---

14.Kapitola: Posledná sviečka

Zavrel som dvere a Sano´ra položil na zem. V strede miestnosti bol veľký kamenný štvorec v ktorom boli vyhorené drevá. Nad ním bol kotlík na varenie. Zobral som z rohu miestnosti pár triesok a driev na kúrenie. Po dlhšom hľadaní kresadla v miestnosti sa mi podarilo naložiť oheň. Naše kresadlo v Sano´rovej taške bolo celé premočené.
Nedbal som či nás tu nájdu iné príšeri. Ked sa nezohrejeme, umrieme aj tak. Vyvrátil som stôl zo zvyškami zhnitého jedla a zabarikádoval ním dvere a na rýchlo zatiahol závesy na oknách.
Rýchlo som zo seba a Sano´ra zhodil šaty. Ostali sme iba v spodnej bielizni. Posadil som Sano´ra čo najbližšie k ohňu. Prehliadol som ho a ked som usúdil že nemá žiadne zranenia okrem toho na ramene, tak som si aj ja sadol k ohňu a začal mu ju zašívať ihlou a niťou, ktoré som našiel v šuflíku. Ešte že je v bezvedomý, inak by ho to poriadne bolelo. Ruky sa mi strašne triasli od zimi
Niekoľko minút som sa ešte triasol, ale potom mi začalo byť príjemne teplo. Už som pomaly dostával cit do rúk a nôh. Podarilo sa mi Sano´rovu ranu celkom šikovne zašiť, hoci to nebolo ani z daleka tak dobré ako by mu to prišil skutočný liečiteľ. Zima mu pomohla aspoň v tom že zastavila krvácanie.
Nemohol som uveriť že sme to prežili. Bolo to šialené, boh vie čo za monštrum to bolo.
Až teraz som si poriadne prezrel miestnosť. Predtým som ju len obehol a zohnal všetko to čo potrebujem. Je to krčma. Je tu veľa súdov a tri izby pre turistov. Vzadu za pultom boli schody do pivnice. Prezrel som si poriadne izby a vybral všetky prikrívki a šaty čo som našiel.
Jednu prikrívku som položil na Sano´ra a ostatné zbalil do vaku ktorý som taktiež našiel a s nimi aj pár šiat na prezlečenie, ked sa ostatné premočia. Zbalil som aj niekoľko topánok.
Prišiel som k pultu a načapoval som do fľašiek medovinu a vína. To jediné sa ešte neskazilo. Obliekol som si suché šaty a topánky. Bolo v nich príjemne teplo. Dal som si niekoľko dúškou medoviny.
Smedom sme netrpeli, mohli sme si po ceste dať sneh, ale trápil nás hlad. Zišiel som dole do pivnice pred dvere. Boli zamknuté. Pár krát som do nich vrazil ramenom až nakoniec povolili.
Dúfam že tam budú nejaké sušené potraviny, tie ešte nemusia byť skazené.
Vošiel som do miestnosti a prvé čo som uvidel bolo telo muža. Mal podrezané hrdlo. Krv ešte nebola veľmi stará.
V mŕtvej ruke držal kuchynský nôž. Vedľa neho bolo kresadlo a asi dvadsať použitých sviečok. Celé tam boli už len dve. Potom tam bol rozliaty kalamár a brko na knihe, na denníku.
Nevyzeralo to akoby ho niekto zabil, zrejme sa zabil sám. Na stene viselo sušené mäso. Bolo ho tam celkom dosť. Všade ešte ležali prázdne fľaše od vína.
Niekoľko krát som sa vrátil pre mäso a nakoniec som zobral aj denník a vyšiel späť k Sano´rovi.
Sadol som si k ohníku a začítal som sa do denníka.
18. Máj 4E 211
Bol obyčajný deň ako každý iný. Moja krčma bola plnšia ako inokedy, no bol som len rád že si zarobím pár drobných navyše.
Bolo okolo obeda, tak sme nemali zapílené žiadne svetlá. Práve som podával medovinu zákazníkovi, ked zrazu všetko stmavlo. Nevidel som si ani na špičku nosa. Vtedy som si myslel že som oslepol. Pár ľudí vykríklo a ja som vedel že sa im to stalo tiež. Doteraz neviem čo sa vlastne stalo.
Nastala panika. Všetci chceli výsť von, ale narážali len do stolov a stoličiek. Pár ich aj spadlo. Ja som v na poličke našmatral kresadlo a jednu sviečku. Ľudia si zobrali niekoľko sviečok, niektorý aj lucerni a vyšli von a ja za nimi.
Vonku už boli roztrúsený skoro všetci ľudia z mestečka. Všetci sa pýtali na to isté, čo sa to vlastne salo ?
Z Hrothgaru sa ozvali hlasné kvílivé zvuky. Boli také strašné až sme sa všetci zľakli. Ľudia začali utekať k domom. Ja som tiež zamieril naspäť do krčmy. Strážnici začali niečo kričať, možno shromaždovali ľudí, neviem to presne, ale ja som už zatváral dvere krčmy a zamkol ich. Naložil som oheň a s nepríjemným pocitom čakal čo sa bude diať.
Po niekoľkých minútach som sa pozrel z okna. Všade bolo ticho a nebolo vidieť ani živú dušu. Nebolo vidieť žiadne mihajúce sa svetielka sviečok za oknami domov a ani nikde inde. Ako keby všetci zmizli.
Na oblohe som uvidel mihnúť tieň. Von bola tma a jediným zdrojom svetla bol môj oheň čiže som nevidel čo to bolo.
Znepokojene som ustúpil a potom niečo narazilo do dverí a okna. A opäť, pritom to vydávalo hrozivé zvuk.
Rýchlo som vzal toľko sviečok koľko som mohol a utekal dole do pivnice, kde som sa zamkol.
Odvtedy neviem čo sa tam von deje. Už neviem či blúznim alebo nie. Stále počujem škrabanie a rôzne zvuky z ktorých mi naskakuje husia koža. Som blázon ?....
Už neviem ako dlho tu som zatvorený, možno už roky ! Hahaha !! Už viac nemám sviečky, o chvíľu sviečka dohorí a ja budem v tme ako potkan ! Možno začnem vidieť aj v tme ! Hehe, a budem môcť výsť konečne na vzduch ! Spoločnosť mi robí iba môj priateľ nôž, on mi pomáha zo všetkých najviac. Všetci ma opustili, ale on ostal a pomáha mi krájať mäso ! Ale prečo mi našepkáva aby som sa zabil ? .....

