Fórum | Galerie | Archív novinek | Hlavní strana               LOGIN | REGISTRACE
Prastaré Archívy: Arena PA: Daggerfall PA: Morrowind Construction Set Čas zkracovaní Cechy Skyrimu Rasy ve Skyrimu Let´s learn some lore
Tento web používá k poskytování služeb a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.
Víte že..
Sdí­let

nahoru
Číst diskuzi
Právě je zde: 1 host(ů)
 Tisk diskuze
Tajná Jednotka
clown333
Tak konečne tu hádžem svoj druhý príbeh. Je z obdobia 2. sv vojny. Boje sú vymyslené a taktiež aj príbeh. Ide o šesticu vojakov z rôznycch štátov, ktorý sa spoja (nedobrovoľne) aby bojovali proti Hitlerovmu režimu.

1.Kapitola: Posledný list

Môj milý Modlin
Dúfam že sa postaráš o môjho mladšieho brata a aj o seba. Nezniesla by som, keby sa mu niečo stalo a aj ty si dávaj pozor. Ste jediné čo mám. Aspoň že môj brat slúži pod tvojím velením, tak naňho môžeš dávať pozor. Nemám už čo viac napísať, iba to, že sa mám fajn a stále myslím iba na vás.
S láskou tvoja S.
P.S. Dúfam že počúva tvoje rozkazy.
P.P.S. Milujem ťa.

Karas Modlin zložil list a strčil si ho do vnútorného vrecka svojej hrubej vojenskej bundy. Na chvíľu zabudol ako mu je v nej horúco a ako ho tiaži helma so znakom červeného kríža a taška, s dosť chabým vybavením na záchranu ľudského života. Na orlom nose mal nacapené okrúhle okuliare za ktorými svietili modré oči. Od sklíčka okuliarov sa odrážalo zlatisté svetlo odznaku veliteľa jednotky. Za jeho vojnové zásluhy bol ocenený týmto odznakom, na ktorý bol veľmi pyšný. V poste veliteľa sa mu aj celkom darilo. Nestávalo sa často žeby post veliteľa dostal medik, tak Modlin bol dosť prekvapený keď mu to ohlásili. Všetci mu vraveli že je skvelý vojnový stratég, on si to nemyslel a vždy sa od skromnosti začervenal.
Modlin hľadel do diaľky a nevšímal si nikoho. Myslel len na svoju jedinú lásku a dotyk jej pier na svojich. Zo zadumania ho však prebudil hlas Tazawa.
„ Hej Karas zobuď sa ! To je list od mojej sestry ? “ Pýtal sa, kývajúc mi rukou pred očami.
„Áno, ale prečítať ti ho nedám a už ma konečne nevolaj Karas. Neznášam to meno. Volaj ma len Modlin. “ Odsekol som mu.
„Dobre. Ako chceš. “
Pozrel som sa naňho a videl, že na tvári má výraz strachu, hoci sa správal ako že nič. Každý má predsa strach pred nejakou bitkou. V duchu som si sľúbil, tak ako mojej láske, že ho ochránim nech to stojí čokoľvek. Správa o útoku Nemecka na Poľsko prišla len nedávno. Nikto nebol až taký zaskočený, dalo sa to čakať, hoci sme aj tak neboli pripravený. Len nedávno skončila prvá svetová vojna a na sklonku je ďalšia. Opäť si jeden národ chce podmaniť väčšie územie. Najhoršie je na tom, že už zomrelo veľa našich poľských vojakov a nevinných ľudí. Toto Nemecku len tak prejsť nemôže. Vraj sme za vojnu mohli my. Prepadli sme nemeckú rozhlasovú stanicu, ktorá bola umiestnená v Poľsku, konkrétne v Gliwiciach a pritom to boli samotný Nemci čo sa obliekli do našich vojenských šiat a zabili svojich vlastných nemeckých väzňov. Tak proti nám začali vojnu. Aká lož !
Už je to ôsmy deň čo Nemci prešli naše hranice a za sebou zanechávali len spúšť a bezvládne telá. Dobyli už takmer polovicu našej krajiny. Oproti Nemcom sme len slabo vyzbrojený. Máme málo mužov, zbraní, tankov a lietadiel, ale nemôžeme prehrať. V stávke je naša budúcnosť, naše rodiny.

