Přidal
Mimz dne 13.08.2012 11:13
#3
Kapitola VII.
Proditor:
čo poviem otcovi? Že je jeho milovaný a tak skvelý syn mŕtvy? Že ja s tým nemám nič spoločné? Aj keby som sa snažil mu to vysvetliť, neuverí a ešte si to nakoniec odpykám.
Cválal som s vetrom o preteky a dumal pri tom nad myšlienkou, že Ardor môjho vlastného otca hypnotizoval alebo otrávil, len aby bolo po jeho. Bol by toho brat schopný?
Odpoveď som nepoznal, ale Ardor si určite brúsil zuby na trón. Na
môj trón!
Konečne som sa dostal až ku kráľovským stajniam. Pegasa, môjho koňa, som tam predal do rúk koniara a ja som hrdo kráčal k nášmu zámku.
Vybehol som do otcovej komnaty, kde ma zastavili dve spotené a vystrašené služobné.
"Princ...váš otec mal..." začala prvá, "mal záchvat!"
Neveriacky som ju sledoval, ale keď som začul otcov ston, uveril som im. Odstrčil som ich z cesty a bežal k otcovi. Ležal na veľkej kráľovskej posteli a vyzeral vyčerpane.
Pristúpil som k posteli a padol pred ním na kolená. Letmo ma pohladil po vlasoch a slabým chrchľavým hlasom prehovoril: "Proditor, synak. Môj čas sa kráti a ja potrebujem..." prerušilo ho až nechutné zakašľanie.
"Chcem počuť, čo je s Ardorom."
"Našli sme len krv a toto," podal som mu bratovu dýku. Začal mohutne kašľať a chytal sa za hruď. Zrejme ho mučila bolesť, ale to mi nevadilo.
"Synak, niekto sa musí ujať žezla, ale pamätaj, že musíš panovať s rozvahou a múdrosťou. Veľkým kráľom ťa neurobí krviprelievanie, ale milosť k tým, ktorý si ju zasluhujú. Nenávisť ťa zhodí na úplne dno. Pamätaj čo som ti povedal a mysli na to, keď budeš pánom Striebornej luny."
"Milosť je pre slabých! Ten kto nevie nenávidieť nie je človekom, ale šialeným pokusom nejakého čarodejníka. Nenávidieť dokážu len silní!"
Otec sa ma snažil zastaviť, ale bol príliš nevládny na to, aby ma odtrhol od toho, čo je moje. Strieborná luna sa bude otriasať v mojom hneve!
Lumen:
Proditor už viac nebol mojím synom. Jeho srdce i duša chceli niečo, čo ublíži nevinným a zničí tak nádhernú krajinu.
Proroctvo vravelo, že Striebornú lunu zachráni muž s ohňom v srdci. Lenže kto ním je a kde sa teraz nachádza? Ardorovi žehnali bohovia, ale teraz ho len tak pustili do sveta mŕtvych? Len tak sa ho vzdali?
Hlavou mi blúdila ešte jedna otázka: Je skutočne mŕtvy?
Elwyria:
Dva dni som k Ardorovi chodila už za svitania a hľadala znamenie vydarenej práce. Na mieste vbodnutia tesáku sa mal objaviť polmesiac, ako znak našej druhej kože. Keďže Cultor nemal o nováčika takmer žiadny záujem, menila som mu obväzy a čistila rany ja. Občas na chvíľu nabral vedomie, poobzeral sa okolo seba a hneď znovu zaspal.
Znamenie sa mu vyformovalo až na tretí deň a aj táto malinká telesná námaha vyústila v ďalšie krvácanie. Rany sa totiž nechceli zavrieť a v jednom kuse sa otvárali.
Potľapkala som ho po obväzoch a ubezpečila, že to zvládne.
Musela som uznať, že tento muž bol výnimočne silný, keď toto prežil.
Veľmi sa podobá na Wenda. Je možné, že je to jeho ľudské Ja, ktoré prišlo splniť nejaké poslanie? Alebo je to len obyčajný chlap a ja strácam rozum?
Přidal
Mimz dne 19.08.2012 11:46
#15
Kapitola VIII.
Ardor:
Biele oblaky. Všade kde som sa pozrel boli biele oblaky. Sedel som na jednom z nich a prezeral si nádhernú oblohu plnú hviezd, ktoré boli také veľké, že som sa ich skoro mohol dotýkať.
"Zdravím, priateľu," ozval sa nejaký cudzí hlas. Rozhliadol som sa okolo seba a hľadal nejaké známky života. Takto nás učili, že vyzerá nebo, lenže ja som za svoje skutky nesmel byť odmenený. Tak kde som?
"Zlé duše končia v pekle, ale ty si tu, tak nad čím dumeš?"
Čo to má znamenať?! Som tu s človekom, ktorý dokáže čítať myšlienky?
Nabral som všetku odvahu, vstal som a zakričal kamsi do prázdna: "Ukáž sa!"
"Ako si želáš," odvetil milým hlasom a hneď na to sa predo mnou začalo formovať nejaké zvieracie telo. Telo vlka.
