---

Ardor:
Biele oblaky. Všade kde som sa pozrel boli biele oblaky. Sedel som na jednom z nich a prezeral si nádhernú oblohu plnú hviezd, ktoré boli také veľké, že som sa ich skoro mohol dotýkať.
"Zdravím, priateľu," ozval sa nejaký cudzí hlas. Rozhliadol som sa okolo seba a hľadal nejaké známky života. Takto nás učili, že vyzerá nebo, lenže ja som za svoje skutky nesmel byť odmenený. Tak kde som?
"Zlé duše končia v pekle, ale ty si tu, tak nad čím dumeš?"
Čo to má znamenať?! Som tu s človekom, ktorý dokáže čítať myšlienky?
Nabral som všetku odvahu, vstal som a zakričal kamsi do prázdna: "Ukáž sa!"
"Ako si želáš," odvetil milým hlasom a hneď na to sa predo mnou začalo formovať nejaké zvieracie telo. Telo vlka.
Odrazu stál predo mnou obrovský vlk celý zo šľahajúcich plameňov.
Zľakol som sa ako ešte nikdy a začal som cúvať, ale nohy ma zradili a pustili telo na zem...teda na obláčiky.
Vlk sa zachichotal a pristúpil o krok bližšie.
"Ty nevieš, kto som?" opýtal sa ma dosť prekvapeným tónom.
Sedel som, čumel na neho, ale zmohol som sa len na nechápavý, veľmi "inteligentný" výraz tváre.
Vlk si smutne povzdychol a urobil pár krokov vzad.
Tentoraz som sa konečne spamätal a vyšvihol sa na nohy.
"Tak kto si a prečo by som ťa mal poznať?"
"Nuž, takýto postoj som čakal od seba."
"Seba?"
"Vari ti nikdy nepovedali o bohovi všetkých vlkolakov?"
"Nie. Ty si boh?"
"Svojím spôsobom si aj ty bohom."
"Nerozumiem."
"Počul si už o Prorokoch?"
Potriasol som hlavou. Začínal som mať z tohto rozhovoru zvláštny, neidentifikovateľný pocit.
"Tak o nich budeš počuť neskôr. Hlavné je, že ty si časť zo mňa. Si môj posol a zároveň môj dar pre mojich synov a dcéry, ktorí trpia v neľudských podmienkach."
"Ako to myslíš, že ja som ty?"
"Som Wend. Som prvý vlkolak a ty si moja ľudská časť. Neboj, si normálny človek, ktorý raz umrie a potom sa opäť spojíme v jedno."
"To ako, že ty budeš kompletný, ale ja stratím vedomie?"
"Musím uznať, Ardor, že si múdrejší ako vyzeráš."
"To je teda kompliment," zašepkal som ironicky.
"Je to tvoj osud. Zachrániš vlkolakov, ale pritom musíš zahynúť. Potom splynieme v jedno. Cesta, ktorú som ti určil je pre teba smutná a bolestivá, ale je tvoja."
"Kedy mám umrieť?" zajachtal som vystrašene.
"Až o mnoho dní, možno mesiacov, ale určite to nebude rok. Len toľko ti povedať môžem a aj poviem."
"Takže na konci mojej cesty je smrť?"
Wend sa priblížil a dotkol sa nosom mojej hrudi na mieste, kde bolo srdce.
"Priateľ môj, na konci každej cesty čaká tma. Je mi to tak ľúto, ale inak to nepôjde. Je mi cťou, že som ťa mohol spoznať."
"Veď ja som ty, tak prečo si ma chcel spoznať?"
"Pretože tvoje telo je moje, ale duša nie a ako tak vidím, vybral som si ju dobre. Teraz už choď a naplň svoj osud."
Odstúpil odo mňa a zem pod nohami sa mi rozplynula. Padal som čoraz hlbšie a hlbšie, keď na mňa vlčí boh zavolal: "Ardor, prepáč, ale po prebudení to bude dosť bolieť!"

Otvoril som oči a prudko si sadol. Zacítil som bolesť v rebrách a zatočila sa mi hlava, ale to nemenilo nič na fakte, že som ležal na čejsi posteli a bol som zamotaný v obväzoch.
Poobzeral som sa okolo seba a zbadal som zvláštnu dlahu na mojej pravej nohe. Nebolela, takže som tam mal iba nejakú modrinu alebo niečo také. Spustil som obe nohy na zem a vstal som.
V tej chvíli mi šok z bolesti zatemnil zrak a ja som spadol na drevenú podlahu. Fajn, fajn, noha bola celkom určite zlomená a dosť nepekne. Vedľa mňa bola o stolík opretá dlhá bakuľa, možno nachystaná pre mňa. Ak to neskúsim, neuvidím.
Vzal som palicu a celou váhou sa o ňu oprel. Vydržala.
Oproti posteli boli dvere a za nimi schody, ktoré viedli na prízemie. Krivkal som k nim a zdola som začul hlasy. Zišiel som opatrne dolu a z otvorených vchodových dvier sa na mňa upreli dve nádherné modré oči. Ženské oči.
Žena pristúpila ku mne a zavolala: "Cultor, už sa prebral."
"Doveď ho sem, mne sa nechce vstávať!" kričal niekto ďalší.
Žena si povzdychla, podoprela ma a spolu sme vyšli pred veľký biely dom uprostred lesa.
Pomohla mi posadiť sa na lavičku k nejakému starcovi.
"Tak toto je ten tvoj vyvolený? Veď sa na neho pozri, sotva dýcha."
"Strýko, vidíš, že je vyčerpaný a zranený. Chovaj sa slušne!"
"Och, prepáč, zabudol som na etiketu," zasmial sa ironicky, "vy ste určite ten Ardor. Je nám cťou."
"Nepočúvaj ho. Potrebuje si na niekom vybiť svoju inteligenciu. Ardor..." nedopovedala, pretože som ju prerušil.
"Kto je Ardor a kto som ja?!"