The Elder Scrolls V: Skyrim

Přidal clown333 dne 24.12.2012 15:25

...
Nato že zabili arcimága neboli ostatný čarodejníci veľmi smutný. Skôr naopak. Začali sa škriepiť kto z nich by sa mal stať novým arcimágom. Najhoršie na tom bolo že za arcimága sa prehlasoval Ancano. Nepríjemný thalmorský špeh, ako my vravel Sano´r. Ancano vravel že ako arcimágov radca má plné právo stať sa arcimágom. Ostatným čarodejníkom sa to nepáčilo, ale akosi sa mu to báli povedať. Žeby bol ten elf tak silný ?
Zo Sano´rom, Agmaerom a Branom sme ležali na posteliach v prázdnej ubytovni kam nás poslali. Agmaer šteklil Brana za ušami a Sano´r si brúskou ostril meč. Ancano si už obliekol arcimágovo rúcho a usadil sa v jeho komnatách. Na moju žiadosť o liek proti vampirizmu sa len zasmial a poslal nás preč. Našťastie my akási čarodejnica, prechádzajúca okolo, strčila do ruky fľaštičku z liekom a pritom dookola vravela o škole obnovy.
Podľa presýpacích hodín, ktoré ležali na stolíku vedľa nás, sme na univerzite boli už tri hodiny.
„Čo urobíme ? “ vravel dookola Sano´r. „Môžeme síce ísť bez nich, ale potrebujeme aj čarodejníkov aby nám pomohli. “
Na um nám prichádzala iba jediná myšlienka. Zabiť Ancana. Vlastne by to ani nebol hriech. Ancano je aj tak stelesnením zla, ako vravel každý koho sme sa spýtali. Sano´ra by dokonca ani neprekvapovalo keby Thalmorovia boli spojený s upírmi.
Sano´r nakoniec povedal že to urobí. Dokonca s láskou. Na otázku prečo je tak zameraný na Thalmorov my iba odsekol že urobili to čo nemali.
„Oni zabili Khajra. “ Povedal, otočil sa k dverám a vyšiel von. Vstal som s Agmaerom z postele a rozbehli sme sa za ním.
„Kto bol Khajro ? “ Opýtal sa ma Agmaer.
„Jeho priateľ. “ Odvetil som mu. Trochu pochmúrne som si pomyslel že sa naňho asi dosť podobám keď to Sano´r všetko pre mňa robí.
Sano´r už vystupoval do komnaty arcimága. Čarodejníci, ktorých sme stretli zrejme tušili očo ide. Nedalo sa určiť či sú šťastný alebo zmetený s toho čo sa o chvíľu bude diať.
Kričal som na Sano´ra, ale ten nereagoval a vbehol do komnát arcimága. Vbehli sme tam s Agmaerom hneď za ním. Sano´r už mal vytasený meč a bol pripravený na útok. Ancano zvesil ruky z očarovacého aparátu a posmešne naňho hľadel.
„Typujem že ste ma prišli zabiť. “ Povedal Ancano.
„Nie, oni nie, iba ja. “ Odvetil Sano´r. Stará túžba po pomste, ktorá v ňom driemala odkedy mu zabili najlepšieho priateľa sa prebudila.
„Myslíš si že tvoja hrdzavá oceľ proti mojim kúzlam bude niečo znamenať ? “ Opýtal sa ho Ancano takmer zo smiechom. Sano´r zatínal zuby od hnevu.
„Sklapni ! “ Zakričal naňho Sano´r
„Óóó. Niekto sa nám rozzúril. “ Smial sa Ancano.
Sano´r zrazu skočil dopredu so zdvihnutým mečom. Ancano zdvihol ruku.
„Sano´r pozor ! “ Zakričal som naňho. Presne toto kúzlo som pár krát použil aj ja. Blesk. Sano´r v poslednej chvíli odskočil. Blesk zasiahol kamennú stenu nad mojou hlavou. Na mňa a Agmaera sa zosypali úlomky kameňa. Odkiaľsi ešte zaskučal Bran keď mu kameň spadol priamo na chvost.
V miestnosti sa ozývali samé výbuchy od bleskov, ktoré vysielal na Sano´ra Ancano. Úlomky zo stien lietali na všetky strany. S Agmaerom sme si iba kryli hlavy.
„Len bež, bež ! “ Kričal zo smiechom Ancano. Sano´r utekal pred bleskami po celej miestnosti. Za ním lietali knihy, kúsky dreva a rôzne elixíry. Po schodoch sa sem začali hrnúť ostatný čarodejníci.
„Máme zrejme hostí ! “ Zakričal Ancano a namieril ruku na kamennú stenu nad dverami, ktorá sa z rachotom zosypala a zabarikádovala dvere.
Rozbehnutý Sano´r vytiahol dýku a vrhol ju po Ancanovi. Ten iba zdvihol ruku a vyčaroval čarovný štít. Dýka sa iba neškodne odbila a dopadla na zem. Agmaer zvesil z chrbta kušu a snažil sa zamieriť Ancanovi na chrbát, ale pre letiace úlomky to nedokázal. Ja som zdvihol ruku a vypustil na Ancana vlastný blesk. Blesk ho zasiahol niekde pod lopatku. Tam kde ho blesk zasiahol sa rozprsklo svetlo. Čakal som že Ancano padne na kolená, ale nič sa mu nestalo. Musel byť celý očarovaný keď mu môj blesk nič nespravil. Ancana iba posunulo o kúsok dopredu. Ancano sa ani neobzrel, ale iba mykol rukou dozadu. Blesk prešiel na mieste kde sme s Agmaerom práve stáli. Hodili sme sa na zem. Blesk ešte Agmaera stihol zasiahnuť do ruky v ktorej držal kušu. Kuša sa prelomila na poly. Na zem ešte dopadol Agmaerov odťatý malíček.
Sano´r prestal krúžiť a rozbehol sa priamo na Ancana. Ancaco naňho presne vyslal blesk, ktorý by ho zasiahol nebyť Sano´rovho zakričania.
„FUS-ROH ! “ V miestnosti sa to len tak ozývalo. Prikryl som si uši dlaňami aby som zmiernil strašný hluk.
Spomalený blesk zasiahol Sano´ra, no nespôsobil mu žiadne zranenia. Sano´ra iba odhodilo dozadu do vytrýni s nejakými kameňmi. Ancana hodilo do políc s elixírmi. Tie sa naňho zosypali a rozbili sa. Sano´r sa omráčene postavil a škúlil na Ancana, ktorý tiež začal vstávať. Sano´r sa pomaly dovliekol ku očarovacému aparátu o ktorý sa oprel.
Chcel som vstať a pomôcť Sano´rovi, ale bolestivý štekot Brana, ktorý mal chvost zavalený pod väčším kameňom ma presvedčil že Sano´r si poradí aj sám.
Ancano opäť zdvihol ruku a vypustil na Sano´ra ďalší modro žiariaci blesk. Sano´r odskočil od aparátu. Blesk zasiahol aparát, ktorý vybuchol do striebristého svetla. Čierny dym z aparátu pokryl skoro celú miestnosť. Skoro nič som nevidel. V hrdle a nose som cítil nepríjemný štipľavý zápach. Hneď som sa rozkašľal a skoro som pustil kameň, ktorý som odvalil z Brana.
Sano´r sa doplazil k zvalenej skrini. Zo zeme vzal jednu z posledných celých fľiaš elixíru. Tam kde počul kašeľ, ktorý znel ako Ancanov, hodil Sano´r fľašu. Ozval sa tupý náraz a Ancanovo zakvičanie. Sano´r zasiahol fľašou Ancana priamo do hlavy. Na jeho tvári sa začali zjavovať pľuzgiere. Sano´r vzal zo zeme úlomok ostrého skla, zrejme rozbitej fľaše a pomaly sa vliekol ku kvíliacemu Ancanovi. Ancano nemohol pre pľuzgiere nič vidieť tak len naslepo vrhal svoje blesky. Sano´r mu rýchlo chytil ruky aby nikoho nezasiahol. Mykol mu rukou k Ancanovej vlastnej nohe. Ancano zakričal od väčšej bolesti keď ho jeho vlastný blesk zasiahol do nohy. Všade striekala krv tak mu Sano´r vrazil úlomok skla pod bradu. Ancano hneď prestal kričať a začal iba nepríjemne chrčať. Pomaly sa prestal hýbať a odcvikol na zem.
„Sano´r si v poriadku ? “ Opýtal som sa do dymu, tam kde by mal byť.
„Už áno. “ Ozvali sa slová odniekiaľ.
Ešte chvíľu sme len tak sedeli. Agmaer si držtal svoj odtŕhnutý malíček a ticho nadával na všetko čo sa dalo. Sano´r sa priplazil k nám a zvalil sa na zem. Na hlave mal sečnú ranu z ktorej pomaly tiekla krv. Prišiel k nej zrejme keď ho odhodili do vytríny.
Nakoniec čarodejníci odvalili všetky sutiny a vošli do zničenej komnaty arcimága.
„Čo do zabudnutia ? “ Potichu sa pýtal postarší čarodejník. Keď uvidel mŕtveho elfa tak zmĺkol.
Čarodejníci nás odviedli späť do ubytovne kde ošetrili Sano´rovu hlavu a spojili Agmaerov malíček s jeho rukou. Zdalo sa že Sano´ra sa čarodejníci boja a majú pred ním rešpekt. Veď aj mali prečo. Len tak bez tresne zabil čarodejníka.
Keď sme si trochu vydýchli tak sme vošli do sály elementov kde boli všetci ostatný čarodejníci, ktorý sa opäť hádali kto z nich by mal byť arcimág.
„Mám pre vás návrh. “ ozval som sa napokon. Už som nemohol zniesť tie ich hádky.
„Pôjdete z nami a ktorý z vás podá najlepší výkon v boji proti tým sprostým upírom sa stane arcimág. Čo nato hovoríte ? “
„A kto o tom bude rozhodovať ? “ Opýtal sa akýsi khajt.
„Ja. “ odvetil mu postarší čarodejník. „Už aj tak som starý na ten post. “
Ešte po niekoľkých otázkach sa dohodli. Všetci sa rozišli do svojich ubytovní po veci. Nakoniec sme sa zišli pri bráne do univerzity.
Konečne sa niečo robí. Pomyslel som si.