Teraz sme tu pred mestom Varšava a ja vediem prvú obrannú líniu. Stále mi do hlavy prilietali príšerné predstavy o smrti a skaze, ktorá nás čaká. Snažil som sa zahnať tieto neblahé predstavy, ktoré do mňa bodali ako roj divých včiel. Cítil som značnú nervozitu, čo sa mi pri predošlých bojoch často nestávalo. Pohol som nohou a zasyčal od bolesti. Príliš dlho som stál opretý o malý stolík, na ktorom boli uložené rôzne plány. Bol som v malom bunkri len s Tazawom, ktorý si teraz nervózne viazal šnúrku na topánke. Keď kŕč poľavil, otočil som sa a vyšiel z bunkru bez slova von.
Studený vánok, ktorý sa práve prehnal okolo, by mi postrapatil vlasy keby som nemal helmu. Díval som sa na Varšavu, ktorá začínala asi dvesto metrov za našou vojenskou líniou. Jedinou nevýhodou na mojej obrannej línii bolo, že som nemal takmer žiadne budovy na krytie pred nepriateľskou paľbou. Pred mestom je krajina rovná, bez kopca a stromov. Preto vojaci museli celú noc kopať zákopy a ukladať na seba vrecia s pieskom. Ráno už boli zákopy vykopané a teraz sa už len naťahoval ostnatý drôt a zakopávali posledné míny. Zákopy sa tiahli až k prvým budovám mesta, aby sme sa mohli stiahnuť bezpečne pri ostreľovaní nepriateľským vojskom. Guľomety boli rozmiestnené a pripravené všade, kde to bolo možné.
...



zatiaľ len toľko. Dúfam že sa páči. Samozrejme okomentovať !
Upravil/a clown333 dne 29.04.2013 17:07
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
METTALIC
Dobrý mě osobně se to líbí.
Zapalte bible obraťe kříže papeže pošlete nejlíp za mříže!!!!!!

Steam nick: ScarletWhore

Jsem neschopný retard kterému musí MIKE připomínat změny podpisu Grin
 
clown333
Dekuju Grin
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
Diego
Pěkný!
 
clown333
Grin .. zatial to je len zaciatok ...musi sa to trosku rozbehnut Grin ...díky Grin
Upravil/a clown333 dne 12.03.2013 22:09
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
Readyxx
Frown
 
https://www.facebook.com/zdenek.hradil.71
Norbi
ak to rozbehneš ako tú poslednú, tak sa máme na čo tešiť ;D Grin zatial paráda Grin
You can kill yourself, or die trying...

http://scontent-v...e=5678314E

Aint no party like a Time Lord party, cause a Time Lord party never ends !

http://24.media.tumblr.com/tumblr_lfzax5zuSU1qfxioto1_500.jpg
 
clown333
Norbi napsal:
ak to rozbehneš ako tú poslednú, tak sa máme na čo tešiť ;D Grin zatial paráda Grin


