---

KAPITOLA VIII

„Končíš?“ Ulfrik vrieskal na celú sálu hneď po tom ako som mu povedal smutnú novinku.„Nemôžeš len tak odísť veď som ti zachránil život!“ Ulfrik pokračoval v nasadenom tempe. „A dlh som ti v plnej miere splatil.“ na rozdiel od Ulfrika som sa snažil pôsobiť pokojne. „V Samote by si skapal keby som tam nebol ja.“ pokračoval som, a nakoniec som povedal svoje zbohom. ako som odchádzal Ulfrik po mne hodil sekeru. otočil som sa a on ešte stihol povedať: „Živý s tadeto neodídeš.“ a hneď sa na mňa začali sypať vojaci. bodaj by som tam aj skapal keby sa v okne neobjavila Laila a nezačala strieľať šípy do hláv nepriateľov. neváhal som a začal som utekať preč. ani náhodou som nemal šancu proti takej presile. Laila utekala hneď za mnou. Keď sme sa dostali za hradby mesta ťažko bolo rozmýšľať čo a ako.
K légii som sa pridať nemohol lebo ma videli ako pomáham Ulfrikovi. A Ulfrik ma chce zabiť lebo nemôže vlastniť silnú zbraň proti légii. Nakoniec sme s Lailou išli do Riverwoodu a kúpili si dom po Svenovi. „Hneď zajtra by sme mali ísť do Bieleho Priesmyku a spýtať sa jarla na nejakú robotu.“ prihovorila sa mi Laila. „To by sme mali, už nám dochádzajú peniaze.“
začal som rozvíjať rozhovor, ktorý sa ale hneď nato skončil. Chvíľu som rozmýšľal nad prácou tu na píle ale celý deň robiť ako pes to nie je môj štýl. A jarl by nám mohol zaplatiť podstatne viac. Na druhý deň sme išli do Dračej Siene. Vošli sme do honosného sídla jarla. Ani sme sa nestihli poriadne poobzerať a už niekto hodil do miestnosti dymovú bombu. Neváhal som a rozbehol sa ku jarlovi. Z dymu zrazu vyskočil zabijak. Jarlov huskarl sa rozbehol proti zabijakovi ale skončil mŕtvy. Bola to mladá žena. Zabijak sa pozrel na mňa a na moje “tetovanie“ „Hraničiar“ riekol hrubým hlasom. Zložil si prilbu a uvidel som jeho pravú podobu. Bol to Zaklínač.
Vytasil meč a rozbehol sa proti mne. Bol strašne rýchly a mne sa podarilo iba odskočiť. Zabijak využil príležitosť otočil sa k jarlovi a pokúsil sa ho zabiť. Rozbehol som sa vyskočil mu na chrbát z tulca vybral dva šípy vložil ich do tetivy a vypálil. Trafil som ho rovno do hlavy. Spadol som na zem rýchlo sa pozviechal v ruke som si pripravil kúzlo na trhanie svalov a vystrelil som mu to kúzlo rovno do tváre. Toto bol najhnusnejší pohľad aký sa mi kedy naskytol. Kúzlo mu potrhalo svaly na tvári ale jeho to nezastavilo, tak som kúzlo nabil ešte raz a vypálil mu zase do tváre. To ho značne oslabilo tak som zobral šíp čo sa váľal na zemi znova som na neho vyskočil tento raz na tvár a šíp som mu zabodol priamo do oka, a ešte raz použil svoje kúzlo. Zaklínač sa zrútil na zem. Ja som neváhal a hneď som pribehol k jarlovmu huskarlovi. „Ešte žije!“ skríkol som. Laila mi pribehla na pomoc. Bol som rád že žije. Spolu sme začali oživovať temnú elfku a čakali sme kým prídu doktori. Keď ju doktori odniesli tak sa jarl ku mne prihovoril: „Vďaka za záchranu môjho života i za záchranu môjho ochrancu. neviem ako sa ti odvďačiť.“ To je dobré, ja som len...“ začal som rozprávať ale jarl mi skočil do reči. „ Vieš čo? Bohato sa ti odmením dám ti dvetisíc septimov.“ a ako povedal tak sa aj stalo. o dvetisíc septimov bohatší sme sa vrátili domov. „Čo to bolo za stvorenie?“ opýtala sa ma zo strachom v hlase Laila. „To boli zaklínači.“ odpovedal som jej a ona ešte viac rozvila túto konverzáciu: „ Tí zaklínači s povestí?“ „Áno presne tí. a teraz si už poďme ľahnúť. Dobrú noc.“ poprial som jej dobrý spánok. „Dobrú noc.“ Odpovedala mi a potom sme obidvaja hlboko zaspali.