Upravil/a clown333 dne 24.12.2012 15:27

Přidal clown333 dne 11.01.2013 21:22

Za neprispievanie sa ospravedlňujem, ale pracujem na niečom novom z oblasti druhej svetovej vojny. Samozrejem ešte dokončim v rýchlosti Svetlo v Tme. Za slabo opýsané miesta sa tiež ospravedlňujem (síce ich pozná každý, kto hral skyrim), lebo čím skôr to chcem skončiť .... Dúfam že ešte so mnou do konca ostanete (RPG3)

23.Kapitola: úkryt

Stály sme všetci traja aj s kopou čarodejníkov v jaskyni pri stĺpe. Na ceste do jaskyne sme nemali žiadne problémy. Agmaer do stĺpa vložil kameň duší a s ďalším kameňom, ktorý bol umiestnený v stĺpe, nasmeroval na Markhart. O chvíľu som pocítil nepríjemný pocit pri pupku keď ma tam trhlo. Leteli sme výrom farieb a času. Ledva som v sebe udržal jedlo, ktoré sa mi dralo von. Dopadol som na zem a opäť pri tom spadol.
„Do zabudnutia aj s tým ! “ Zahrešil Agmaer. Takmer polovica čarodejníkov spadla a zo dvaja z nich sa aj povracali.
„Ale konečne sme tu. “ Vravel Sano´r vstávajúc zo zeme.
Agmaer začal hľadať tlačidlo, aby otvoril kamennú stenu a dostal nás von. Po chvíli ho našiel a stlačil. Kameň sa odvalil. Za ním bolo hneď vidieť trpasličie mesto. Pomaly sme vyšli von. Aby sme sa zbytočne nemuseli zaoberať príšerami tak nás jeden čarodejník začaroval. Nemohli nás vidieť ani počuť, ale naokolo bolo až podozrivo ticho a žiaden pohyb. Agmaer niečo pošepkal Branovi do ucha a ten sa rozbehol dopredu.
„Išiel prezrieť oblasť. “ Povedal Agmaer na naše začudované pohľady. V jaskyni sme čakali ešte niekoľko minút, kým sa nevrátil Bran. Bran pohodil ušami a zaštekal. Agmaer mu zrejme nejako záhadne rozumel.
„Pri meste a ani naokolo nie je nič. “
S čarodejníkmi sme prešli k trpasličím dverám, ktoré viedli do mesta.
„Kde je ten úkryt ? “ Opýtal som sa.
„Za jarlovým trónom. Na pohľad tam je stena, ale je to len ilúzia. Stačí stlačiť správny kameň a sme dnu. “ Odvetil starší čarodejník.
Vošli sme do mesta. Udivoval som sa nad prácou trpaslíkov. Museli byť veľmi zručný, vytesať takéto mesto do kameňa. Všadiaľ viedli zlaté trúbky. Len svätá deviatka vie kam a načo slúžia.
Čarodejník nás zaviedol až k ďalším dverám, ktoré boli ďalej v meste. Povedal že za nimi je jarlov palác. V nútri vládlo nepríjemné ticho, ktoré sa mi nepáčili. Síce to nebolo až také ticho keď si odmyslíme paru, ktorá syčala v nepravidelných intervaloch. Pri jarlovom tróne stáli na kameňoch rôzne stroje. Pár z nich som zrejme spoznal zo Sano´rovho opisu, keď sa hnal za liekom do Bieleho Priesmyku.
„Dúfam že tieto ostanú pekne krásne na svojom mieste. Necítim sa medzi nimi dobre. “ zavrčal Sano´r.
Niečo zapraskalo a na zem spadol jeden trpasličí stroj.
„Pozor ! “ Všetci naokolo sa hodili na zem. Každému čarodejníkovi sa v rukách blýskali rôzne živly. Agmaer už mieril niekde na zem kušou a Sano´r vytiahol meč.
„Zrejme planý poplach. “ Zahlásil jeden z čarodejníkov, keď sa aj po pár sekundách stroj nepostavil.
Všetci sa postavili a nadávali nehybnému stroju. V nohách som pocítil nejaký otras. Ďalší stroj na podstavci sa zakolísal, ale nespadol.
„Zemetrasenie ? “ Opýtal sa Agmaer. Bran medzitým oňuchával kvapkajúci olej zo stroja.
„Nie. To je z boja. “ Zahlásil Sano´r. Má pravdu. Keď sa všetci prestali hýbať, pocítili v nohách mierne otrasy a slabý krik.
„Rýchlo. “ Povedal som trochu nervózne. Prešli sme za jarlov trón a starší čarodejník stlačil jeden z kameňov uložených v stene. Nič sa nestalo.
„Tak podte. “ Povedal a prešiel cez stenu.
Zatvoril som ústa, keď som zistil že ich mám po celý čas otvorené v nemom úžase. Sano´r trochu neochotne vystrčil ruku, ktorá zmizla v jej útrobách.
„Dúfam že to bude lepšie ako cesta tými portálmi. “ Zaskučal Agmaer a aj s Branom prešiel cez stenu.
Zadržal som dych a prešiel cez stenu za nimi. Pocítil som mrazivý pocit a viac nič. Keď sa nič nedialo až na zvuky boja, ktoré boli teraz oveľa silnejšie ako predtým.

