---

6. Kapitola: Pri teplej večeri

„Počuli sme nejaký krik, patril ľudom tak sme sa prišli
pozrieť“ povedal čarodejník.
Ja som zatiaľ ležal na zemi a stískal zuby od bolesti. Čarodejník pristúpil ku mne a priložil ruky blízko k rane.
Sano´r z neho nespustil oči a chytil rukoväť meča.
„Neboj sa neublížim mu, dokážem to zaceliť. “
Z čarodejníkových rúk vyšla slabá, žltá svetelná guľa. Pocítil som nesmiernu úľavu.
Bolesť prestala a rana sa zacelila, no chvost už nemohol vrátiť.
„A teraz rýchlo za mnou, hned tuto máme úkryt, máme čo vysvetľovať, aj vy“ dodal čarodejník.
Sano´r ma podoprel a z ťažkosťou som sa postavil. Nevedno prečo, kútikom úst mu mykalo.
„Čo je ti smiešne ? “ pýtam sa z trpkosťou, hnevom a zvedavosťou.
„Ale nič “ a opäť sa usmial.
„Bez chvosta už nie si predsa khajit ! “
Zavrčal som a pustil som to z hlavy. Žena dala pokyn vedľa stojacemu mužovi a ten zdvihol telo gargoyla, ona zobrala druhé.
Čarodejník nás vyviedol späť k rozbitým dverám, z Dračej Siene sme zišli schodmi a hned zabočili do ľava.
Ked sme prechádzali cez schody začal ma zožierať neuveriteľný hlad, mal som chuť sa na niekoho vrhnúť.
Potriasol som hlavou aby som sa toho zbavil. Čo to bolo za pocit ?
Išli sme dopredu niekoľko metrov kde boli dvere.
Musel som uznať, dvere sa dali ľahko prehliadnuť, boli pod skalou kde stála dračia sieň.
Nikto ich tam nemohol nájsť, bol to dobrý úkryt a pritom taký jednoduchý.
Čarodejník otvoril dvere. Prešli sme cez jednu miestnosť do druhej cez dalšie dvere.
Na stoličke sedeli ešte dvaja ľudia. Staršia žena so zaviazanými očami a další muž.
Muž na stoličke zvolal.
„Kto je to ? Kde ste ich našli ? “
Čarodejník ho rukou umlčal. Boli zrejme v žalári, všade boli mreže.
„Našli sme ich v Dračej Sieni ako bojujú s gargoylami, oni robili ten hluk “
Staršia žena iba nehybne počúvala. Žena s mužom, ktorý niesli telá gargoylov sa pobrali niekde do inej miestnosti.
„Dnes bude výborná večera “ oznámil čarodejník.
„To chcete jesť tie obludy ? “ pýtal som sa neveriacky.
„A čo prosímta si jedol ty za posledný mesiac ? “
„To vlastne neviem. Nič si nepamätám od včerajšieho dňa, zobudil som sa v tráve a na nič si nepamätal. “ odpovedal som.
Čarodejník mi rýchlo priložil k hlave dlaň a uprel sa na mňa prenikavými očami.
„Tak to si mal šťastie že si prežil “ odvetil.
„A kto ste vy ? Ako ste tu prežili tak dlho ? “ položil otázku zrazu Sano´r.
„To som sa chcel spýtať ja vás, ako ste mohli tam vonku prežiť. “ odvetil čarodej.
„Necháme to tak, je to vlastne jedno “ povedal Sano´r.
„Ja som Farengar. “ povedal čarodej.
„Toto je Nazim “ ukázal na muža v červenom ktorý sedel na stoličke.
„Lilith “ zahľadel sa na staršiu ženu so zaviazanými očami.
„Je slepá, je veštkyna, no vyveštila len málokomu a teraz ju dostala jedna veľká krysa čo na ňu skočila. Tamto boli Aela a Tolag. “ a ukázal prstom na dvere kde zizla žena s mužom.
„Tolag bol vojakom Bieleho Priesmyku a Aela je Družiníčka. Ona to tu so mnou prakticky vedie. To ona nám zabezpečuje jedlo. Neviem ako sa jej podarí vždy vrátiť z vonka bez škrabanca a ešte aj s jedlom. “
Sano´r pri slove Družiníčka spozornel.
„Ja som Sano´r a to je Khajrgo. “
Ked sa Aela s Talogom vrátili niesli kotlík plný duseného mäsa.
Poriadne som nejedol odkedy som bol zavretý v Sano´rovej skrýši.
„Ako vieš že je to večera a nie obed ? “ spýtal som sa zo záujmom ked sme si nakladali do misiek.
„Ved je stále tma, tak čo iné by to mohlo byť ? “ odvetil Farengar.
Pri večeri sme sa rozprávali kto ako žil, čo robil ked nastala tma a vymieňali si novinky.
„Ked nastala tma, tak sme samozrejme rozsvietili všetky svetlá, a to bola chyba, tak tu stále prichádzali dalšie a dalšie monštrá. Všetkých zabili, moju rodinu, Nazimovu rodinu. “ vravel Talog so smútkom v hlase.
Položil som otázku ktorú som v sebe už dlho potláčal.
„Videl niekto niečo, čo sa vtedy stalo? Ked všetko zhaslo. “
„Ja áno “ odpovedala Aela.
„Bola som vonku pred Jorrvaskrom a trénovala streľbu, potom som to uvidela. Priamo s Vyšného Hrothgaru. Lúč svetla ktorý šiel až k nebesiam. A potom nastala tma. “
„Tak s Hrothgaru “ zašomral som si.
Ešte chvíľu sme sa rozprávali a potom sme sa vybrali späť. Zavreli sme sa do jednej cely tak ako ostatný. Farengar povedal že je to tak bezpečnejšie.
„Čo si o tom myslíš ? “ pýtam sa Sano´ra.
„Neviem, ale Aela pred nami ešte niečo tají. A tá žiara z Hrothgaru, to sa mi vôbec nepáči. No nič uvidíme zajtra “
Ľahli sme si na lôžka a chystali sa späť ale vtom som si spomenul.
„Hej, čo vlastne bol ten krik čo si použil? Bola to mágia ? “
„Nie, to bol Thu´um, sila hlasu “ odpovedal, ale ked videl môj nechápavý výraz dodal.
„Ten Thu´um používajú draky, tak chrlia oheň a podobne. No vo Vyšnom Hrothgare žijú šedobradí, a oni to vyučujú. Lenže tam sa dostane len fakt málokto, no ale mne sa to podarilo. Samozrejme sa to učí strašne pomaly, a ktomu ovládam iba dve slová z troch.
Všetky tri môžu používať len oni alebo drakorodený. On sa to mohol naučiť za pár sekúnd.
Je to človek s dušou draka ktorého osud bolo zničiť najnebezpečnejšieho draka. To sa mu podarilo ale neprežil to dopovedal a povedal aby som už spal.
„Tak preto sa Farengar o teba tak zaujímal “ odpovedal som a tiež si ľahol.

