---

KAPITOLA VII

„To že povedal?“ opýtal sa ma Ulfrik hneď po tom čo som mu predal odkaz od Tulia. „No nič asi mi nezostáva nič iné ako návrh prijať.“ pokračoval v rozprávaní Ulfrik ale jedným dychom ešte stihol vysloviť prosbu: „Musíš mi kryť chrbát.“ Znelo to skôr ako rozkaz než ako prosba ale Ulfrik si veľmi dobre uvedomoval s kým hovorí. „Čože?“ zaskočil ma Ulfrikov návrh a ja som vyprskol na zem dúšok medoviny čo som práve vypil. „Ak je to nejaká pasca bol by som rád keby mi strážil chrbát niekto komu dôverujem.“ Ulfrik začal svoje rozprávanie ale v tom som mu skočil do reči: „Pane, ale ja nie som vojak.“ Ulfrik sa na mňa prosebne pozrel a ja som síce nie úplne dobrovoľne pritakal. Ihneď sme vyrazili na cestu. Pri bránach mesta som videl ako štyria nordovia zneužívajú jednu lesnú elfku. Ulfrik sa na mňa pozrel a keď videl môj zlostný pohľad povedal: „Tá ušatá potvora neplatila nájom tak moji chlapci teraz vyrovnávajú dlh.“ dohovoril Ulfrik so záchvatom smiechu. Toto som nemohol nechať len tak. Kráčal som smerom ku tyranom a kričal som na nich: „Nechajte ju na pokoji!“ Nordovia sa hlasno zasmiali a nevšímali si ma. Strhol som muža s elfky a udrel som ho päsťou do tváre. druhý muž na mňa vyskočil a tretí ma začal udierať do brucha. Toho muža čo som mal na chrbte som buchol o stenu čím sa mi uvoľnil chrbát vytiahol som šíp s tulca a tomu čo ma udrel do brucha som prepichol hlavu. Dvaja boli v bezvedomí jeden mŕtvy a jeden utiekol. Pomohol som Bosmerke vstať a podal som jej oblečenie. Bola celá dorezaná od noža ale rany neboli veľmi hlboké a tak som ich mohol ošetriť na mieste. ešte sme sa na chvíľu posadili k ohňu lebo jej bola zima a potom som sa jej spýtal na meno. „Volám sa Laila.“ vzlykala. „Počuj nechcela by si ísť so mnou?“ Opýtal som sa. „A kam ideš?“ s nádejou v hlase mi odpovedala.
„Do Samoty, pomôcť Ulfrikovi.“ začal som rozhovor. „Ulfrikovi? práve si pobil jeho mužov a teraz mu chceš pomáhať?“ šokovane sa opýtala. „Zachránil mi život, Dlhujem mu to.
Ale oplatím mu láskavosť a vykašlem sa na neho.“ zasvätil som ju do situácie. „Aha. A asi nebudeš potrebovať ďalší luk?“ Ponúkla mi svoju službu. „Bude mi potešením.“ ochotne som prijal jej ponuku. „Tak teda do Samoty!“ zavelila, postavila sa a kráčala k bráne. pred bránou stál Ulfrik a keď videl Elfku opýtal sa ma čo sa stalo s jeho mužmi. „Jeden mŕtvy dvaja zranený a jeden utiekol,“ odpovedal som mu načo ostal šokovaný ale ďalej už tento rozhovor nerozvíjal. Ráno sme dorazili do Samoty ale Ulfrik išiel prvý a my dvaja až za ním aby nás nikto nemohol spojiť dokopy. Vošli sme do mesta a začali šplhať po skalách. Dostali sme sa na hradby ale stalo sa niečo čo som nečakal. Na hradby vošli traja členovia Pentinus Oculatus. Pentinus Oculatus bola elitná jednotka ktorá mala zabezpečiť ochranu cisára.
Boli dobre vycvičený a jediný spôsob ako ich dostať bol moment prekvapenia. Kývol som hlavou na Lailu a prikázal som jej tak ostať na mieste. V oboch rukách som si pripravil kúzlo na trhanie svalov, vyklonil som sa z úkrytu a vypálil som. Dvoch vojakov to trafilo rovno do hlavy a toho tretieho nešťastníka zasiahla spŕška krvi a potrhaných mozgov. vytasil som meč namieril mu na hrdlo a prepichol som mu tepnu. Smrť bola rýchla a ani to tak nebolelo. Laila s hrôzou pozerala na to čo boli pred chvíľou telá. Skoro sa povracala ale podarilo sa jej to udržať v žalúdku. Prišli sme na dohodnutú pozíciu a už sme videli Ulfrika a Tulia. A ja som zbadal ešte niekoho. Hadvara. Chvíľku som počúval ich rozhovor ale potom sa mi do uší dostala veta ktorú som nechcel počuť. „Ulfrik nazývaný Búrny Háv, pre svoje zločiny proti Skyrimu i jeho ľudu ťa zatýkame.“ riekol Tulius pokojným hlasom. Hadvar potom zavelil a z kríkov vybehli mladý legionári. Ja i Laila sme ich začali ostreľovať šípmi, a snažili sme sa dať Ulfrikovi dosť času na útek. Na hradby vybehli vojaci tak som vytasil meč a pripravil si kúzlo. Za chvíľu boli z vojakov mŕtvoly. Utekali sme čo nám nohy stačili ale nepomohlo to. Vojaci nás obkľúčili. Všimol som si náhradnej cesty tak som schytil Lailu za ruku a rozbehol sa po kameňoch aby som mohol preskočiť hradby mesta. Dopadli sme s Lailov do vysokej trávy a tam nás už čakal Ulfrik. Bol naštvaný pozrel sa na mňa a povedal: „Uvidíme sa vo Veternom Žľabe.“