Přidal clown333 dne 12.01.2013 18:41

#10

... Ešte mimochodom za názvy postáv a miest sa ospravedlnujem ale určite nie su napísané správne ..:D nemal som čas hľadať na nete ako sa píšu ...:D

Otvoril som oči. Ocitli sme sa vo veľmi veľkej jaskyni osvetlenej tisíckami fakieľ. Všade kde sa len dalo sa bojovalo. Rinčanie zbraní, praskajúce štíty, krik umierajúcich a ranených. Bolo počuť len tieto zvuky. Falmeri sa zrejme prekopali z podzemia až do úkrytu, pretože sa valili z diery niekde na opačnom konci jaskyne. Zrazu nás obkolesila asi dvadsiatka vojakov. Pre helmy im do tváre nebolo vidieť. Na plášťoch a na štítoch mali znak Bieleho Priesmyku a niekoľký ďalší mali iné znaky miest.
Vytasili na nás zbrane a obkľúčili nás.
„Kto ste ? “ Zakričal na nás vojak stojaci najbližšie. Kopijou mieril priamo na mňa.
„Prišli sme vám pomôcť. “ Odpovedal Sano´r a sklopil meč.
„Pomoc by sa nám zišla, ale ešte stále ste mi neodpovedali na otázku. “
„Toto sú čarodejníci s univerzity. Dozvedeli sme sa kde sa skrývate a čo na vás chce zaútočiť, no zrejme sme prišli neskoro. “ Vravel opäť Sano´r.
„To áno, prišli ste neskoro, už vieme kto na nás útočí. Dobre, podte za mnou. “ Odvetil vojak a začal viesť skupinu k bojovému poľu. Zvyšný vojaci s vytasenými zbraňami uzatvárali skupinu. Prišli sme k zadnej línií, kde lukostrelci spoza provizórnej hradby s dreva, sudov a skríň, strieľali na falmerov šípy. Boli tu aj katapulty a veľké kuše, ale nikto ich neobsluhoval. Zrejme nemali muníciu. Po niekoľkých minútach netrpezlivého čakania sa začal ozývať víťazoslávny krik bojujúcich vojakov. Rinčanie zbraní utíchlo.
„To už je koniec ? “ Prekvapene sa spýtal Agmaer.
„Bohužiaľ ešte nie. “ Zachmúrene odvetil muž, ktorý sa s krvavým obojručným mečom a pár škrabancami vliekol k nám. Na sebe mal iné brnenie ako ostatný a na hlave mal korunku. Bol v sprievode ľudí, ktorý zrejme neboli obyčajný vojaci.
„Jarl Bieleho Priesmyku Balgruf. “ Predstavil sa muž.
„Toto je generál Talius a Ulfrik , jarl Veterného Žľabu. “ Vravel muž ukazujúc na muža v zlatom brnení a na ďalšieho oblečeného v kožušine. Pri slove Ulfrik sa generál Talius divne pohol. Na tvári mal výraz, žeby radšej usekol hlavu Ulfrikovi. Podobný výraz nasadil aj Ulfrik. Zrejme im nebolo pochuti byť spolu, ale za týchto okolností potrebovali každého muža. V sprievode boli ešte dve ženy. Elfka pri balgrufovi, s nepriateľským výrazom na tvári a žene stojaca pri Taliusovi v podobnom oblečení ako mal on. Jediný muž stál pri Ulfrikovi. Zrejme to boli vojnový poradcovia a strážcovia.
Ulfrik zdvihol hlavu a zahľadel sa na balkón, vytesaný z kameňa na stene jaskyne. Na balkóne bol jeden muž a žena. Aj oni museli byť jarlovia podľa ich oblečenia.
„Pche ! Nezaslúži si byť jarlom Falkhreathu, ten zbabelec. Že nebojuje žena ešte znesiem, ale keď nebojuje muž. “ Povedal a odpľul si na zem.
„Takže ste nám prišli na pomoc ? Pomoc čarodejníkov sa nám veľmi zíde. “ Pokračoval Balgruf.
„Áno. “ Povedal Sano´r.
„Musím povedať že ma udivuje že tam von ešte vôbec niekto prežil. Vojak mi povedal že ste vedeli o tomto úkryte a o útoku, ktorý nás čaká “
„O tomto úkryte vie viac ľudí ako len jarlovia. “ Povedal Agmaer.
„Radšej by sme mohli ísť na miesto kde nie je toľko uší. “ Ozval sa Sano´r.
Jarl prikývol. „To je rozumné. Len dúfam že nás popri tom nenapadnú falmerovia. Neviem prečo, ale zrazu sa stiahli späť do dier. “
Prešli sme k vchodu, ktorý viedol preč z väčšej jaskyne do ďalšej menšej s ťažkými kamennými dverami. V jaskyni bol len jeden veľký stôl a dostatok stoličiek pre nás všetkých.
„Kde sú ostatný jarlovia ? Myslím že ešte piati chýbajú. “ Opýtal sa Sano´r spolku.
„Títo to neprežili. Ostali sme už len my dvaja, plus ten Falkhreatský zbabelec a pani Elisif. “
Kamenné dvere sa otvorili a do miestnosti vstúpili traja ľudia.
„Tu nemáte čo robiť. “ Povedal Talius a vstával.
„Myslím že my by sme tu mali byť. “ Ozval sa ženský hlas.
„Aela ! “ Ozval sa Sano´r a tiež vstal. „Čo tu robíš ? A ako si sa sem dostala ? “
„Našli nás v tej miestnosti príšery, prežila som len ja. Prišla som sem len chvíľu pred vami. Cítila som že tu je veľký počet ľudí. “ Usmiala sa naňho. „A zabúdaš kto v skutočnosti som. “ Dodala a ešte naňho žmurkla.
„Mysleli sme si že je mŕtva, kým neprišla... “ Povedal muž stojaci pri nej.
„A prečo by ste tu mali byť ? “ Skočil mu do reči Talius.
„Sme družiníci a nepodliehame nikomu. To už nie sme taký uznávaný bojovníci ? “ Zahlásil opäť ten istý muž.
„Dobre teda. “ Povedal Talius a posadil sa.
„Len tak mimochodom som Farkas a toto je Vilkas.“
Keď sa všetci posadili a prebrali vážne otázky o boji, ktorý sa práve udial, sme boli na rade s odpoveďami my.
„Teraz nám všetko pekne od začiatku porozprávate. Viete toho dosť na obyčajných bojovníkov. “ Povedal Ulfrik, ktorý si nás premeriaval pohľadom.
Komu ešte budeme musieť rozprávať to čo sme doteraz prežili ?

Upravil/a clown333 dne 12.01.2013 18:43

Přidal clown333 dne 14.01.2013 19:09

#11

Len tak mimochodom dodám, že v mojom svete je o dosť viac ľudí ako v Skyrime :D ...