Kvalitný prispevok na motivaciu :D ;)

---

7. Kapitola: Opäť do tmy


Prebudili sme sa svieži, spali sme strašne dlho. Pozrel som sa na svoj chvost a zachmúril sa.
Teraz vyzerám skôr ako zajac a nie ako šelma. Vyšli sme z cely, umyli sa a dali si niečo zo včerajšieho jedla.
Všetci ostatný boli už dávno hore. Farengar a Aela sa na nás zahľadeli.
„Hmm, nechceli sme s tým začínať včera, ale dnes už môžeme “ začal Farengar.
„Čo ste hľadali alebo čo ste robili v Dračej Sieni ? Určite ste tu neprišli len tak. Možno ste minule pri jedle boli milý ale nevieme čo máte za lubom. “
„Tak preto sme spali v cele, báli sa nás “ zašomral som si.
„Potom prečo ste nám pomohli ? A zaviedli sem ? “ vravel Sano´r.
„Potrebujeme vedieť ako to vonku teraz tam von vyzerá. Chceme vedieť či ešte vôbec uvidíme denné svetlo. Keby nebolo Aeli už sme dávno mŕtvi “ odvetil Farengar.
„Povedali sme vám všetko čo sa tam deje “ obrátil pohľad na mňa a povedal že odchádzame.
„Kam by ste chceli ísť ? Nikam vás nepustíme ! A už vôbec neverím že ste nám povedali všetko ! rozkričal sa Farengar.
Talog a Nazim sa pred nás postavili a prikyvovali. Sano´r zrazu vytasil meč. Hned potom aj Talog, Nazim vytiahol malú dýku a Farengarovi sa na ruke objavovali malé výboje elektriny.
„Dosť ! “ zarevala Aela.
„Čo je to s tebou Farengar ? Nikdy si takýto nebol. Zložte zbrane, ihned ! “
Talog s Nazimov zložili zbrane a aj Sano´r pomaly sklopil hrot meča.
„Aj ja si myslím že ešte niečo pred nami skrývate. Musíte nám to prepáčiť ale potrebujeme to vedieť. Toto sa raz predsa musí skončiť. “
Sano´r sa na ňu zadíval a po chvíľke sa podvolil.
„Ako už Khajrgo povedal, zobudil sa v tráve a na nič si nepamätal. Niekedy má ale záblesky spomienok ked uvidí alebo počuje čo už videl či počul. Vravel že s tým že nastala je nejako zapletený aj on. To je celá pravda “
„Teraz sme zistili že slnko zmizlo práve vtedy ked sa nad Hrothgarom zjavila tá žiara a práve pod tou horou sa Khajrgo zobudil, s toho usudzujem že znej spadol podľa toho ako bol dobitý “
„Hoci mi stále láme hlavu ako s toho mohol vyviaznuť živí, dokonca bez zlomenín “
„Ja som sa rozhodol ísť s ním pretože žiť takto sa proste nedá “ dopovedal Sano´r.
„Takže máte namierené do Hrothgaru ? “ pýtal sa Farengar.
Už som aj ja chcel niečo povedať, povedať áno ale Sano´r bol rýchlejší.
„Nie, myslím že nie “ odpovedal.
„Ale... “ začal som ale zdvihom ruky ma umlčal.
„Najprv by sme chceli nájsť niečo čo nám to dokáže a potom sa tam aj nejako dostať. A to bude náš najväčší problém “
„Dobre teda ale s tým vám nepomôžeme aj keby sme chceli. My nemôžeme opustiť toto bezpečné miesto “ odpovedal Nazim.
„Má pravdu “ prikývol Farengar.
Spýtali sa ešte na pár vecí a potom nám išli priniesť jedlo čo im zostalo a pár vecí čo by sme mohli potrebovať.
Ked sme boli pripravený vyraziť, Aela sa ponúkla že nás vyvedie von.
Otvorili sme dvere do tmy a vystúpili potichu von.
„Tak kam chcete ísť teraz ? “ začala Aela.