Grin díkes Grin
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
„Pane ! Pane ! “ Kričal akýsi vojak, ktorý bežal priamo ku mne. Keď prišiel priložil si pravú ruku k čelu a potom pokračoval. „ Pane ! Dostali sme správu že Nemci prerazili hranice a zoskupujú sa pri severnej časti mesta. Pomaly nás obkľučujú ! “ Vravel zadychčane.
„Kto bude obraňovať severné hranice ? “ Opýtal som sa ho so zamračeným pohľadom. Už na nás budú útočiť aj zo severu ! Nevivýja sa to pre nás dobre.
„To neviem pane, ale už sa tam zoskupujú naše vojská. “
Prikývol som a rukou muža prepustil. Nepoďakoval som sa mu, čo je ďalší príznak mojej nervozity. Zahryzol som si do pery a premýšľal čo by sa s tým dalo robiť. Nechcel som sa zaťažovať aj tým a tak som sa začal prechádzať pomedzi vojakov a pýtať sa ako sa majú a či majú dostatok munície. Vojaci takéto rozhovory mali radi. Dodávalo im to odvahu že ich veliteľ sa o nich zaujíma, aby boli v bezpečí a či sú pripravený. Prišiel som až k starému a jedinému priateľovi, ktorý je teraz pod mojím velením. Andreisz práve so svojím spoločníkom nabíjal a kontroloval guľomet Ckm wz. 30. Dlhý a ťažkú zbraň pripevnenú na podstavci.
„Hej ! Ktože to sem zavítal, Karas ! “ Zasmial sa Andreisz a prestal nabíjať zbraň. Keď som pristúpil, priateľsky sme si podali ruky.
„Prestaň si zo mňa uťahovať. Vieš predsa že to meno neznášam. “
„ Ale ja ho mám rád. “ Opäť sa potmehúdsky zasmial. Zavrčal som nad jeho vtipkovaním. Na toto oslovenie som veľmi háklivý. Pohrozil som mu, že ak neprestane, tak bude celý večer podávať to nechutné jedlo zo špinavého hrnca každému jednému vojakovi. Smiech ho ihneď prešiel.
„Už si tu človek nemôže ani zavtipkovať. “
„Nato bude čas po bitke. “ Ako obvykle pred bitkou sme začali preberať náš vojenský stav a morálku medzi vojakmi.
„Myslíš že prežijeme ? “ Opýtal sa odrazu. Znelo to čudne. Ešte nikdy predtým takúto otázku nepoložil a to už sme spolu v prvej svetovej dosť prežili. Vždy bol sebavedomý a prehru si nechcel priznať. Táto otázka mi nahnala strach a obavy ešte viac ako zistenie počtu tankov nepriateľa.
„Nato ti veru neviem odpovedať. “ Odvetil som skľúčene. Nenašiel som v sebe ani štipku slov, ktorými by som ho mohol povzbudiť a dodať mu tým chýbajúcu odvahu. Práve on svojím odhodlaním nikdy neprehrať, mi dodávalo odvahu.
„Prepáč. Nemal som ťa stým zaťažovať. Taká sprostá otázka. “ Vravel trochu ospravedlňujúco keď videl môj výraz. Aby napravil chybu, vytiahol z vnútorného vrecka bundy ploskačku. Uškeril som sa nad tým. Nemal by som síce piť, ale situácia je dosť vážna a tak mi odreagovanie len pomôže. Pritom to je náš starý zvyk pred bitkou. Opreli sme sa o vrecia s pieskom a začali popíjať. Pre dvoch to bolo veľmi málo, tak nehrozilo, že stratím zdraví úsudok. Do minúty už bola ploskačka prázdna.
„Aspoň aké také uvoľnenie. “ Povzdychol Andreisz a po obliznutí pier si ešte vytiahol cigaretu. Ponúkol ma, ale odmietol som. Pre priateľku som prestal fajčiť, lebo jej to dosť vadilo a neznášala ten zápach. Dokonca som prestal fajčiť aj na fronte, čo mňa samého udivovalo.
