---

12.Kapitola: Dole schodmi

Cestou ktorou šli http://imageshack...53880.jpg/
http://imageshack...54452.jpg/

„Pôjdeme tadeto “ povedal Sano´r a prstom ukázal celú cestu až k Riftenu, viedla popri hore. Budeme sa držať hory. Tak budeme chránený pred beštiami tam dole a na horách v zime možno ani žiadne nie su. Je tam však strašná zima.
Vyrazili sme len čo Sano´r skontroloval či sme nič nestratili.
„Máme už len jeden plášť a iba to čo máme teraz na sebe “ Vravel Sano´r, ten druhý stratil, no nepovedal my ako.
Sano´r zroloval mapu a hodil ju do vaku ktorý si vyhodil na chrbát a vybral sa nevyšliapanou cestou po snehu.
Hodil som ešte posledný pohľad na zúboženého banditu ktorý ešte stále ležal na zemi a sťažka dýchal.
Už asi nikdy nebudem šťastný, po tom čo sa stalo. Som len obyčajný vrah.
Pozrel som naňho a stalo sa to opäť.
Stáli sme pred veľkými dverami do akéhosi hradu. Neviem čo to presne bolo. Videl som len tie dvere. Jeden z dvoch mužov ktorý bol skoro v každej mojej spomienke predstúpil, zdvihol ruku a dvere sa so zarinčaním rozleteli do vnútra.
Ked usadol prach, z haly vstával starý muž so sivou bradou a bol oblečený celý v sivom. Ako keby predtým kľačal.
Muž ktorý predtým vyvalil dvere predstúpil a niečo rozprával mužovi v sivom. Ten sa potom naňho hrozivo pozrel a neuveriteľne silno vykríkol nikdy. Sila jeho hlasu sa niesla ako Sano´rov výkrik.
Precitol som a hľadel na polomŕtveho banditu. Zarazila ma táto spomienka. Už dlho som žiadnu nemal.
Chvíľu som ešte nad tým rozmýšľal a potom so sa vybral po Sano´rových stopách. Našiel som ho o niekoľko desiatok metrov v miernom výklenku, kde si drží ruky pod pazuchami aby sa zahrial.
„Tu si oddýchneme, dalej už teraz nevládzem “ vravel Sano´r.
Prikývol som a sadol si vedľa neho. Sano´r vytiahol z vaku kúsok tvrdého chleba a sušeného mäsa. Chlieb sa už skoro nedal požuť, no bol lepší ako hlad. Veľa z jedla nám už neostalo, čím skôr musíme dôjsť do Riftenu.
Sano´r sa oprel o kameň za ním a povedal mi čo sa stalo ked hľadal protilátku. Aspoň že sú Aela a ostatný v bezpečí.
O chvíľu sa Sano´r otočil a zaspal, ja som teraz držal stráž, aj tak by som nemohol zaspať, po tom čo som urobil. Ked sa mi pomaly zatvárali oči, vždy sa mi vybavil zhrozený výraz banditu ktorý ma prebudil.
Nemohol som zaspäť ani ked ma Sano´r o niekoľko hodín vystriedal, len som ležal a hľadel do diaľky.
Ked sme sa prebudili začali sme sa plahočiť snehom a ukrutnou zimou. Plášť sme si striedali aby nás aspoň na chvíľu zahrial.
„Koľko vydrží ten lektvar na moju chorobu ? “ opýtal som sa po dlhšej odmlke.
„Nemám vôbec potuchy. Neviem koľko ubehlo času odkedy sme sa stretli. Ktovie aký je vlastne deň. “ odpovedal.
Plahočili sme sa hodini a nevedeli sme koľko hodín už kráčame. Ja ž som dalej nemohol, padol som na kolená do snehu a sťažka dýchal.
„Už dalej nemôžem. “
Neodpovedal iba sa hodil vedľa mňa a vytiahol posledné zvyšky jedla a poslednú mech vína, ktoré nechutilo, tak ako by malo. Trochu sme sa najedli a zohriali sa pod plášťom.
„Čo budeme teraz jesť ? Takto dalej nevydržíme. “ pýtal som sa ho.
„Počkaj tu, na niečo sa idem pozrieť. “ postavil sa a začal šliapať snehom dalej, kde zmizol za výbežkom.
Topánky som mal celé premočené a prsty si vôbec necítil. Začal som si ich masírovať aby sa zohriali, kým sa Sano´r nevráti.
„Viem kde sme, sme nedaleko od Ivovarovho dvora. Neprešli sme toho veľmi veľa. Ale ked sa vyspíme tak sa tam pôjdeme pozrieť po nejaké jedlo. “
„To je dobre. “ odvetil som.
Sano´r si ľahol na najsuchšie miesto aké našiel a snažil sa zaspať, ja som držal opäť hliadku. Počul som rôzne zvuky, blízko pri nás aj nad nami a videl som rôzne lietajúce beštie a v diaľke aj niečo čo sa ponášalo na draka. Sme veľmi blízko Hrothgaru, čiže tých príšer tu v okolí bude najviac.
Ale Sano´r má pravdu, musíme najprv zistiť kto alebo čo to všetko spôsobilo a až tak prísť na horu. Ked ma Sano´r striedal nad nami preletel kŕdeľ neznámych príšer, no nevšimli si nás.
Opäť som nemohol zaspať a kde sme sa chystali zísť z hory do mestečka, bol som strašne unavený a ledva som sa hýbal. Sano´r sa ma snažil po každým upokojovať a povzbudzovať ma, no nepomáhalo mi to.
„Predtým než tam zídeme daj si jednu. “ a strčil mi do ruky malú zelenú fľaštičku.
Trochu neochotne som si z nej odpil. Hned sa mi do nôh a rúk vrátilo teplo a zrazu som mal v tele novú energiu. Vypil som ju celú a fľaštičku odhodil za seba do snehu. Sano´r si dal taktiež jednu.
„Lektvar výdrže. Ale lepšie by bodla skooma. Hehehe. “ zasmial sa Sano´r.
Začali sme zostupovať dole horou. Mestečko bolo dalej ako sa na pohľad zdalo. Sano´r zrazu zoskočil na chodník, kde sem tam spod snehu bolo vidieť schod.
„Sedemtisícové schodisko do Vyšného Hrothgaru. Neviem či bude dobré ísť práve tadeto ale sme už taký premáčaný že je to jedno. “ vravel Sano´r.
„Ale bud opatrný, na niečo tu určite narazíme. “ dodal.
Šli sme pomaly a potichu. Sem tam sme začuli v blízkosti neprirodzené zvuky, no nič na nás spoza snehu neprekvapilo.
Držal som ruku na rukoväti meča a Sano´r na dýke. Zrazu ma stiahol na zem do snehu.
„Čo je ? “ zavrčal som naňho. Iba ukázal prstom dopredu. Spoza malého výklenku snehu sa objavili dve postavy ľudí.
„Ľudia ? čo tu robia ? “ potichu som sa ho opýtal.
„To nie su ľudia. Pozri sa na ich oči. “ Po cestičke sa hore štverali dvaja upíri.
Jeden z nich zastal a povedal niečo druhému a potiahol nosom.
Sano´r zavrčal. Vedia o nás !