„To bohužiaľ neviem ani ja “ odvetil Sano´r.
Trochu som sa zamračil. V poslednej dobe si ma nikto nevšíma a za mňa odpovedá Sano´r. V tom som opäť pocítil pocit hladu, alebo smädu ? Mal som chuť sa na nich vrhnúť a zaboriť do nich zuby.
Pocit zmizol tak rýchlo ako aj prišiel. Čo to zase malo byť ? Teraz je to iné, zrak sa mi ako keby zaostril ešte viac, videl som o trochu lepšie ako by som mal. Ale zrazu som oslabol, cítil som sa slabý.
Toto si radšej nechám pre seba. Možno to je s toho pádu. Keby som im to povedal ešte by ma nazvali bláznom.
Ale čo ked to hľadanie spomienok ani nie je pravda ? žeby som iba blúznil ?
Nie, musí to byť pravda.
„...potom vám musím povedať niečo aj ja “ pokračovala Aela.
„Ako vám už povedali jedlo tu zháňam iba ja. Len ja sa dokážem vrátiť živá a bez zranenia z tmy. To preto lebo som vlkolak “
Zhíkol som a trochu cúvol. Sano´r sa ani nepohol.
„Tak je to pravda, to je vaše tajomstvo Družinníkov. Hovorilo sa to “ povedal Sano´r.
„To strieborná ruka o vás vždy hovorila že ste beštie. No ľudia verili že ste taký dobrý bojovníci “
Aela sa naňho zadívala s rešpektom a prekvapením.
„Ty zase vieš až príliš veľa na tvoj výzor. Ale vráťme sa k tomu “ odvetila Aela.
„Tie beštie sa medzi sebou nezabíjajú iba zožerú toho kto je mŕtvi alebo krváca, neviem síce prečo ale o to horšie. Zabíjajú iba ľudí a toho koho porania tak sa zmení na tých nočných lovcov, či ako si ich to nazval “
Sano´r iba stál a čakal kým sa Aela dostane k jadru veci. Ja som sa na Aelu díval skôr zo strachom.
„Ale raz ked som lovila pre jedlo, tak som v diaľke uvidela siluetu človeka.Nevizeral ako nočný lovec, tak som prišla až knemu. Otočil sa a uvidela som mu to v očiach. Bol upír. Aj on vedel že nie som iba taká hocjaká príšera ktorá si premeriava obeť. Vedel že som človek a začal som mnou bojovať “
„Samozrejme som ho premohla a odtrhla pazúrmi nohy. No on sa len smial a povedal že toto nie je ich konečné dielo. Dlho som nad tým premýšľala dospela som k názoru že to mohli urobiť upíri, neviem síce ako ale nič iné mi nenapadlo “
Nadýchla sa a pokračovala.
„Už aj predtým som počula stráže šuškať že pár upírov zaútočilo a zabilo pár ľudí. Potom som zase videla muža v brnení aké som ešte nevidela a počula ho ako verbuje ľudí na boj proti upírom. Až potom som sa dozvedela že to bol člen Dawnguardu. Myslela som si že už neexistujú a predsa začali verbovať členov na boj proti upírom “
„Možno len blúznim ale možno by ste mali ísť do Fort Dawnguardu. Nemyslím že ešte niekto z nich prežil ale niečo tam určite nájdete. Leží pri Riftene, neviem kde presne “
Sano´r sa zamyslene škrabal na hlave a zrejme premýšľal.
Ja som mal s toho v hlave miš maš.
„Rada by som išla s vami ale títo ľudia bezo mňa zomrú. Neviem ako sa tam dostanete cez tie beštie, akosi hovoril ledva ste sa dostali z Riverwoodu sem a Riften je oveľa dalej. Ale aj tak dobrý lov “
Otočila sa a zmizla vo dverách do úkrytu.