24.Kapitola: Strach

Keď sme so Sano´rom skončili rozprávanie, všetci boli trochu prekvapený. Povedal im všetko až nato že ja som tiež upír. A aby to nestačilo, opäť sa ma začal zmocňovať nepríjemný hlad.
„Takže upíry. Boli síce hrozbou a napádali mestá, ale žeby toto všetko spôsobili oni. “ Povedal Ulfrik krútia hlavou.
„Ako vlastne to všetko vieš ? “ Podozrievavo sa opýtal Talius. Čakal som túto otázku, ale nevedel som na ňu odpovedať. Kto vie ako môžu zareagovať ? Cítim som ako sa mi na čele začali rojiť kvapky vody, no cez srsť to nebolo vidieť. Sano´r mu niečo hovoril, no nevnímal som to. Už som nemal k dispozícii žiaden liek. Talius začal na Sano´rovu odpoveď namietať a hádať sa. Potláčal som zúrivosť ako sa len dalo, no nakoniec som to nevydržal. Vstal som zo stoličky, bleskovou rýchlosťou som preskočil stôl, zdrapil Taliusa pod krk a pritlačil ho k stene. Kým všetci vôbec zareagovali, ubehlo dobrých desať sekúnd. Všetci vytasili meče nevediac čo majú robiť.
„Som jedným z nich ak ti to nevadí. “ Zavrčal som Taliusovi do ucha.
„Khajrgo ! “ Zakričal Sano´r a odtiahol ma od Taliusa.
„Ty beštia ! Patríš k nim a ešte sa sem odvážiš prísť ?! “ Zakričal na mňa Talius. „Nepotrebujeme pomoc od nikoho ako si ty. “
„Dosť ! “ Zakričala Aela vošla medzi mňa, Taliusa a Sano´ra, ktorý ma držal.
„Môže nám predsa pomôcť. Práve nám povedal zrejme všetky ich plány. Prečo by sem inak chodil keby nám nechcel pomôcť ? “
„Ale aj tak mu nemôžeme veriť. Čo keď zrazu dostane hlad ? “ Trval na svojom Talius.
Aela len zavrčala. Zrazu začala kričať. Ruky a nohy sa jej začali predĺžať. Na tele jej začala rásť čierna srsť a dlhé pazúry. Všetci ohromene ustúpili, keď uvideli vlkolaka, až na družiníkov a mňa zo Sano´rom.
„Vlkolak ! “ Začali kričať všetci.
„Družiníci sú vlkolaci. Myslím si, že tým Aela chcela povedať, že doteraz vám naše služby nevadili, keď ste potrebovali od nás pomoc. “ Povedal Vilkas.
Aela na súhlasne zavrčala.
„Sano´r. “ Zašepkal som potichu naňho. „Rýchlo ma niekam zavri, kým niekomu neublížim. “
Nedbal na otázky kam ide, ktoré naňho zasypávali jarlovia, iba otvoril kamenné dvere a opýtal sa niekoľkých vojakov, ktorých stretol na nejakú prázdnu miestnosť s pevnými dverami. Keď nás tam vojak zaviedol Sano´r ma posadil na jedinú stoličku v miestnosti. Zem sa zrazu párkrát zatriasla.
„Zrejme už opäť prichádzajú. “ Povedal mysliac na falmerov.
„Čo budem robiť bez lieku ? “ Opýtal som sa ho zúfalo.
„Niečo už vymyslím. Zatiaľ zostaň tu aby si nikomu neublížil. Vrátim sa sem, len čo pobijeme tých slepcov. “
Prikývol som hľadiac na jeho hrdlo pokryté malými žilkami plnými krvi. Zaboriť tak tam svoje zuby.
„Khajrgo. Ty to vydržíš, neboj sa. “
Sano´r vyšiel z miestnosti, zatvoril ťažké dvere a zamkol ich. Ešte som začul ako povedal vojakovi nech stráži dvere aby nikto nešiel dnu... a ani von.

A ešte jedna ;)

