---

pomaly ale iste dochádza múza takže tento príbeh na chvíľu stopnem. uvidíme čo sa z toho vykľuje. v najhoršom prípade skončím. každopádne všetkým ďakujem za podporu. veľmi si všetky tie komenty a like cením
______________________________________________________________________________________

Horiaci les...
Búrka...
A ľadové more.
Vznášam sa vo vzduchu medzi týmito živlami a obzerám sa. Viem že tu ešte niekto je. Tri bytosti jednou časťou si tak podobné... a druhou tak odlišné...
Toto je ich svet.
Tri živly.
Tri bytosti.
Ale prečo som tu ja?
Skladám krídla a rútim sa priamo do ohňa. Dopadám na všetky štyri zvíriac okolo seba popol.
Ozýva sa smiech. Vydávam sa za ním. Vidím ich. Vyzerajú ako ľudia. Ako ľudský dorast aby som bola presná. Až na tie krídla a vlasy.
V strede je chlapec. Krídla, vlasy a vtáčí chvost mu planú ako samo peklo. To on sa smeje.
Po jeho pravej ruke stojí dievča s rukami založenými na hrudi. Jej pierka a vlasy vyzerajú ako z ľadu a sú perfektne upravené. Je na nej vidno, že tu nechce byť, ale je príliš hrdá na to aby to dala najavo.
Zato druhé dievča sa nijako netají tým že je nervózne. Rozstrapateným chvostom okolo seba víri popol a pri každom roztiahnutí nemenej rozstrapatených krídel okolo seba metá blesky.
Premieňam sa na človeka a idem bližšie k nim. Obracajú sa ku mne a ja si všímam ešte jednej drobnosti. Každý z nich má na pravom predlaktí chránič s farbou a znakom ich živlu.
*Ja som vám hovoril, že príde.* hovorí chlapec.
Prichádza ku mne. Pokladá mi ruku na plece.

Do žíl sa mi vlieva oheň. Temná a portálová energia zúrivo revú...

S výkrikom som sa prebudila, preletela som (zatvoreným) oknom a roztiahla som krídla. Samozrejme, že som s nimi zabudla zamávať. Krátko som sa oškrela o skaly a spadla som do potoka. Ľadová voda mi vyrazila dych. Na chvíľu som sa vynorila ale vzápätí ma prúd strhol do perení kde ma poctivo otrieskal o kamene. Nakoniec sa mi podarilo zachytiť na kamennom moste klenúcim sa cez potok. Vyliezla som naň a prvé čo som zaregistrovala bol strážca ženúci sa ku mne s mečom. Vďaka presnej koordinácii hlava- chvost sa mi ho podarilo odpálkovať presne do jazierka pred dračou sieňou.
Druhé čo som si všimla bolo, že už pomaly zapadá slnko.
Tretie čo som si všimla bolo, že sa podo mnou začína rozpadať most.
Rázne som sa vyšvihla do vzduchu, nastavila som kurz Kinin háj, nakopla som časti mozgu ktoré ani ten ľadový kúpeľ nezobudil... a vzápätí som spadla.
Zo zavrčaním som vstala znechutene som si prezrela premočené krídla.
*Vieš niekedy závidím Alexovi do akej mieri ovláda svoje telo.*
*Pch! Máš s ním spoločného viac ako si myslíš!*
Odpoveď ktorá si priam koleduje o to aby som sa ho spýtala čo tým myslí. Pomyslela som si roztrpčene. Začala som si na krídla chrliť horúci vzduch rozmýšľajúc o tom sne. Rozhodne to nebol obyčajní sen tým som si bola istá. Zároveň som si bola istá tým, že tie bytosti odniekadiaľ poznám. Ale odkiaľ?
Krídla som už mala vysušené, takže som sa znovu vyšvihla do vzduchu a zamierila som ku Kininmu háju. Ak si švihnem možno tie dve aj predbehnem...