ? Musíme tých ľudí varovať. “
„Nie, to by sme im nestačili. Musíme ísť do Dawnguardu. Tam možno nájdeme aj tú zmienku o úkryte. Myslím že ani Falmeri presne nevedia kde to je, vedú ich len upíri. Ak je to bezpečné miesto tak im to trochu potrvá až sa tam dostanú a ešte k tomu ich budú otravovať tie príšeri čo sú naokolo. Robia dosť veľký hluk a tým ich prilákajú. Hoci im veľkú ujmu asi neurobia, ked ich je tak veľa, falmeri sa nemajú čoho báť, ale aj tak ich to trochu spomalí. “
„Dobre tak podme. “ zavelil som.
V diaľke sa už ozvali prvé zvuky príšer, ktoré odpovedali na hluk. Pousmial som sa a dúfal že im urobia čo najviac škôd.
Sano´r vytiahol poslednú fľaštičku výdrže, ktorú sme si rozdelili. Teraz sa čo najskôr musíme dostať do Riftenu.