25.Kapitola: Boj o úkryt

Zabuchol som dvere a zamkol ich kľúčom, ktorý bol v zámku. Nepáčila sa mi predstava, čo sa bude diať keď Khajrgo nedostane liek. Ešte som oznámil jednému vojakovi, aby strážil dvere. Behom som sa vrátil do miestnosti, kde sme rokovali, no už tam nikto nebol. Otrasy zneli čoraz silnejšie. Už musia byť blízko.
„Sano´r. “ Ozvalo sa za mnou. Vo dverách stála Aela. „Už sa všetci chystáme na boj. Všetkým som dohovorila aby sa trochu povzniesli a verili tvojmu priateľovi. “
„Ďakujem ti. “
„Nie je zač. “ Usmiala sa. „ Ale už radšej poďme. “
Prikývol som a nasledoval ju späť do veľkej jaskyne, kde sa už zhromažďovali všetci vojaci na boj.
„Kto vlastne velí obrane ? “ Opýtal som sa Aeli.
„No to je trochu problém. Jarlovia sa o tom hádali celú večnosť. Talius nechce pripustiť na návrhy Ulfrika a zase naopak, tak sa velenia chopil Balgruf. Nie je síce ktovieako schopný, ale má skvelú poradkyňu, Irilieth. Tá je v tom dosť dobrá. “
Keď sme prišli do jaskyne, Irilieth vydávala príkazy kam má kto ísť. Pri diere, skadiaľ sme predpokladali útok, stáli kopijníci. Keď budú falmerovia vyliezať z diery, tak ich budú dlhými kopijami bodať. Niekoľko čarodejníkov umiestňovalo okolo diery rôzne pasce a runy. Za kopijníkmi už stáli rady vojakov s pripravenými mečmi a štítmi. Ostrostrelci sa zatiaľ zoraďovali s polo natiahnutými kušami na pravo a na ľavo od diery tak, aby ich chránili kopijníci a aby mohli voľne strieľať pomedzi nich. Čarodejníci boli zoradení do niekoľko skupín podľa školy zamerania. Čarodejníci zo školy ničenia boli porozhadzovaný po celej jaskyni, aby mohli chrániť vojakov, ktorých bi napadol falmerský čarodej. Vyvolávači väčšinou stáli bokom, aby mohli vyvolávať svoje potvory, ktoré za nich budú bojovať. Zo školy premeny a ilúzie očarovávali vojakov svojimi čarami. Nemal som ani tušenia akými. A liečitelia stáli na opačnom konci jaskyne od diery, aby mohli liečiť ranených. Pár čarodejníkov bolo rozmiestnených po balkónoch, aby strieľali z hora po nepriateľoch svoje kúzla.
„Kde bojuješ ty ? “ Opýtal som sa opäť Aeli.
„Budem vzadu s lukostrelcami. “ Odvetila.
„A kde sú vlastne ľudia, ktorý nebojujú ? “
„Tí sú niekde v spleti tých chodieb, tam sú v bezpečí. Musíme len dúfať, že nepriateľ si nezmyslí sa prekopať tam.
„Nemáš s toho strach ? “ Povedal som trochu nervózne.
„ A kto nemá ? Je to hlúpa otázka. Už ich bolo aj dosť. “
„Je to také rýchle. Len teraz som utekal cez pol krajiny a snažil sa prežiť útoky rôznych beštii. Zrazu tu stojím a bojujem proti falmerom. Ani neviem ako som sa sem vlastne dostal. “
Aela iba pokrútila hlavou, zdvihla sa a pobozkala na ústa. Bozk zo mňa opláchol všetku nervozitu a vlial niečo nové, nepoznané.
„Dnes lovíme spolu. “ Povedala, keď sa odo mňa odtrhla. Potom sa otočila a zamierila sa zaradiť do radu lukostrelcov.
„ Teda, normálne po tebe ide. “ Zahvízdal Agmaer, ktorý sa znenazdajky zjavil za mnou. Bran súhlasne zaštekal pri jeho nohách. Iba som sa usmial pošteklil Brana za ušami.
„Mali by sme sa zaradiť. “ Povedal som odrazu a tlačil Agmaera k Irilieth.
„Vy pôjdete k rytierom. Štíty vám dajú tamto. “ Povedala Irilieth len čo sme prišli na rad. Skoro na nás ani nepozrela.
Pridelili nám staré a ošúchané drevené štíty. Začali sme sa predierať pomedzi vojakov do prvého radu. Pred nami boli už len kopijníci.
„Už si bol v nejakej vojne ? “ Opýtal sa Agmaer. Bolo na ňom vidieť že má strach takisto ako aj ja.
„Nie, ale všetko je raz po prvý krát. “ Pousmial som sa naňho.
Jeden otras zaznel priamo pod dierou. Všetci vojaci zatajili dych a započúvali sa. Kopijníci pred nami nervózne stískali kopije a vyčkávali na útok.
Bum.
Z diery vyletel na hor obrovský trpasličí stroj. Presne taký veľký, aký na nás zaútočil pri Ivovarovom dvorci. Spŕška prachu zaliala kopijníkov ustupujúcich dozadu. Jediným mávnutím veľkého kladiva, pripevneného na jeho zlatej ruke odhodil desiatky jačajúcich kopijníkov. Horúca para zaliala rady ostrostrelcov v pravo od diery a premenila ich na čierne dymiace telá. Runy okolo stroja neškodne vybuchovali v spŕške ohňa, ľadu a bleskov. Z pod nôh veľkého stroja sa začali vynárať malé zlaté stroje. Vyzerali presne ako pavúky. Skákali na vojakov a svojimi železnými končatinami im prerážali lebky.
„Tie svine tu poslali stroje bojovať namiesto nich ! “ Zakričal Agmaer. Kopijníci sa stiahli celkom k nám. Niektorý rovno začali utekať s bojového poľa preč. Pavúky už skočili aj na našu líniu. Jeden sa vrhol po mne. Uhol som sa a mečom doňho sekol. Meč sa iba odrazil a vrazil by mi do ruky keby som ho nezastavil. Pavúk opäť skočil, tentoraz som ho zastavil štítom. Vrazil doňho až ma zvalilo na zem. Agmaer doňho strelil s kuše, ale šípka sa iba odrazila na zem. Pavúk mi búchal končatinami do štítu až to vydávalo hlasné stonavé zvuky praskajúceho dreva. Keď som sa po ňom opäť ohnal mečom, vyrazil mi ho z ruky. Poležiačky som prázdnou rukou šmátral okolo seba a s druhov so štítom odtlačoval zo seba pavúka. Do prsta ma niečo pichlo. Schmatol som to a pichol do točiaceho sa predmetu umiestneného niekde v pavúkovej hlave šípku, ktorú Agmaer vystrelil. Vec sa prestala točiť a vypadla z jeho hlavy. Pavúk na mne ovisol a zošmykol sa zo štítu na zem, bez znakov fungovania.
„Mierte im na tie krútiace sa veci ! “ Zakričal som na všetky strany.
Pohľad mi padol na ozrutný stroj. Ten treba hneď zničiť. Jediným pohybom kántril desiatky vojakov odlietajúcich na všetky strany. Stroj mal na hrudi presne tú istú krútiacu sa vec ako ten pavúk. Stroj sa pohol k väčšiemu počtu vojakov. Bolo vidno že sa hýbe nešikovne a je nestabilný. Zrazu som dostal nápad.
„Agmaer ! Máš dobrú mušku ? “ Zakričal som naňho.
„To si píš, ale netrafím ho tam keď sa bude hýbať. “ Odvetil čítajúc mi z mysli plán.
„O to sa postarám ja. Hej ! Poďte sem ! “ zakričal som na práve nebojujúcich vojakov.
Pribehli ku mne štyria a pýtali sa čo sa deje.
„Potrebujem od vás aby ste nás dvoch kryli pre pavúkmi. Ideme zničiť to veľké monštrum. “
Dvaja vojaci nahodili nesúhlasné pohľady, ale nenamietali. Keď nás vojaci obkolesili začali sme postupovať k veľkému stroju. Ten nás nevidel, pretože kántril ostrostrelcov, ktorý doňho pálili šípky.
„Len nech sa neotočí, lebo je po nás.“ Začal Agmaer.
„Práve to chcem. “ Šialene som sa zasmial, zdvihol kopiju ležiacu na zemi a vrhol ju po stroji. Stroj práve vypustil paru na zvyšných ostrostrelcov a keďže nemal koho viac na svojej strane zabiť, otočil sa na nás.
„Rob niečo ! “ Zavrešťal Agmaer. Bran si od strachu strčil chvost medzi nohy a utiekol preč.
Práve keď stroj prekladal obrovskú nohu, zakričal som.
„FUS-ROH ! “ Prúd sily zasiahol stroj. Chvíľu sa zdalo že ostane stáť, no nakoniec sa naklonil dozadu a zosypal sa na niekoľko pavúkov, ktorých svojou váhou rozpučil.
„Tak strieľaj ! “ Zakričal som unavene na Agmaera, kým sa stroj nezačne opäť hýbať, aby sa mohol postaviť.
Agmaer chvíľu mieril a potom vystrelil šípku z kuše. Šípka akoby letela v spomalenom čase. Trvalo to celú večnosť kým zasiahla krútiacu sa vecičku, ktorú odhodilo kamsi preč. Stroj ostal na zemi nehybne ležať. Čarodejníci zatiaľ zneškodňovali posledných pavúkov. Mráz bol zrejme jedinou slabinou strojov. Krútiaca vecička sa prestala hýbať len čo ho čarodejníci zmrazili a potom už ich ľahko rozbili vojaci s mečom.
„Zrejme neboli jediný, kto mal dobrý plán. “ Povedal som sadajúc si na zem Agmaerovi. Slovo ma trochu vyčerpalo a tak som chcel nabrať čo najviac stratenej sily. O chvíľu nato, keď si sadol aj Agmaer, sa prirútil Bran.
„Teraz ti nezazlievam že si utiekol. “ Povedal Agmaer hladkajúc Brana pod krkom. Vojaci zatiaľ hľadali a prenášali ranených priateľov k liečiteľom. Stonanie a krik od bolesti sa niesol po celej jaskyni. Asi po piatich minútach sa z diery začali opäť ozývať čudné zvuky. Rýchlo sme sa postavili a vojsko sa nešikovne zoskupovalo do útvaru.
„Čo je to zase ? “ Zašepkal Agmaer načúvajúc zvukom. Z diery zrazu vyskočili obrovské červené bytosti. Bolo ich asi desať. Vyzerali ako malí zdeformovaný obri s dlhými rukami. Na zápästiach mali ešte zvyšky odtrhnutej reťaze, na ktorú boli zrejem pripútaný. Mali zhruba päť metrov a veľké brucho. Najskôr sa obzreli po jaskyni. Oči mali čudne zahmlené, čo naznačovalo že aj tí sú slepý. Keď ich zasiahli šípi lukostrelcov, zrevali a rozbehli sa po štyroch na vydesených bojovníkov.
„Čo je zasa toto ?! “ Opýtal som sa vydesene hľadiac na blížiacu sa obludu.
„To je Ogra. Už som ju raz videl. “ Odvetil Agmaer a tuhšie stisol svoju kušu.

