---

no čo... trochu dlho mi to trvalo ale teraz sa na to už vážne plánujem vrhnúť
____________________________________________________________________
„Hele, máš s tým nejaký problém dievčatko?“ nahnevala sa Delfína.
„A čo keď áno?“ vyprskla som.
„Hou, hou, jen klídek.“ Ukľudňovala nás rýchlo Larlia.
„Tak nech sa prestane správať ako keby to čo vám tu hovorím bol svetoznámi fakt!“
„Ako vieš, že nie je?“ spýtala som sa, stále naštvanejšia.
„Pretože...“
Larlia medzi nás prskla ohnivú guľu. „Tak dosť!“ zavrčala podporená ohňom ktorí si veselo horel na kamenej podlahe a ceril na Delfínu zuby spolu so mnou a Larliou.
Delfína sa so zamračením ustúpila.
„Uhas to.“ Prikázala.
„Tak. Prečo vlastne hľadáš drakorodených?“ spýtala sa Larlia nevšímajúc si Delfínin prekvapený pohľad keď som oheň namiesto Larlie uhasila ja.
„Pretože si pamätám to čo si väčšina ľudí už nepamätá. Že drakorodení sú ultimátny drakobijci.“
*A to mi začínala byť Larlia tak sympatická.*
„Jedine ty dokážeš draka zabiť raz a navždy tým že pohltíš jeho dušu.“
„Blbosť.“ Ozvala som sa.
„Prečo?“ obrátila sa na mňa Larlia.
„Aj draky dokážu pohltiť duše svojich padlých. Práve preto je to drakorodená.“
„Aha. A ako to vieš?“ spýtala sa ironicky Delfína.
Usmiala som sa na ňu. „Proste to viem.“
„Chell vie niektoré veci, ktoré by podľa správnosti vedieť nemala.“ Zastala sa ma Larlia. „A málokedy sa mýli.“
Delfína si pohŕdavo odfrkla ale nehádala sa. „Fajn. Takže to dokážeš? Dokážeš pohltiť dračiu dušu?“
Larlia prikývla.
„Dobre. A už čoskoro budeš mať šancu mi to dokázať.“
„Možno... ako mi ty už konečne vyklopíš čo mi tajíš.“ Vyhlásila Larlia.
Delfína zomkla pery ale rozhodla sa odpovedať. „Ľudia si myslia, že draky sa odniekadiaľ vracajú. Ale ono to je oveľa horšie. Oni sa vracajú z mŕtvych.“
Zavládla chvíľa ticha.
„No a?“ ozvala som sa.
Pozreli na mňa ako na zjavenie.
„Ty si to vedela?! A čušala si?!“ spýtala sa Delfína neveriacky.
Urobila som na ňu prekvapené oči, zabúdajúc, že spod kapucne (ktorá na to koniec koncov bola robená) ich nebude vidieť.
„Ja som si myslela, že to vie každý.“ Povedala som, v duchu sa s Kyrom svorne pochechtávajúc.
„Ja som to nevedela.“ Povedala Larlia. „Každopádne ja by som rada vedela čo teba...“ obrátila sa na Delfínu „...privádza k domnienke že draky sa vracajú z mŕtvych.“
„Nie je to len domnienka. Je to fakt. Viem to. Navštívila som dračie pohrebné krypty a všetky sú prázdne.“
„A nerozmýšľala si nad tým, že môžu byť prázdne proste preto lebo do nich nie je čo pochovať?“
Najradšej by som sa preplieskala za to, že nedokážem udržať hubu zatvorenú, ale podráždenie spôsobené tým, že som bola hore cez deň bolo proste priveľké. Provokovaným Delfíny som si ho aspoň trochu filtrovala.
„Ako to myslíš?“
„Myslím to tak, Delfína, že predtým ako sa objavili tí „drakobijci“ jediné čo dokázalo draka zabiť bol buď iní drak, alebo... pekne nečakaná víchrica. A v tom druhom prípade po nich veľa nezostalo.“ Vysvetlila som.
*Teda Chell! Nevedel som že vieš tak dobre trolliť.*
*Ani ja.*
„Mám pocit že ma ťaháš za nos.“ Zavrčala Delfína.
„Máš zlý pocit.“
„Je ale fakt že draky sa vracajú z mŕtvych.“ Prerušila nás Larlia. „A čo s tým teraz?“
„Nepreberajú sa k životu všetci naraz. Je v tom systém. Dovtípila som sa kde sa preberie ďalší.“
„Kde?“
„Tu.“ Ťukla Delfína prstom do mapy.
„Kynin háj. Je to asi dva dni cesty odtiaľto. Jeden a pol keby sme mali kone.“
„My kone máme.“ Ozvala sa Larlia. „Ale...“ obrátila sa na mňa.
„Len choďte.“ Mávla som rukou. „Ja sa vyspím a potom vás dobehnem.“
Delfína nadvihla obočie. „Si si istá? Pôjdeme rýchlo.“ Varovala ma.
„Neboj ja to zvládnem.“ Uistila som ju.
„Dobre teda. Ty snáď môžeš vyraziť hneď, nie?“ obrátila sa na Larliu.
Larlia prikývla.
„Dobre. Chvíľu počkaj musím sa pripraviť...“
Larlia prevrátila oči. Ja som to nepovažovala za nutné komentovať. Bez komentára som odišla a kým sa Delfína prichystala už som dávno spala.
A zasa sa mi sníval sen...