Odrazu stál predo mnou obrovský vlk celý zo šľahajúcich plameňov.
Zľakol som sa ako ešte nikdy a začal som cúvať, ale nohy ma zradili a pustili telo na zem...teda na obláčiky.
Vlk sa zachichotal a pristúpil o krok bližšie.
"Ty nevieš, kto som?" opýtal sa ma dosť prekvapeným tónom.
Sedel som, čumel na neho, ale zmohol som sa len na nechápavý, veľmi "inteligentný" výraz tváre.
Vlk si smutne povzdychol a urobil pár krokov vzad.
Tentoraz som sa konečne spamätal a vyšvihol sa na nohy.
"Tak kto si a prečo by som ťa mal poznať?"
"Nuž, takýto postoj som čakal od seba."
"Seba?"
"Vari ti nikdy nepovedali o bohovi všetkých vlkolakov?"
"Nie. Ty si boh?"
"Svojím spôsobom si aj ty bohom."
"Nerozumiem."
"Počul si už o Prorokoch?"
Potriasol som hlavou. Začínal som mať z tohto rozhovoru zvláštny, neidentifikovateľný pocit.
"Tak o nich budeš počuť neskôr. Hlavné je, že ty si časť zo mňa. Si môj posol a zároveň môj dar pre mojich synov a dcéry, ktorí trpia v neľudských podmienkach."
"Ako to myslíš, že ja som ty?"
"Som Wend. Som prvý vlkolak a ty si moja ľudská časť. Neboj, si normálny človek, ktorý raz umrie a potom sa opäť spojíme v jedno."
"To ako, že ty budeš kompletný, ale ja stratím vedomie?"
"Musím uznať, Ardor, že si múdrejší ako vyzeráš."
"To je teda kompliment," zašepkal som ironicky.
"Je to tvoj osud. Zachrániš vlkolakov, ale pritom musíš zahynúť. Potom splynieme v jedno. Cesta, ktorú som ti určil je pre teba smutná a bolestivá, ale je tvoja."
"Kedy mám umrieť?" zajachtal som vystrašene.
"Až o mnoho dní, možno mesiacov, ale určite to nebude rok. Len toľko ti povedať môžem a aj poviem."
"Takže na konci mojej cesty je smrť?"
Wend sa priblížil a dotkol sa nosom mojej hrudi na mieste, kde bolo srdce.
"Priateľ môj, na konci každej cesty čaká tma. Je mi to tak ľúto, ale inak to nepôjde. Je mi cťou, že som ťa mohol spoznať."
"Veď ja som ty, tak prečo si ma chcel spoznať?"
"Pretože tvoje telo je moje, ale duša nie a ako tak vidím, vybral som si ju dobre. Teraz už choď a naplň svoj osud."
Odstúpil odo mňa a zem pod nohami sa mi rozplynula. Padal som čoraz hlbšie a hlbšie, keď na mňa vlčí boh zavolal: "Ardor, prepáč, ale po prebudení to bude dosť bolieť!"
Otvoril som oči a prudko si sadol. Zacítil som bolesť v rebrách a zatočila sa mi hlava, ale to nemenilo nič na fakte, že som ležal na čejsi posteli a bol som zamotaný v obväzoch.
Poobzeral som sa okolo seba a zbadal som zvláštnu dlahu na mojej pravej nohe. Nebolela, takže som tam mal iba nejakú modrinu alebo niečo také. Spustil som obe nohy na zem a vstal som.
V tej chvíli mi šok z bolesti zatemnil zrak a ja som spadol na drevenú podlahu. Fajn, fajn, noha bola celkom určite zlomená a dosť nepekne. Vedľa mňa bola o stolík opretá dlhá bakuľa, možno nachystaná pre mňa. Ak to neskúsim, neuvidím.
Vzal som palicu a celou váhou sa o ňu oprel. Vydržala.
Oproti posteli boli dvere a za nimi schody, ktoré viedli na prízemie. Krivkal som k nim a zdola som začul hlasy. Zišiel som opatrne dolu a z otvorených vchodových dvier sa na mňa upreli dve nádherné modré oči. Ženské oči.
Žena pristúpila ku mne a zavolala: "Cultor, už sa prebral."
"Doveď ho sem, mne sa nechce vstávať!" kričal niekto ďalší.
Žena si povzdychla, podoprela ma a spolu sme vyšli pred veľký biely dom uprostred lesa.
Pomohla mi posadiť sa na lavičku k nejakému starcovi.
"Tak toto je ten tvoj vyvolený? Veď sa na neho pozri, sotva dýcha."
"Strýko, vidíš, že je vyčerpaný a zranený. Chovaj sa slušne!"
"Och, prepáč, zabudol som na etiketu," zasmial sa ironicky, "vy ste určite ten Ardor. Je nám cťou."
"Nepočúvaj ho. Potrebuje si na niekom vybiť svoju inteligenciu. Ardor..." nedopovedala, pretože som ju prerušil.
"Kto je Ardor a kto som ja?!"