Upravil/a clown333 dne 14.01.2013 19:10

Přidal clown333 dne 25.01.2013 20:16

#14

...
Obluda veľkou silou mlátila všetko naokolo. Keď sa do nej zabodol meč, kopija alebo šíp, ešte viac ju to rozzúrilo, čím bola ešte desivejšia. Pod náporom rán síce padali celkom ľahko, ale aj tak narobili značné zranenia a straty na životoch. Našťastie sme sa s Agmaerom vyhli ich priameho útoku. Z diery sa už začali valiť masy falmerov.
„Poď ! “ Zavelil som na Agaera a začal šplhať na mŕtve telo Ogry. Bola asi dve metre nad zemou, čo nám prinášalo výhodu. Mohli sme bez problémov sekať na falmerov a pritom ostať dostatočne v bezpečí pred ich sekmi mečom. Vyšplhali sme sa na Ogru a očákavali prichádzajúcu vlnu falmerov. Z radov našich vojsk sa niesli výkriky jarlov a veliteľov jednotiek, aby sa sformovali. Dopredu nášho vojska sa predierali vojaci s dlhými štítmi, ktoré kryli aj nohy a úplne chránili pred šípmi. Bol to dobrý plán, pomyslel som si. Keď falmeri narazia na štíti, zadná línia ich bude ponad štíti sekať a bodať mečom . Falmeri vypustili salvu šípov.
„Zohni sa ! “ Zakričal som na Agmaera, ktorý ihneď poslúchol.
Kľakli sme si a pred seba zdvihli štíti. Hneď nato sa o do nich zapichli šípi. Ruku mi trhlo dozadu, keď mi do štítu vrazil šíp. Z radu našich vojakov sa niesli výkriky. Nie všetci sa šípom ubránili. Zasyčal som keď mi jeden šíp škrabol rameno a odkryté stehno. Štít bol malý a okrúhly, tak niektoré šípi prešli tam, kde nemali. Vedľa nás prefrčalo niečo červené a horúce, až mi zhoreli neoholené chlpy na brade. Obzrel som sa a zbadal ohnivú guľu, ktorá dopadla na veľké štíti našich vojsk a vybuchla v spŕške iskier. Piatich vojakov to odhodilo a asi desiati začali zaživa horieť. Také strašné výkriky som ešte nikdy nepočul, ani keď Khajrgo dostal šípom do ramena.
Čarodejníci sa ich pokúšali zahasiť kúzlami. Falmerská vlna už narazila na štíti a začal sa skutočný masaker. Všade svišťali meče a lietali kvapky krvi. Falmeri liezli na telo Ogry a my sme sekali a sekali. Okolo nás svišťali šípi. Boli sme vynikajúci terč pre ich lukostrelcov, ale nijaký šíp sa nás ani nedotkol. Až o niekoľko minút, keď som bol vyčerpaný, všimol, že postarší čarodejník z univerzity, ktorý stál na balkóne, na nás ukazuje rukami. Zrejme nás chránil pred šípmi. Keď som sekol jedného falmera do krku zazrel som tiež prilietajúcu ohnivú guľu. Toto zrejme ten čarodejník nezastaví.
„Agmaer pozor ! “ Odstrčil som ho štítom. Agmaer spadol z Ogry na zem medzi bojujúcich falmerov až mu vyrazilo dych. Guľa zasiahla telo Ogry. Zaznel výbuch a oči mi zastrela silná žiara. Ako keby mi celé telo horelo. Nevedel som kde som, iba som sa postavil zo zeme. V ušiach mi strašne hučalo a niekoľko sekúnd som okrem záblesku ohňa nevidel nič. Matne som si uvedomoval že mi horí ľavá ruka aj so štítom. Až teraz ma ruka začala páliť a spomenul som si čo sa stalo. Štít som zhodil z ruky na zem a začal si rýchlo hasiť páliacu ruku. Keď plameň zmizol, ukázala sa nepekná popálenina, ktorá nesmierne štípala, no nemohol som sa s ňou viac zaoberať. Z Ohry ma odhodilo do našej obrannej línie, ale kde je Agmaer ?
„Agmaer ! Agmaer ! “ Kričal som smerom, kde ležalo horiace telo Ogry a kde som dúfal že je Agmaer. Musel spadnúť falmerom rovno pod meče. Táto predstava ma desila. Pretláčal som sa radom vojakov a keď som sa dostal dopredu, začal som sekať falmerov. Uhýnal som sa ich mečom a sekerami, ale aj tak ma pár krát sekli do nohy a ruky. Nikde nebolo ani stopy po Agmaerovi. Uvidel som ho až keď ma bolel každý sval na tele. Ležal na zemi udupávaný falmermi a s krvavou hruďou. Nevyzeral že žije. S posledným zvyškom síl som zdvihol meč a začal sa prebíjať k nemu prebíjať. Uhol som sa bodnutiu mečom a sekom odrezal falmerovi hlavu. Zboku do mňa vrážali naši vojaci a falmeri. Keby falmeri vyzerali ako ľudia, len ťažko by som rozoznal, ktorý patrí k nám. Bodol som ešte troch falmerov, kým som neuvidel Agmaerovu voľnú ruku. Skrčil som sa a schmatol ju. Začal som ho ťahať do bezpečia našej línie. Na chrbte mi šibla bolesť ako po údere bičom. Jeden z falmerov ma doňho sekol. Spadol som na koleno a sekol za seba. Falmera som sekol do nohy až spadol na mňa. Chytil ma za hlavu a udrel s ňou do zeme. V hlave mi opäť začalo búšiť. Päsťou som vrazil falmerovi do hlavy. Pustil ma a na zemi hľadal svoju pustenú zbraň. Keďže bol slepý, tak by ju len ťažko našiel. Zdvihol som meč a bodol mu tam, kde bolo srdce. Falmer padol na zem k svojmu meču. Konečne sa mi podarilo dostať za naše línie až k doktorom. Po ceste ma prestávala poslúchať noha. Aj v nej mi šklbala bolesť, zrejme mi do nej počas cesty nejaký falmer sekol. Prestal som ťahať Agmaera na mieste, kde ošetrovali ranených. Zvalil som sa o najbližší kameň a sťažka dýchal. Bolesť z mojich rán sa zväčšila, keď som sa už nemusel pohybovať a bojovať. Sklonil som sa k Agmaerovi a presvedčil sa či vôbec dýcha. Dýcha, ale len veľmi slabo. Dúfam že mu rana neprepichla pľúca. Nad Agmaera sa už sklonili čarodejníci a začali ho ošetrovať kúzlami.

Přidal clown333 dne 10.02.2013 12:44

#15

26.Kapitola: Pravý dôvod

Ležal som schúlený na zemi. Do hlavy sa mi tlačila neskutočná zúrivosť a neuveriteľný hlad. Snažil som sa ho ovládnuť, ale nešlo to. Pomaly ma to pohltilo. Už som nevedel kto vlastne som. Hnala ma iba túžba po krvi a ešte niečo, čo som nedokázal identifikovať. Postavil som sa a pristúpil k zamknutým kamenným dverám. Cítil som ako za nimi chrbtom ku mne stojí akýsi muž. Krv sa mu liala krkom ako zapriahnutý koč po ceste. Po sánke mi začali tiecť sliny. Do úderu, smerovanom do kamennej steny, som vložil všetku silu. Kameň z rachotom pukol a roztrieštil sa. Muža hodilo na zem. Cítil som akosi odrel hánky a teplá krv sa rozliala po zemi v červenej žiare. Ani nestihol vykríknuť, už som mal zuby v jeho krku a zvlažil si hrdlo teplou krvou. Keď som sa dosýta napil, odstúpil som od muža a utrel si ústa od krvy.
„Čo sa tu deje ? “ Ozval sa zrazu neznámy hlas vychádzajúci spoza rohu, ktorý bol na pravo odo mňa.
Spoza rohu vyšli dvaja vojaci, ktorý zrejme nebojovali, ale strážili obyčajných ľudí v niektorej z jaskýň. Vojaci ostali čumieť na zohavené telo spoločníka. Ich nepozornosť mi stačila. Vymrštil som sa vpred. Ľavou rukou som chytil jedného muža pod hrdlo a hodil ho do protiľahlej steny až mu zapraskali kosti. Druhý stihol mávnuť vytaseným mečom, ktorý ma škrabol na bruchu. Rýchlo som mu chytil ruku s mečom a šklbol ju. Zápästie mu zaprašťalo. Vojak vykríkol a pustil meč. Druhou rukou som ho chytil za vlasy a odkryl si nádherný žilovatý krk. Tepna pravidelne pulzovala, čo bol neodolateľný obraz. S chuťou som sa zahryzol mužovi do krku. Vojak zachrčal a odcvikol. Po chvíli som ho pustil a on z hlukotom spadol na zem. Do nosa my udierala sladkastá vôňa krvi. Strašne veľkého množstva. Niekde neďaleko sa bojovalo. Krv tam tečie v litroch. Takmer som neodolal a vrhol sa za vôňou, ale ja mám inú prácu. Strčil ma zo skaly a to mu neodpustím. Pomstím sa mu. Z jeho lebky si spravím času z ktorej budem piť jeho vlastnú krv. Prešiel som cez niekoľko chodieb. Nájsť východ bolo ťažšie než som si myslel. Nemohol som ho vycítiť pre tú vôňu krvi, ktorá prichádzala z boja. Otvoril som prvé dvere na ktoré som narazil a nazrel dnu.
„Čo si prajete ? “ Vľúdne sa ma opýtala kuchárka, netušiac, kto vlastne som. Bola to dosť malá kuchyňa. Zrejme slúžila iba pre jarlov.
„Kadiaľ sa dostanem von z tejto prašivej jaskyne ? “
„Prečo by ste ísť odtiaľ preč ? “ Odpovedala trochu vystrašene, keď počula môj hlas. Oči jej spočinuli na mojich perách, ktoré boli od krvi.
Vrhol som sa na ňu a pritlačil ju na stôl, až odleteli kúsky jedla. Žena začala kričať, ale pritlačil som jej ruku k ústam.
„Radšej mi odpovedz inak neskončíš dobre. “ Povedal som jej s úsmevom na tvári. To násilie sa mi páčilo. Z očí jej začali tiecť slzy.
„Odpovedz ! “ Zakričal som na ňu a začal jej oňuchávať krk. S plačom prikývla. Pomaly som jej zložil ruku z úst. Roztraseným hlasom my povedala cestu von. Začala prosiť aby som jej neublížil. Takéto reči nemám rád. Zahryzol som sa jej do krku, ale nenapil sa. Splnil som jej pranie a nezabil ju iba nakazil. Päsťou som jej vrazil do hlavy až omdlela. Keď sa prebudí, bude neuveriteľne hladná. Urobím tu pekný chaos. V duchu som sa zasmial a odišiel z miestnosti. Teraz som východ našiel ľahko, dokonca som ani nikoho nestretol, až kým som nevošiel do okrúhlej jaskyne, kde sa bojovalo. Nevšímal som si boj a pokračoval k východu. Pred východom nebol nikto až na desiatku strážcov, ktorých tam umiestnili keď sme sem prišli. Prišiel som až k nim.
„Kam si sa vybral ? “ Ozval sa jeden z nich.
„Preč odtiaľ. “
„Máme hlásené, že nikto nemôže opustiť úkryt.
„Huh. Keď myslíte. “ Potešil som sa. Aspoň si skúsim svoju silu naplno. Vnútri vo mne sa ozvala bolesť až ma naplo. Spadol som na kolená a začal kričať. Telo sa mi roztrhlo a všade vystrekla krv. Roztiahol som krídla a otvoril oči plné hnevu. Vojaci úplne vydesene hľadeli, čo sa práve stalo.
„Skúste ma zastaviť teraz. “ Povedal som hlbším hlasom. Piati z nich na nič nečakali a začali upaľovať kade ľahšie. Za behu kričali slovo upír. Pohodil som k nim rukou a pred nimi sa objavil chrlič, z ničoho nič. Chrlič začal sekať pazúrmi ostrými ako britva a rozsekávať vojakov na malé časti. Zvyšný piati, ktorý neutiekli, zo strachom zdvihli zbrane a čakali.
S posmechom som pokrútil hlavou a zjavil sa za jedným z nich. Sekol som ho pazúrmi cez celý chrbát. Vojak zhíkol a padol na zem. Zdvihol som ľavú ruku s červeným svetlom v nej. Ďalšieho vojaka zdvihlo do vzduchu a začalo z neho odsávať život. Vojak za mnou sekol mečom, ale voľnou rukou som meč chytil. Z ruky mi kvapli kvapky krvi. Bolesť som necítil, rana sa aj tak hneď zahojí. Trhol som rukou. Vojaka hodilo ku mne. Plnou silou som ho udrel až odletel a hlavou narazil do kamennej steny. Začul som nepríjemný pukot, keď sa mu lebka roztrieštila. Vojak, z ktorého som vysal život, vyzeral ako ovisnuté a staré vrece. Koža z neho ovísala a vyzeral tak na osemdesiat rokov, hoci mal možno tridsať. Zvyšný dvaja pustili zbrane na zem a začali utekať preč. Opäť som pokrútil hlavou. Predo mnou sa nedá utiecť. Jediným mávnutím krídlami som sa ocitol pred nimi a chytil oboch pod krk. Zaboril som zuby do jedného a vycical ho do špiku kostí, ďalšieho som iba nakazil ako kuchárku, nech je sranda. Odhodil som ich na zem a vyšiel z jaskyne.

Upravil/a clown333 dne 10.02.2013 12:49

Přidal clown333 dne 12.02.2013 19:40

#16

...

