---

4. Kapitola: Cesta k Mestu


„Hej počkaj! Nenechám ťa ísť samého. Idem s tebou. “
„Dobre teda. “ odvetil som.
Sano´r pobalil veci ktoré by sme mali potrebovať a zobral tiež všetko jedlo.
„Už mám iba asi tak tridsať šípov. “
Pomaly som otvoril poklop a vykukol von, vyliezli sme a Sano´r potichu odomkol dvere.
Vyšli sme do chladného počasia a vydali sa na cestu. Nešli sme priamo po cestičke ale kúsok bokom pomedzi stromy a kríky alebo aspon to čo z nich ostalo.
Pre nedostatok svetla rastlinstvo umieralo.
„Biely Priesmyk nie je síce daleko ale ako sa tam chceš dostať cez tie obludy ? “
„To vyriešime až ich uvidíme. “ odvetil som.
Nato sme nemuseli čakať dlho o desať krokov sme znova mali výhľad na celú dolinu.
Boli úplne všade.
„No tak teraz to už môžeš riešiť.“ povedal Sano´r a zvesil si luk z chrbta a do druhej ruky pripravil šíp.
„Ehmm. “ nič ma vtej chvíli nenapadalo.
„Podme zatiaľ bližšie.“ dodal som.
Prešli sme ešte niekoľko metrov a schovali sa do kríka. Niekoľko metrov pred nami bol dom, bol celkom zničený.
„To je Zlatopalcov medovar. No aspon to čo z neho zostalo. “ povedal Sano´r.
„Keby sme tam mohli prebehnúť beztoho aby si nás všimli. “ vzdychol som.
„Hej! Daj mi kresadlo. “
Sano´r mi bez slova podal kresadlo. Ja som si zatiaľ roztrhol kúsok látky z oblečenia a omotal ho okolo šípu.
„Idú za svetlom však ? Stačí ak ho strelíme niekam dalej do stromu. “
„No idú za svetlom ale nie všetky sú celkom slepé. Bud sú úplne slepé, vidia iba pohyb alebo iba svetlo. Zas všetko neosleplo. “
„Dobre, na tri ho zapálim a ty ho vystrelíš niekam preč a potom prejdeme za ten dom. “
„Dobre “ odvetil Sano´r a natiahol tetivu.
„Dobre. Raz, dva, tri ! “
Tetiva zabrnkotala a horiaci šíp sa zaboril obdaleč do stromu.
Zrazu sa ozvali ohlušujúce výkriky a všetko naokolo sa rozbehlo k šípu. Nárazi do stromu a škripot pazúrom sa ozívali do daleka. Strom zrazu spadol a pochoval pár z mnohých príšer.
„Pod “ súril Sano´r. Rýchlo sme sa presunuli k budove no o niečo som zakopol.
Jedna príšera sa obzrela a pomali sa približovala.
Sano´r ma zdvihol a rýchlo a nehlučne sa vopchal pod zvalený trám. Ja som si kľakol za zvalenú stenu domu.
Hned nato sa príšera ukázala. Vyzeralo to ako vlk, no bolo to väčšie, čierne a s dlhými tesákmi a červené oči svietili daleko do tmy.
Začalo to nuchať a priblížilo sa to k Sano´rovi. Hlavu vopchalo medzi trám a červené oči upieralo na Sano´ra.
Tesáky mal len niekoľko centimetrov od jeho tváre. Sliny mu z papule tiekli na jeho nohavice.
Začal vrčať.
Rýchlo som zobral malý kamienok a hodil ho o niečo dalej. Beštia sa rýchlo vrhla tam, odkiaľ prišiel zvuk.
Sano´r sa rýchlo vykotúľal spod trámu a spolu sme najtichšie ako sa len dalo bežali k hradbám.
Beštia nás uvidela bežať alebo to počula to neviem ale vrhla sa za nami a spolu snou aj dalších päť rovnakých oblúd.
„To nestihneme ! Rýchlo na tú strechu ! “ kričal Sano´r.
Pred hradbami bola budova, zrejme to kedysi boli stajne. Predná stena spadla a bolo vidieť porozhadzovaný nábytok.
O bočnú stenu bol opretý rebrík tak sme sa nanho ako šialený vyškriabali .
Sano´r ho rýchlo odkopol preč. Strecha slabo zaknučala ale zdalo sa že vydrží.
„Rýchlo čo spravíme ? “ so strachom som šepkal.
„Ja neviem ! “ zadychčane odvetil.
Vlci alebo čo to bolo začali krúžiť okolo domu a snažili sa vyskočiť na strechu.
Z diaľky sa začali približovať Nočný Lovci a dalšie podivné zvery.
Sano´r vytasil meč a sekal do každého kto sa snažil vyskočiť na strechu.
„Rýchlo, rýchlo ! “ šepkal som si.
Vtom ma niečo napadlo. Vzal som luk Sano´rovi z chrbta, vytiahol jeden šíp a prehľadal vak čo mal na chrbte a našiel čo som hľadal.
Ešte šťastie že to lano má. Pomyslel som si.
Rýchlo som omotal jeden koniec lana na šíp a druhý som obmotal na kamenný komín.
Vložil som šíp do tetivy a zamieril na cieľ.
Teraz sa už len treba modliť aby som trafil a aby lano bolo dostatočne dlhé.
Zamieril som na jeden s drevených trámov čo držali strážnu vežu blízko brány.
Brána nebola poškodená iba otvorená. Keby sme sa tam dostali včas a zavreli ju, boli by sme v bezpečí.
Vypustil som šíp, ten sa zabodol presne do cieľa a aj lano sa naplo. Bolo tak akurát dlhé.
„Pod ! “ vykríkol som na Sano´ra.
Bez slova vrátil krvavý meč do pošvy a začal rúčkovať k bráne. Ja som urobil to isté.
Beštie vyskakovali najvyššie ako mohli no nemohli nás dočiahnuť.
Dostali sme sa až za múr, zoskočili sme na zem a bežali k bráne.
Schytili sme ju a zavreli. V tej chvíli sa ozvali tupé nárazy do brán a slabé zaknučanie.