---

8.Kapitola: Oči za oknom


Ja som sa otočil k Sano´rovi a povedal.
„Myslíš že vo Fort Dawnguarde nájdeme odpovede ? “ opýtal som sa.
„Nebolo by lepšie ísť rovno do Hrothgaru ? “
„Rozhodne nie pokiaľ nevieme o čo ide. Ak je to pravda tak aj tie príšery museli prísť z Hrothgaru, a to znamená že ich tam budú celé hordy “ odpovedal Sano´r.
„Ak ide skutočne o upírov tak vo Fort Dawnguarde určite niečo o nich nájdeme, ako ich zabiť a tak. A to sa nám zíde “ dodal Sano´r.
„Dobre teda ideme tam. A kde to vlastne je ten Riften ? “
Sano´r bez slova vytiahol z vaku mapu ktorú nám pribalili a ukázal prstom na pravý najspodnejší roh mapy.
„Niekde v tej oblasti “ dodal.
„To je strašne daleko, ako sa tam dostaneme živý ? “ povedal som.
„To neviem. To už nejako vyriešime, teraz sa musíme dostať z mesta. “odpovedal Sano´r.
„Pôjdeme k Jorrvaskru a tam prelezieme múr a pôjdeme dalej popri ceste až do Riftenu, teda ak sa tam vôbec dostaneme. “
„Tak nestrácajme čas. “ zavelil som.
Sano´r prikývol a spoločne sme zišli po schodoch k rozbitej soche Talosa preč z Dračej Siene.
Zabočili sme doľava a ocitli sa pri ošarpanej budove, sídla slávnych Družinníkov.
Prešli sme za ňu a Sano´r zavelil aby som vyliezol na múr.
Skočil som a zachytil sa múru končekmi prstov. Začal som sa driapať na múr ked vtom sa objavil opäť pocit nesmierneho hladu, no tentoraz oveľa silnejší.
Už som sa chystal vrhnúť dozadu na Sano´ra ale prebrali ma jeho slová.
„Tak lezieš či nie ? “ pýta sa Sano´r.
Pocit sa vyparil a ledva som sa vyšplhal na múr. Tam som ostal sedieť zadychčaný a ešte viac zoslabnutý.
Sano´r sa vyšplhal za mnou a premeral si ma pohľadom.
„Vyzeráš hrozne, nie si chorý ? “ spýtal sa odrazu.
„Nie “ zaklamal som.
„Tak podme “ zavelil a zoskočil z múru na zem.
Urobil som to isté. Pád bol dlhší ako som očakával a skoro sa mi pri dopade podlomili nohy.
Vystrel som sa a poobzeral si okolie. Nikde nebolo vidieť známky pohybu, iba ak v diaľke. Iba pred nami na pravo ležal mlyn a na ľavo dom so záhradou.
Mlyn bol trochu poškodený ale dom vyzeral v poriadku. Pohli sme sa smerom bližšie k nim aby sme išli bližšie popri ceste.
Ked sme išli popri ňom zdal sa mi veľmi povedomý, hoci som ho nikdy v živote nevidel.
Zastal som a hľadel naň. Sano´r sa obzrel tiež.
„Deje sa niečo ? “ spýtal sa.
„Ten dom, odniekiaľ ho poznám “ odvetil som.
„Statok Bojemilov ? “ opýtal sa s prekvapením.
„Odkiaľ by si ho mal poznať ? “
„To neviem. Podme sa tam poobzerať “ zavelil som.
Pomaly som pristúpil k dverám a pomaly ich otvoril. Dom mal len dve izby, spálňu a obývačku.
Bol tam jeden stôl a pár stoličiek a rôzne čačky.
„Spomínaš si na niečo ? “ opýtal sa Sano´r.
„Zatiaľ nie “
Vošiel som do stredu izby a obzeral sa okolo seba ale na nič som si nespomínal.
Zrazu ma upútalo okno. Prišiel som k nemu a pozrel sa von a v mysli sa mi vybavila spomienka.
Stál som v tom istom dome čo teraz, no aj s dvoma ľudmi. Ženou a mužom.
Žena zrejme varila večeru pretože sa vonku zmrákalo. Muž sedel na stoličke a čítal akési zvitky.
Bol som mladý, mal som možno šesť rokov. Nevedel ako som sa dostal do toho domu medzi ľudmi ale oni ma prijali ako syna. A bol som šťastný.
Vtom ma upútalo okno, prišiel som k nemu a vonku uvidel červené oči a postavu s krídlami.
Otvoril som oči, Sano´r stál vedľa mňa a pozoroval dvere ale ja som sa cez okno díval skoro do takých istých očí ako v spomienkach.