Vyšiel som z Markhartu a prišiel až k stĺpu, ktorým sme sem prišli spolu s čarodejníkmi. Nasmeroval som krištáľ smerom na Vyšný Hrothgar. Konečne tam pôjdem a pohovorím si so svojím pánom. Vyceril som zuby v úškrne, no prestal som sa smiať keď ma opäť šklblo pri pupku. Trhlo ma a letel som cez výry rôznych farieb a tvarov. Krídla mi mávali a vrážali do seba ako šialené. Aby som nespadol, prudko som mávol krídlami a ostal vo vzduchu, hoci v žalúdku som mal ako po rýchlej jazde koňom. Našiel som tlačidlo a vyšiel z jaskyne. Bola tu väčšia zima ako tam dole a k tomu tu bol ešte sneh. Trochu mi bolo čudné, prečo portál viedol aj na bohom opustené miesto, ako je Hrothgar. Z akého dôvodu ?
No nič to, lepšie pre mňa. Pomyslel som si. Na okolo nebolo nič, ani známka po nejakom hrade či zámku. Zrejme portál nevedie až hore. Na chodidlá mi bola zima, keďže topánky mi roztrhala premena na upíra. Začal som mávať krídlami a vznášať sa, aby som sa nemusel vláčiť snehom. Pokračoval som po malej cestičke, občas prerušovanej schodmi. Príšery tu boli v hojnom počte, ale tentoraz som bol jedným z nich, nemohli mi ublížiť. Asi po dvadsiatich minútach cesty, som konečne zbadal hrad, ktorý sa mi vybavoval aj v spomienkach a snoch. Na schodoch pred hradom stáli na stráži dvaja upíri a od zimy sa až triasli. Boli tam taktiež aj dve sochy chrličov. Teraz by sa mi zišla nejaká strieborná zbraň. Zdvihol som ruku a zneviditeľnil sa. Pomaly, čo najtichšie som sa za nich presunul.
„Už by nás mohli vy... vystriedať. Už ne.. nevládzem ani ho... hovoriť. “ Ozval sa jeden z nich trasúcim hlasom.
„A.. áno. Hoci je t.. t.. to lepšie ako sl... slnko. “ Odvetil mu druhý.
Keby som bol človek, už dávno by ma vycítili. Svoj pach však necítia, nevnímajú ho, nezdá sa im to čudné. Zviditeľnil som sa a sekol toho, čo stál na ľavo odo mňa, svojimi pazúrmi. Prsty sa mi zaryli do jeho chrbta a na ruke pocítil jeho studenú krv. Upír skríkol a spadol na zem s preťatím chrbtom. Na druhého som zdvihol ruku s kúzlom. Upíra dvihlo do vzduchu a chvíľu tam komicky visel.
„Padaj tak ako som padal ja ! “ Skríkol som. Zjavil sa záblesk a upíra odhodilo. Začal padať z Hrothgaru.a narážať do skál.
„Uži si let ! “ Dúfam že sa zastaví až niekde v Ivovarovom dvorci.
Ozval sa praskot a skamenené chrliče ožili. Kúsky skaly lietali všade naokolo a k tomu sa pridal vreskot chrličov.
„Ako môžete útočiť na upíra ! “
Chrlič mávol krídlami a vyrazil vpred. Zohol som sa a pazúrmi ho preťal od krku až cez celé brucho. Padol na zem v spŕške krvi, no hýbať sa neprestal. Nestačil som sa uhnúť a dostal som ranu od druhého chrliča, ktorý sa taktiež na mňa vyrútil hneď po prvom. Hodilo ma na zem. V ústach som cítil krv a taktiež na líci, no žiadnu bolesť. Chrlič na mňa skočil keď som sa snažil postaviť. Vo vzduchu som ho chytil za krídlo a nohu mu podsunul na brucho a odkopol bo preč, pričom som stále držal jeho krídlo, ktorým som trhol. Krídlo sa mu zlomilo a ostalo mu visieť pri boku.
Na chrbte som pocítil čiesi pazúry. Chrlič, ktorého som sekol na bruchu ma prekvapil zozadu. Toľko krvi na okolo a on sa ešte stále môže hýbať ? Cítil som ako zo mňa ubudli sily. Rana sa mu zahoja. Vysal si zo mňa moju energiu, aby sa vyliečil. Mykol som krídlom a zasiahol chrliča do hlavy. Zatackal sa a to mi stačilo nato, aby som sa otočil, chytil ho za hlavu a odtrhol mu ju od tela. Zakrvavenú hlavu som hodil do chrliča so zlomením krídlom. Všimol som si že upír, ktorého som zasiahol do chrbta zmizol, nebolo po ňom ani stopy. Chrlič vyrazil vpred a vtom sa mi z brucha vydrala čepeľ meča. Upír sa zneviditeľnil a prebodol ma odzadu. Použil na mňa môj vlastný spôsob. Chrlič ma zdrapil a zaboril svoje tesáky do môjho ramena a začal si odsávať energiu. Upír mečom mykal z jednej strany na druhú. Skoro vôbec to nebolo, až na rany spôsobené chrličmi. Hojili sa mi od nich pomaly, pretože si z miesta zásahu odsávali energiu pre seba. Chytil som jednou rukou chrliča a prehodil ho od seba aj s kúskom môjho ramena v ústach. Zakričal som od bolesti a vyslal na padajúceho chrliča blesk. Pre bolesť som ho skoro netrafil. Blesk ho zasiahol do krku a ramena a takmer mu odtrhol hlavu. Hlava mu ostala visieť na pleciach len na niekoľkých šľachiach a svaloch. Upír mi stále krútil mečom v tele a keď videl že to vôbec nezaberá, vytiahol dýku a zapichol mi ju do krku. Schmatol som ho za ruku a vykrútil mu ju až sa zlomila. Kolenom som vrazil upírovi do hlavy. Padol na zem na chvíľu omráčený. Chytil som meč a vytiahol si ho z tela von. Podobne som spravil aj s dýkou. Rany sa mi zahojili takmer okamžite, ale od chrličov nie. Z pleca mi capala krv na zem a takmer som nemohol pohnúť pravou rukou. Rana nepríjemne bolela a štípala. Keď som sa pohol, zacítil som bolesť aj na chrbte.
Zobral som meč, ktorý som zo seba vytiahol a vrazil ho do upíra. Zakliesnil som ho medzi rebrá, aby sa nedal tak ľahko vybrať. Upír zvraštil tvár od nepríjemného pocitu. Zdrapil som ho za vlasy a zdvihol ho.
„Choď dnu a povedz mu že prišiel Naran. “ Zavelil som na upíra, ktorý sa ihneď postavil a upaľoval do hradu s mečom v hrudi. Prečo som použil svoje pravé meno ?

Přidal clown333 dne 29.06.2013 13:55

#18

Nejako som dostal strašnú chuť napísať niečo Skyrimské a tak som napísal sem pokračovanie.

...
Čo budem vlastne robiť keď ho uvidím ? Táto otázka ma celkom premkla. Predtým som nad tým vôbec neuvažoval. Stal som sa upírom keď som bol len dieťa. Musel ma vychovávať, starať sa o mňa ako o syna. Je to vlastne môj otec. Chcem ho vôbec zabiť ? Prečo vlastne ?
V mysli sa mi vybavili slová upírov ktorých sme so Sano´rom stretli pri zostope do Ivovarovho dvorca. Vravel o zrade. Zradil som ich ? Už som viac nechcel pre nich zabíjať ľudí a preto ma chceli zabiť ? Pche.
„Naran. Óó, tak si sa vrátil. Som skutočne rád. Vieš, bol som dosť sklamaný a rozzúrený preto lebo si nás zradil, ale teraz si tu a ja ti ponúkam druhú šancu.“ Vravel muž, ktorého som videl vo svojich spomienkach.
„Druhú šancu ? Potom čo sa stalo ?“
„To nás chceš zabiť po tom čo sme pre teba urobili ? Vychovával som ťa, dal ti silu akú nemá nikto iný a ty chceš toto ?“ Odvetil a pohodil rukami k okolitému svetu.
To je pravda. Teraz sa mi vybavovali spomienky keď som bol upír. Bol som šťastný. Má pravdu. Nemôžem ho zabiť, je mi ako otec, nedokázal by som to. No aj tak som nechcel viac pre nich zabíjať ľudí, neviem prečo ale viac som to už nechcel.
„Pche. Tak že takto.“ Povedal keď videl môj výraz na tvári.
Trocha sa skrčil v príjemnej bolesti keď sa menil na pána upírov. Nič takého som v živote nevidel. Bol väčší ako ja a vyzeral aj o dosť mocnejšie.
„Toto je pravá sila ! Mal si šancu, ale teraz ťa zabijem ako prasa Naran !“ Zakričal a vrhol sa na mňa.
Keby som nebol zranení po útoku chrličov, zrejme by som sa uhol. Vrazil do mňa a pricapil na neďalekú skalu až mi vyrazilo dych. Pazúry mi zaryl hlboko do brucha a mykal s nimi zo strany na stranu. Reval som od bolesti a nevedel ako sa z toho dostať. Len náhodou som ho krídlom trafil do hlavy a tak ma musel pustil. Dopadol na zem, vymrštil ruku pred seba v ktorej sa objavilo červené svetlo a začal zo mňa vysávať silu.
Padol som na kolená už takmer celkom bez síl.
„Je mi to ľúto Naran, veľmi ľúto.“ Povedal Harkon a plnou silou mi vrazil rukou do hlavy. Tak sa volá, Harkon. Spomenul som si na jeho meno.
Spadol som na zem a ostal ležať ako bez života. Pomaly som sa vrátil do ľudskej podoby a ostal takmer nahý v snehu.
„Nezabijem ťa. Nemôžem to vykonať. Už si nepriateľ, ale stále si ako môj syn, no ak vstaneš a budeš pokračovať zabijem ťa.“ Povedal, otočil sa a odišiel naspäť do Hrothgaru.
Hoci by som chcel vstať, nemohol som. Z brucha sa mi valila krv a nemohol som sa tamer pohnúť. Už mi niet pomoci, vykrvácam tu.