„Preto nefajčíš ? Veď tvoja priateľka tu teraz nie je. “
„Aj tak nechcem. “
„Ako chceš. “ Odvetil, zhlboka si potiahol a vyfúkol dym priamo na mňa.
„Aaaa... “ Zvraštil som nos a tresol ho do ramena. On sa iba smial.
„Pozri čo mám pre ňu pripravené. “ Z vaku v ktorom mám obväzy a injekcie som vytiahol malú červenú škatuľku v ktorej bol prsteň.
„Konečne ty starý kôň ! Ideš sa ženiť čo ?! “ Natešene vravel a s potešením si obzeral ošúchaný prsteň. „Ako štyridsaťpäť ročný si konečne dostal rozum. “
„Mám ho síce od starej mamy, ale musí stačiť... Ale nechcel som sa stým ponáhľať, veď vieš. “ Dodal som.
„ Áno, viem. Po tej nehode s tvojou bývalou. “ Zatváril sa vážne a smutne, ale hneď ho to prešlo a zvolal.
„Hej všetci ! “ Andreisz sa postavil a kričal na každého koho videl. „ Náš pán kapitán sa ide ženiť ! “ Všetci vojaci naokolo sa otočili a niečo hundrali.
„Prestaň hulákať ! “ Zakričal som naňho a stiahol ho za bundu dole. Prsteň som mu vytrhol z ruky a strčil si ho opäť do vaku. Andreisz sa ešte minútu smial a potom zvážnel.
„Musíme mesto ubrániť. Inak už jej ten prsteň nedám. “ Andreisz sa opäť zatváril smutno a nepovedal nato ani slovo.
„Čo myslíš, čo urobia nepriatelia ako prvé ? “ Opýtal sa ma, aby zmenil tému.
„Najskôr myslím, že zaútočia s lietadlami, aby nás ochromili a aby zistili naše pozície. Potom udrie pozemná jednotka. Aspoň tak to vidím ja. “
„Asi sa to tak aj stane. Ty máš vždycky pravdu. V týchto veciach. “ Pousmial sa nad touto raritou.
„No nič. Už radšej pôjdem. Ešte toho musím veľa skontrolovať a vyriešiť. “ Zdvihol som sa a tľapol ho po pleci.
„Drž sa. “
„Hlavne, keď ma strelia do zadku, nech si ihneď pri mne. Inak ťa budem v noci strašiť. “ Opäť sa zasmial a vrátil sa k dobýjaniu guľometu. Rozhovor mi určite nepriniesol úľavu akú som čakal, ale bolo mi po ňom lepšie. Zrejme však bolo, že veľkú šancu na výhru nemáme, čo ma trápilo zo všetkého najviac. Žeby všetko to, čo som toľké roky budoval, zmizlo za jeden deň vojny ? To pripustiť nemôžem.
Keďže už nebolo čo kontrolovať a všetko šliapalo ako hodinky, tak som sa vrátil do bunkra v ktorom bol ešte stále Tazaw. Keď som vošiel, rýchlo si ruky strčil do vrecka. Postrehol som, že sa asi modlil. Dal som najavo že som to nevidel a sadol som si na zem k nemu. Z pleca som zvesil svoju pušku Kbsp wz. 1938M a začal ju kontrolovať. Poloautomatickú pušku s desiatimi nábojmi v zásobníku mali tohto roku vyradiť z prevádzky. Nevadilo mi to, pretože nebola ktovieako dobrá.
„Skontroluj si aj svoju. Nebolo by dobré keby ti uprostred boja zlyhala. “
„Dobre. “ Neprítomne odvetil Tazaw. Zobral si zbraň zo zeme a s trasúcimi sa rukami začal rozoberať zbraň.
„Neviem prečo vlastne som sa dobrovoľne rozhodol ísť do armády. Bola to chyba. “
Na túto otázku som bol dokonca pripravený a očakával som ju. Vedel som že raz ju vysloví. Vojna je iná ako si obyčajne ľudia myslia. Každému sa vidí ľahké zobrať zbraň a zastreliť s ňou pár ľudí. Práve v tom okamihu nikto nedokáže stlačiť spúšť a pozerať sa naňho, ako mu z brucha vyliezajú vnútornosti, ako kričí od bolesti a aby prestal...

