---

Elwyria:
Až do večera som skákala okolo nášho pacienta a držala ho ako-tak pri živote. Keď sa zotmelo a na nebo vykročila luna, so strýkom sme ho preniesli na kamenný oltár blízko domu.
Pri kamennom oltári boli dva ďalšie, na jednom bola otvorená kniha, do ktorej sa zapísali nový členovia našej vlčej rodiny a druhý oltár bola v skutočnosti veľká nádoba s vlčím jedom, pri ktorej už bol pripravený obradný tesák zo Srikua, zvieraťa podobného levovi, ale bolo asi desaťkrát väčší a mal dve hlavy s dvoma zubatými papuľami.
Vyzliekli sme cudzincovi košeľu a strýko sa prezliekol do hrubej koženej tuniky. Vzal tesák, ponoril ho do jedu a počkal asi dvadsať minút. Pokým sme sa pripravovali, nastala úplná noc.
Konečne sme začali. Strýko vzal jedom napustený zub a ja som nášho čakateľa chytila za plecia, aby sa nemykal.
Na pár sekúnd pootvoril oči a z hrdla sa mu vydral ston.
"Psst, to bude v poriadku. Už to bude, neboj sa," upokojovala som ho.
Cultor sa postavil k jeho telu a ešte raz sa ma pohľadom spýtal, či to musí urobiť. Nedôveroval cudzím, ale ja som niekde v hĺbke duše cítila, že tento muž je mužom, ktorého čakáme už niekoľko rokov.
Strýko sa zhlboka nadýchol a začal: "Wend, ktorý si na nebesiach a strážiš naše kroky, vypočuj si prosbu jedného z tvojich služobníkov! Dnes k nám zavítala nová duša, ktorá hľadá útočisko v našej rodine. Ak je tento muž v tvojich očiach hoden, nech sa prebudí!" skríkol na plné hrdlo. Rozfúkal sa poriadny vetrisko a strýko zabodol tesák do srdca nášho hosťa.
Ten sa začal metať, otvoril oči do korán a snažil sa nadýchnuť. Zákon premeny bol jednoduchý- kto sa opäť nadýchne, prežije a ten, čo nie...umrie.
Kašľal a snažil sa vymaniť z môjho zovretia, ale ja som ho držala príliš pevne na to, aby mal aspoň minimálnu šancu.
"Tak poďme!" kričal Cultor.
"Strýko, nezaberá to! Urob niečo!"
"Nemôžem, zákon je jasný!"
Mužovi došli sily. Prestal sa hýbať a oči sa znova zavreli. V jeho tele som necítila už nič. To sa nemohlo stať!"
Strýko sa uvoľnil a jednou rukou ma pohladil po líci. Po tvári sa mi kotúľali slzy. Nepoznala som tohto muža, ale cítila som, že on to dokáže.
Už-už sme sa chystali pustiť ho a ísť domov, keď nás uzavrel ohnivý kruh. V tej chvíli, keď sa rozhorel, sa náš nováčik prudko nadýchol.
Cultor bleskurýchlo vytiahol tesák z jeho srdca a pokým z neho kvapkala jeho krv, priskočil ku knihe a nechal jednu kvapku dopadnúť na jemné listy. Prišla som k nemu a hľadela na krv, ktorá sa začala formovať do nejakého názvu. V knihe pribudlo meno Ardor.

Proditor:
Tú mŕtvolu sme hľadali snáď večnosť. Prečesali sme väčšinu lesa, ale na mieste, kam spadol sme našli len krvavú mláku. Zrejme som mal pravdu a zver si na jeho svalnatom tele náramne pochutila.
Niesol som sa na svojom bielom koni a sledoval vojakov ako sa snažia nájsť telo môjho brata.
Jeden z nich ku mne podišiel s Ardorovou dýkou, ktorú nosil vždy pri sebe a so slzami v očiach mi ju podával.
"Pane...my sme našli...len toto," vyliezlo z neho. Tento chlap bol z Ardorovej légie a boli si veľmi blízky. Najlepší priatelia povedal by som.
Schytil som dýku a obzrel som si ju. Dostal som skvelý nápad.
Dal som si dýku za opasok a prikázal nech sa vráti k ostatným. Pred tým než ma poslúchol, spýtal sa ma: "Princ, prosím, povedzte ako zahynul. Bol to naj..."
"Ja viem, ja viem. Najlepší chlap akého som poznal," dokončil som za neho.
"Orion uštipol had a striasla ho zo sedla."
"Musí to byť pre vás veľká bolesť."
"To iste," odpovedal som s ironickým tónom. Keď sa zotmelo, začali sa z lesa drať divné zvuky, takže môj rozkaz znel: vraciame sa.
Kráľ bude mať z dýky veľkú radosť. Hahaha, hlavne, keď mu bude trčať z chrbta...