---

paráda :)

---

:D dakujem ...aspoň viem že niekto to číta ;)

---

9.Kapitola: Hláska na Bielej Rieke

Stotinu sekundy som hľadel do tých očí.
Postava sa vymrštila dopredu a prerazila okno. Črepiny a kúsky dreva lietali po miestnosti.
Ja som vrazil chrbtom do steny. Sano´r sa s hrôzou obzrel a uvidel vysokého vlkolaka ako sa stavia na zadné.
Vytasil meč a chcel vlkolaka seknúť do ramena, no vlkolak bol rýchlejší a celou silou udrel Sano´ra ktorý prerazil drevenú stenu a pristál v druhej miestnosti.
Ja som vytiahol s opaska dýku od Aely a zapichol ju vlkolakovi do stehna.
Vlkolak sa iba obzrel a rukou mi sekol po hrudi. Zrejme ani dýku v nohe necítil.
Mne sa na hrudi objavili tri pásy krvi, dopadol som na zem a vrazil do stola.
Vlkolak sa zarazil a obzrel sa. Pred ním stál Sano´r s lukom v ruke a vlkolakovi trčal s chrbta šíp.
Vlkolak zrazu napol hrud a zahučal až sa to v diaľke ozývalo. Preblyslo červené svetlo a Sano´r sa začal správať divne.
Rozbehol sa a začal sa krčiť v rohu miestnosti. Triasol sa ako dieťa v zime a dookola kričal.
„Nie, Nie ! Neubližuj mi ! “
Natiahol som ruku a ani netušil prečo. V ruke sa mi zablysli iskričky, potom osvetlilo celú miestnosť ked mi z ruky vyletel skutočný blesk.
Prešiel cez vlkolaka ako by to nič nebolo a preťal stenu vedľajšej miestnosti kde po ňom ostala v stene veľká diera.
Ležal som opretý s hlavou o stenu a cítil sa tak strašne slabí ako nikdy. Opäť sa dostavil pocit hladu a túžby zabíjať, no tentoraz nezmizol.
Teraz už viem čo v skutočnosti som, hoci som to v hĺbke duše vedel od prvej spomienky.
No teraz to priplávalo na povrch ako železná pravda ktorá mi stláčala vnútornosti.
Som jedným z tých beštií tam vonku a nič stým nenarobím.
Schmatli ma niečie ruky. Horko ťažko ma postavili. Sano´r ma chytil za druhú ruku a niesol preč z domu.
„Nechaj ma tu, som príšera tak ako oni, tak ma polož “
„Nie nie si príšera, a nenechám ťa tu ! Tak sa so mnou nehádaj ! “ povedal Sano´r a vliekol ma dalej.
„Prečo zachraňuješ upíra ktorý ťa potom môže zabiť ? “
„Už bud ticho ! “ zasyčal mi do ucha.
Viac som nedokázal rozprávať, bol som príliš slabý.
Za nami sa ozývali zvuky desiatok oblúd ktoré prehľadávali dom a trhali si mäso z mŕtveho vlkolaka.
„Aspoň chvíľu ich to zdrží “ zahundral si pre seba Sano´r.
Teraz sme prechádzali cez most vedľa trosiek Zlatopalcovho medovaru.
„Tam hore je jaskyňa, tam môžeme počkať kým sa opäť nedáš dokopy. Len dúfam že je prázdna. Musíme tam však ísť tak či tak. Takto ťa dalej neponesiem “ a ukázal prstom pred seba na vŕšok.
Zišli sme s chodníka a začali mierne stúpať po vychodenom chodníčku.
Vyšli sme hore kde boli dvere do jaskyne a pred nimi z dreva postavené scody.
Pred schodmi bol zvalený stôl, pár debien a sudov. Na zemi sa váľali suché kostry ľudí.
„Tie dvere tam pred tým neboli “ zašomral Sano´r.
Plecom sa snažil otvoriť dvere ale nešlo to. Bud ich dlho nikto nepoužíval alebo sa tam niekto zabarikádoval.
Na štvrtý pokus sa ich Sano´rovi podarilo vylomiť.
Vtiahol ma dnu a chcel vliecť dalej.
„Už dosť, tu ma polož, dalej nevládzem “
Sano´r ma pustil a ja som sa si sadol na stoličku. Bol tam taktiež stôl, debny a sudy tak ako vonku. Aj tu sa váľalo zopár kostí.
Sano´r zatiaľ sudmi za barikádovával dvere aby ich nemohlo z vonku nič otvoriť a ani tak ľahko preraziť.
Potom sa otočil a vybehol dalej do jaskyne. Vrátil sa o päť minút.
„Zrejme tu nič nie je. Neprehľadal som to síce celé ale nemal by tu nikto byť. A ani dnu sa len tak nikto nedostane “
Chuť zabíjať a nasýtiť sa rýchlo rástla. Sťažka som dýchal a pokúšal sa prinútiť nevrhnúť sa na Sano´ra.
„Rýchlo ma zabi alebo uteč inak zabijem ja teba ! Už to nemôžem dalej vydržať ! “ vykríkol som.
Začal som sa triasť a potiť. Cítil som Sano´rovu krv tak ako nič iné na svete.
Sano´r na mňa vystrašene hľadel a rozmýšľal čo urobiť.
„Zostaneš tu a ja pôjdem naspäť do Bieleho Priesmyku, tam zoženiem niečo na potlačenie tvojho besnenia “
„To nemôžeš, nemôžem ťa nechať ísť tam von na smrť samého ! “ odpovedal som.
„Budeš musieť, inú možnosť nemáš “
„Prečo to všetko pre mňa robíš ? Ved ma ani poriadne nepoznáš ! “
„Ani ti nepoznáš sám seba a predsa sa odcudzuješ. Ja ťa nenechám zomrieť. Svojho najlepšieho priateľa som nezachránil ale teba môžem “
Rýchlo sa otočil odvalil sudy a odišiel do tmy. Bolo počuť ako von presúva debny pred dvere.
Zostal som zaskočený jeho slovami. Žeby to bol Kharjo, koho nedokázal ochrániť ?
Dalej som sa stým nezaoberal. Začala ma strašne bolieť hlava a už som dalej nemohol odolávať nutkaniu túžby po krvi.
Spadol som na všetky štyri, cítil som v sebe zlosť a všetky možné pocity. Ani som poriadne nerozmýšľal.
Vrazil som plecom do dverí, nedali sa vyraziť.
Zavrčal som a začal ňuchať. Cítil som ju, teplú, sladkú ako prúdi v žilách človeka.
Niekto je ďalej v jaskyni a Sano´r ho nenašiel. Ja ho nájdem a zabijem.
Usmial som sa, vyceril zuby a vošiel hlbšie do jaskyne.
Všetky zmysli sa mi zostrili, počul som aj to najtichšie škrabnutie, videl som aj najmenšieho pavúka ako visí na pavučine. Rozoznal som aj koľko bielych fliačikov má na tele.
Jaskyňa pomaly stúpala nahor. Všade boli debny, sudy a rôzne haraburdy.
Konečne som pred sebou uvidel dvere za ktorými sa konečne nachádza to čo hľadám.
Sú tam dvaja a ani nevedia čo ich o chvíľku čaká.

---

vedel som že z neho bude príšera , ale takéto niečo som nečakal :)

Epické :) ;)

---

dik :D ;)

---

ja hej

---

blá blá :D nemachruj zase že vieš všetko :D

---

cetl sem to jen "Stotinu sekundy" a stacilo :o ;)

---

ted nevím jestli se ti to líbi nebo ne :D

---

:@:|

---

10. Kapitola: FUS-ROH !


Zatvoril som za sebou dvere a začal pred nich klásť sudy a debny. Niečo mi našepkávalo že nechať Khajrga samého nebol veľmi dobrý nápad. Ale inak to nešlo.
Musím získať protilátku a tá by mohla byť v Arcadinom Kotly. Raz som tam už bol.
Vyrazil som, prišiel som až k mostu pred Zlatopalcovým medovarom. Príšery boli roztrúsené po celom okolí. Ten vlkolak ich tu všetky prilákal.
Pár nočných lovcov ešte zápasilo o kosti vlkolaka.
Nesmiem strácať čas ale ako tadeto môžem prejsť ? pomyslel som si.
Možno keby som sem dokázal prilákať iba jedného z nich a potom ho zabiť ostatné príšery sa sem nahrnú ako včely na med a ja budem môcť popri nich prekĺznuť.
Dobre, teraz ho iba prilákať. Zobral som najbližší kamienok, natiahol ruku a dúfal že dopadne kde má.
Hodil som ho. Kamienok dopadol na zem pred nočných lovcov. Obaja sa prestali naťahovať o kosť a začali vetriť a hľadať zdroj hluku.
Jeden z nich zaprskal a rozbehol sa smerom ku mne. Druhý urobil hned to isté.
Potichu som vytasil meč, lovci bežali ako šialené a pritom vydávali divné zvuky.
Rozbehol som sa tiež. Na moste som do jedného vrazil plecom, druhý ma hlavou udrel do brucha a zvalil sa so mnou na zem.
Rukami som držal jeho hlavu od tela, snažil sa ma uhryznúť zo všetkých síl. Rukoväťou meča som ho párkrát udrel do hlavy, pustil ma. Rýchlo som sa postavil no to už ten prvý na mňa opäť skočil.
Zatackal som a zakopol o múrik mosta a padal aj s lovcom do rieky.
V rieke bolo len málo vody no aspoň trochu stlmilo pád. Chrbtom som dopadol do vody a škrabol o kamenisté dno s lovcom na hrudi.
Druhý sa vrhol do rieky tiež. Niekoľko sekúnd som s lovcom zápasil a potom ho od seba odkopol.
Rýchlo som doplával k brehu a štveral sa na zem. Ruka ma chytila za nohu, bez obzretia som kopol do postavy. Ruka ma pustila a ja som sa chytil veľkého kameňa na brehu aby som sa vytiahol na zem.
Za mnou už z vody liezli lovci. Chcel som vytiahnuť meč ale v pošve nebol, musel mi vypadnúť z ruky pri páde do rieky.
Rukou som sa zaprel o kameň, no ten sa začal hýbať. Nie však mojou silou.
Zo zeme vyliezol krab, veľký ako kôň. Len klepetá mal dlhé tak ako celé ľudské telo. Rýchlo som ustúpil dozadu.
Krab zaútočil klepetom, stihol som sa zohnúť a klepeto zasiahlo lovca ktorý už po mne skočil. Presekol lovca napoly akoby prešiel z nožíkom po masle.
Na zem dopadli dve kusy z lovca a na rukáv a po celom okolí vystrekla krv. Druhý lovec sa snažil kraba obísť ale nebol dosť daleko a aj jeho telo dopadlo na zem.
Ja som bol dosť daleko aby ma s klepetami nezasiahol, zapískal som ako najsilnejšie som vedel a hodil sa do rieky.
V rieke som vyčkal dovtedy kým sa z celého okolia neprihnali všetky príšery. Asi po piatich minútach som vyliezol z rieky čo najtichšie a pomalým krokom som šiel k múrom Bieleho Priesmyku popri statku na Zamrznutej Brázde.
Príšery si zatiaľ pochutnávali na kúskoch z lovca. Ked som prišiel k múrom mesta hľadal som miesto kde by sa dalo vliezť do mesta. Pokračoval som smerom k mestským stajam popri múre.
Nedaleko od mlyna bol potôčik tečúci z Bieleho Priesmyku. Zrejme by sa tade dalo dostať dnu a vliezť do mesta cez studňu.
Zoskočil som zo skaly o trochu nižšie a uvidel že potôčik vyteká z poza mreží.
Musím ich nejako zničiť, ale potichu. Zavrčal som, neviem ako zničiť mreže, vrátiť sa nemôžem a okolo stají sú tí vlci ktorý nás naháňali ked sme do mesta išli prvý krát.
Pri stajach sa ozval zvuk kuší a pár zakňučaní. Vyšiel som na skalu a vystrčil hlavu. Dve trpasličie gule strieľali s kuší po vlkoch.
Ako že tu sú trpasličie gule ? Ved by mali byť stovky metrov pod zemou a strážiť tie svoje ruiny ! pomyslel som si.
Nedávalo mi to zmysel ako sa tu objavili, ale ak ma tu nájdu bude zle. Objavili sa tam dalšie gule a prišlo aj pár trpasličích pavúkov.
Rýchlo som stiahol hlavu späť za kamene no noha sa mi šmykla a na zem dopadol kamienok s tupým zadunením.
V mysli som zahrešil a dúfal že to nepočuli. Vlaste ako by mohli ? Ved nemajú uši.
Počul som tiché cupitanie kovu. Zrazu ma niečo chňaplo za hlavu a drvilo mi to hlavu, spadol som a zvýskol. Myslel som že mi pukne hlava, predo mnou sa ozvalo zavrčanie a drvivé zovretie skončilo, bolo počuť iba rozpadajúci sa kov.
Zdvihol som hlavu a uvidel vlkolaka. Nič horšie sa už azda stať nemohlo ?
No vlkolak na mňa hľadel a ten pohľad som už videl.
„Aela ? “ spýtal som sa.
Vlkolak pri mene zakýval ušami, preskočil ma a celou silou pazúrmi vrazil do mreží. No tie sa iba zatriasli.
Už bolo počuť zvuky prichádzajúcich trpasličích gulí. Aela druhýkrát zasiahla do mreží a tie trochu povolili. Opäť to zopakovala a mreže spadli s hlukom na zem.
Rýchlo sme sa vrhli do kanála, ja som šiel prvý a Aela za mnou. O niekoľko metrov som zabočil doľava. Aela zavrčala a zabočila tiež, do steny sa zaboril šíp a jeden mala Aela v chrbte.
„Pod za mňa ! “ zvolal som.
Aela poslúchla a zastala za mnou.
„FUS-ROH ! “ zakričal som. V kanále sa zvuk natoľko znásobil že spôsoboval neuveriteľné muky. Strop sa zatriasol a zrútil sa.
Aele zvuky spôsobovali neznesiteľnú bolesť, kedže bola vlkolak mala silnejší sluch.
Začala sa meniť na človeka a ostala ležať schúlená a nahá na zemi.
Hlava ma strašne bolela, no z batoha som vybalil plášť čo mi dala Aela a zakryl ju, potlačujúc zvrhlé myšlienky.
Zdvihol som ju a položil na kameň aby neležala na vode. Aela otvorila oči.
„Aaa, už si sa prebrala, aspoň že ti nie je niečo vážne “
„To nič, iba ma bolí hlava “ zamumlala.
„Ako si ma našla ? “ opýtal som sa jej.
„Ani neviem, mala som taký zvláštny pocit že sa niečo deje. Vyšla som von a premenila sa a potom som ťa zacítila za hradbami “ odvetila.
„Ale čo tu robíš ty ? “
V krátkosti som jej vysvetlil čo sa deje. Nič som pred ňou tentoraz nezatajil.
„Vedela som že je na ňom niečo čudné, cítila som to “ odpovedala ked si vypočula čo som povedal.
„Tak si prišiel po liek ? “
„ Áno “ povedal som rozhodne.
„Prečo to preňho robíš ? Určite ho ani nepoznáš “
Zavrčal som. Prečo sa vždy pýtajú tak hlúpo ?
„To nech ťa nezaujíma, je to moje rozhodnutie “ zavrčal som.
„Tak potom pod, rýchlo “ vstala bez dalších otázok.
Prikývol som a vyrazil vedľa Aeli ktorá sa si pritisla plášť tesnejšie k telu.
Po pár metrov Aela ukázala hore kde bola studňa. Naznačila aby som išiel prvý. Poslúchol som a začal sa štverať von.
Trvalo to dlhšie ako som čakal ale podarilo sa mi to celkom rýchlo. Vyliezol som von a čakal na Aelu.
Zdola bolo počuť nejaké zvuky a vrčanie a zo studne vyskočil vlkolak, prerazil drevo po ktorom sa spúšťalo vedro do studne ktoré odletelo a Aela pristála na námestí v Bielom Priesmyku.
Otočil som sa a otvoril dvere do Arcadinho kotla ktoré boli o niekoľko metrov za mnou.
Počkal som kým vojde Aela a zatvoril som dvere. Rýchlo som obehol všetky miestnosti a skrine v obchode a našiel vak.
Otvoril som ho a vyhádzal čo v ňom bolo a vrátil sa do hlavnej izby kde boli lektvary a začal do vaku hádzať to čo sme potrebovali. Lektvar výdrže, po ktorom vydržíme na nohách dlhšie a unavíme sa oveľa neskôr, dalej lektvar proti rôznym jedom a nakoniec aj tri fľaštičky lektvaru na liečbu nemocí.
Aela zdvihla nos do vzduchu a začala vetriť, zrejme niečo cítila pretože kývla ušami a zdvihla laby.
Ked som mal všetko, zatvoril som vak a prehodil som si ho na chrbát k druhému.
„Už sa tu zbiehajú príšery však ? “ opýtal som sa.
Prikývla. Otvoril som dvere a vyšiel von a Aela za mnou.
Aela pri studni spustila predné laby na zem a kývla hlavou na svoj chrbát.
„Mám na teba nasadnúť ? “ opýtal som sa trochu znepokojene.
Zavrčala a prikývla hlavou.
Rýchlo som nasadol na jej chrbát a len čo som sa pohodlnejšie uvelebil vyskočila dopredu a uháňala preč.
Jedným skokom preskočila hradby až som zhíkol a chytil sa divo vlajúcej hrivy.
Tvrdo dopadla na zem a bežala smerom k mostu odkiaľ som prišiel.
Pri moste už nebola žiadna príšera ale všetky smerovali k mestu. Ked sme prefrčali okolo niekoľkých z nich tak zdvihli nos do vzduchu, zavrčali a rozbehli sa za Aelov ale tá bola oveľa rýchlejšia.
Pred mostom zastala, zliezol som jej z chrbta a stál pri nej.
Labou ma postrčila a naznačila aby som pokračoval. Poslúchol som a rozbehol som sa k hláske.
Otočil som sa a uvidel ako Aela trhá príšery labami a bráni im prejsť cez most. Ked ich bolo príliš veľa, skočila do rieky a potom sa vracala späť do Bieleho Priesmyku.
Dobehol som pred sudy ktoré stáli pred dvermi, odtisol ich a otvoril ich.
Škoda že Aela nemôže ísť snami, musí byť s Farengarom a ostatnými.
Vošiel som do jaskyne a daleko na jej konci počul slabý výkrik.

---

epic ;)

---

Dík ;)

---

ale myslím že to bolo len kvôli tomu že bol v časovej tiesni odolal nemravným chúťkam :DD

---

no, keby ho práve nechceli zabit trpasličie gule tak potom by asi neodolal...:D

---

myslel som si to :D

---

bože! to vy ste zvrhlíci!