Píšte aj svoje názory Wink
Upravil/a clown333 dne 14.03.2013 20:52
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
Trocha som sa prebral zo zadumania. Zrejme som bol dlhšie ticho ako som si myslel.
„Aj tak by si musel ísť do vojny. Či už dobrovoľne alebo nie. “ Takéto rozhovory nemám rád. Nikdy neviem čo mám na nich povedať. Nie som veľmi dobrý rečník.
„Neoplatí sa bojovať za životy tých, ktorých máme radi a za slobodu, i za cenu našich životov ? Radšej budem celý život bdieť a pred sebou vidieť tváre zabitých vojakov ako vidieť teba a tvoju sestru mŕtvu. Zato sa oplatí bojovať... “
„Pane ! Náš prieskumný tým sa práve vrátil. “ Oznámil vojak, ktorý sa z nenazdajky objavil pred vchodom do bunkra.
„Už idem. “
Ešte som venoval Tazawovi jeden vážni pohľad a potom som vybehol z bunkra von a videl ako sa z diaľky rúti naše prieskumné vozidlo, rozstrieľané na kusy. Čudoval som sa že vôbec funguje. Ešte včera som poslal štyroch vojakov s vozidlom aby zistili polohu Nemcov a ich terajší stav. Na vozidle som videl len troch vojakov. Vozidlo malo prestrelenú pneumatiku. Šmýkalo sa z jednej strany na druhú. Vodič je zrejme dosť schopný, keď pri jeho rýchlosti dokáže vozidlo ovládať. Vozidlo zastalo neďaleko nás. Niekoľko vojakov sa tam rozbehlo a pomáhalo vyložiť štvrtého člena, ktorý ležal ranený na zadných sedadlách v kaluži krvi.
„Doktora ! Doktora ! “ Kričali vojaci.
Pretisol som sa až k ranenému, ktorého už zložili na blatistú zem. Vojak bol strašne bledý a ledva mal viečka otvorené. Nepríjemne chrčal a vypľúval krv. Bolo zrejme, že stratil príliš veľa krvi. Kľakol som si k nemu a rozstrihol mu nožnicami vojenskú bundu. Ukázal sa čistý priestrel brucha, zhruba na mieste, kde bola pečeň. Nevyzeralo žeby guľka orgán zasiahla a ani žiadni iný, ale vojakovi som pomôcť nevedel. Stratil až priveľa krvi. Vybral som z tašky injekciu s morfiom a pichol mu ju do nohy. Ruku som mu pritlačil na ranu. Keby rana prestala krvácať, možno by som ho dokázal zachrániť. Možno. Vytiahol som z tašky obal so sulfónamidom a vysypal som prášok na ranu. Keď som si chcel odzátkovať fľašu s vodou, vojak posledný krát vydýchol. Oči sa mu zahmlili a neprítomne hľadeli na tento krutý svet. Postavil som sa a nahnevane hľadel smerom, kde boli nemecké vojská. Práve zomrela ďalšia obeť tejto sprostej vojny. Vojak vedľa mňa si zvesil helmu a hodil ju s celej sily na zem až sa trochu preliačila. Musel to byť jeho priateľ. Pozeral som sa, ako mu jeho priateľ vybral z vrecka posledný list, ktorý mu poslala manželka, fotku so ženou, dieťaťom a zvesil mu z krku poznávaciu retiazku. Nechcel som sa nato viac pozerať. Prešiel som o kúsok ďalej a osamote rozmýšľal koľko takých ešte uvidím a či budem medzi nimi.
„Pane. “ Pristúpil ku mne Tomasz, vojak, ktorý bol na prieskume s vozidlom. Len veľmi málo vojakov som poznal po mene. On bol jedným z nich.
„Nemci tu môžu byť tak za tri až štyri hodiny. Boli v pohybe. Keď sme sa k nim priblížili, tak nás zbadali a začali strieľať... “
„Dobre. Rozumiem. “ Skočil som Tomaszovi do reči. Nechcel som počuť, ako zasiahli teraz mŕtveho vojaka, ktorého meno ani nepoznám. Myslel som si že na takéto veci by si mal človek časom zvyknúť, ale u mňa to tak nie je.
„Všetci sa vráťte na miesta a pripravte sa. “ Zavelil som na vojakov stojacich pri mŕtvom.
„Ale pane... ! “ Začal priateľ mŕtveho vojaka, ale aj jemu som skočil do reči. Chcel ho pochovať. Nechcel som, aby sa tým pred bojom unavil, ale neodhovoril by som ho od toho. Urobil by to tak či tak. Niekoľko vojakov zdvihlo mŕtveho a odniesli ho preč. Neskôr príde vozidlo, zoberie ranených a mŕtvych do mesta a tam ich pochovajú. Všetci ostatný sa začali presúvať na svoje miesta, aby sa pripravili. Ešte som prikázal nech rozstrieľaný džíp odstavia bokom od zákopov. Bolo jedno či sa zničí, už aj tak bol na odpísanie. Vrátil som sa do bunkra, aby som si zobral zásobníky do pušky a deväť milimetrového pištoľa Vis s ôsmimi nábojmi v zásobníku, ktorý mi visel na opasku na pravej strane stehna. Keďže medici musia byť čo najľahší a najrýchlejší, nemali by so sebou mať ťažkú zbraň. Väčšinou majú v ruke len pištoľ, ale dnes som si vzal aj pušku. Toto predsa nebude len tak obyčajný boj. V bunkri som si tých pár zásobníkov čo som mal vložil do vreciek a skontroloval ich, či nevypadnú. Keď som sa započúval, uvedomil som si ticho, ktoré mi nepríjemne bilo do uší. