---

KAPITOLA IV
Blížil som sa ku kobke Zapadajúceho slnka. Stmievalo sa a za svetla zapadajúceho slnka rozvalina vyzerala nádherne. na túto chvíľu som čakal. Mal som jedinečnú šancu zastaviť Hadvara. Ale bál som sa toho čo sa v kobke môže ukrývať. O Zapadajúcom slnku sa toho hovorilo veľa. Napríklad niekto hovorí že tam žije armáda geneticky upravených mutantov, a niekto zase že tam žijú zlí duchovia.
Ale najviac ľudí hovorí o Hraničiaroch. Hraničiari kedysi strážili poriadok. Boli strážcami nevinných a ochrancovia utláčaných. Blížil som sa ku ťažkým kovovým dverám. Pomaly som ich otvoril a mieril som do najznámejšej kobky v celom Skyrime. V kobke bolo chladno. V kobkách žijú Draugiry pavúci a iná háveď. Ale v tejto nie. Ako keby sa jej báli. Prikrčený som sa pomaly a ticho blížil k osobe ktorá stála predo mnou. Na brnení mala červeného havrana tak to isto bol žoldnier. Podľa pŕs som usúdil že je to žena. Ženu by nemal byť problém zlikvidovať aj keď pri Skyrimských ženách nikto nevie. Niektoré Skyrimské ženy boli silnejšie ako statný chlap. Preplížil som sa za ňu rýchlo jej zobral zbraň a prebodol ju. Spadla na zem a ešte žila tak som ju začal vypočúvať. Povedala mi že Hadvar je na východnom konci kobky. Tiež mi podala medený spár. Povedala že je to kľúč ku kobke. Pokračoval som ďalej kobkou a cestou som skolil ešte pár žoldnierov, keď som napokon dorazil do siene príbehov. Po mojom príchode sa celá rozžiarila na zeleno. celá sa otriasla a ja som sa šmykol do dutiny ktorá po otrase vznikla. Ocitol som sa v tmavej chodbe. Nemal som na výber, musel som ísť rovno. Asi po pätnástich minútach som dorazil do malej kruhovej miestnosti. Po chvíli sa aj tá rozžiarila na zeleno a predo mnou sa objavil duch. „Posledný hraničiar sa vrátil! Vitajte pane.“ Povedal. „Ja nie som ten ktorého hľadáš.“ odpovedal som mu na jeho uvítanie. „Áno poznám ťa. ty si Grillka.“ začalo rozprávať zjavenie. „ Jediný hraničiar ktorý mal čisté srdce a nenechal sa skaziť. A zato si zaplatil najvyššiu cenu.“ „ O čom to hovoríš?“ Opýtal som sa. „Zobrali ti pamäť. Zobrali ti život.“ Povedal duch so snahou mi to všetko objasniť. Bol som šokovaný. Zmohol som sa iba na krátku otázku: „Kdo?“
„Zaklínači.“ Krátko mi odpovedal duch. Zaklínači boli odporné stvorenia ktoré bývali ľuďmi. Experimentovali na sebe a chceli byť dokonalými. To zapríčinilo že Zaklínači nevyzerali ako ľudia. Nastalo ticho ktoré nakoniec prelomil zelený duch. „Si hraničiar. otvorím ti cestu do hlavnej komnaty a ty musíš zastaviť ľudí ktorý sa v útrobách kobky pokúšajú zistiť kde sa Zaklínači nachádzajú.“
Duch mi otvoril cestu a ja som sa ponáhľal ako som len vládal ale prišiel som neskoro. Keď som dobehol do hlavnej komnaty Hadvar ma odhodil kúzlom. Treslo ma to o stenu a vyrazilo mi dych.Rýchlo som sa pozviechal a bežal za Hadvarom. Nemohol som tomu uveriť. Hadvar mi zase zmizol.
Ten bastard mal riadne šťastie. Vybehol som von z kobky do snehovej búrky. Vietor bol silný a zhodil ma na zem. Nemal som poňatia kde to vlastne som. Tak som sa len postavil a šiel rovno.