Posledné vety zakrývala zaschnutá krv. Cítil som sa zhnusene, čím si musel prejsť. Možno keby počkal jeden, dve dni. Možno by sme ho stihli zachrániť. Všetky tie premárnené životy, ja to musím zastaviť.
Sano´ hlasno zachrápal a otvoril oči. Zaskučal ked sa zaprel na zranenú ruku aby sa postavil.
„Len zostaň ležať. “ a zatlačil som ho naspäť pod prikrívki.
„Čo sa to do pekla stalo ? Všetko ma neznesiteľne bolí. “ snažil sa pohnúť poranenou rukou ale veľmi mu to nešlo.
„Počkaj, daj si toto. “ a podal som mu zo starého vaku jednu z dvoch zostávajúcich lektvarov výdrže.
Sano´r ju rýchlo otvoril a ako zmyslov zbavený ju vypil na jediný dúšok. Odgrgol si a opäť si ľahol.
„Kde sme vlastne ? “ opýtal sa ked si obzrel krčmu.
„V Ivovare, presnejšie v krčme. Nikde inde by som ťa neodniesol, bol si v bezvedomý. “ odvetil som.
„Čo sa stalo s tými upírmi ? Premohol si ich ? “ pýtal sa zo záujmom.
„Nie tak celkom.“ Povedal som mu a porozprával som mu čo sa stalo od kedy omdlel.
„Ou. “ vydýchol na koniec. „Tak preto ma všetko bolí. Zhodil si ma z mosta. “
Trochu som sa zamrvil a na tvári som nahodil mačacie očká aby mi odpustil.
„Ah. Radšej som mal chodiť na tie hodiny čarovania. Teraz by sa mi zišlo zaceliť túto ranu. “ povzdychol s bolesťou.
„Mali by sme sa pohnúť a ísť dalej, kým nás tu niečo nenájde. “
„To rozhodne nie. Daleko by si nedošiel a ani ja sa necítim na cestovanie. Musí sa ti tá rana zahojiť. “ protirečil som mu.
„Ja len, že nemôžeme strácať čas. Ktovie dokedy tá tvoja protilátka vydrží ? Máme ich síce ešte dve ale už ich viac nájsť nemusíme. “
„O to sa nestaraj a odpočívaj. “ odvetil som mu a za všetkým som dal jasnú bodku.
Sano´r iba pokrútil hlavou a zdvihol zo zeme denník, ktorý som tam položil. Ja som zatiaľ za stolom pripravoval mäso a nalieval do pohárov víno a medovinu.
Ked som sa vrátil k Sano´rovi už z jedlom, práve odložil dočítaný denník.
„Hmm. Jediná čudná vec na tom je ako tí obyvatelia bez stopy zmizli. Myslíš že ich všetkých mohlo niečo dostať ? “ pýtal sa, ked si lačne vkladal do úst veľký kus mäsa.
Iba som pokrčil plecami pretože s plnými ústami chutného mäsa som nemohol rozprávať.
„V týchto časoch je toto kráľovská hostina. “ ozval sa Sano´r ked do seba vlieval medovinu.
S plným bruchom jedla nám bolo oveľa veselšie. Akoby všetky problémy zakryli kusy mäsa a medoviny. Na chvíľu som zabudol na svoje pochmúrne myšlienky a dokonca aj tma sa mi zdala svetlejšia.
Po jedle sme si ľahli a tvrdo zaspali. Nedržali sme ani stráž. Zobudil som sa boh vie po akom čase a nepríjemný zápach dymu.
Šťuchol som do Sano´ra aby sa zobudil. Pár krát som zakašľal a prikryl som si rukávom ústa. Komín musel byť zrejme upchatý.
Pomohol som zdvihnúť Sano´ra a odvliekli sme sa do pivnice. Ešte predtým som uhasil už takmer na popol zhorené drevo. V pivnici to tak zadymené nebolo.
Položil som Sano´ra na zem a odvliekol som mŕtveho muža naspäť hore do jednej z izieb pre hostí. Zdvihol som ho a položil na posteľ. Celého som ho prikryl a zamrmlal niekoľko slov. Potom som zišiel kašľajúc dole za Sano´rom.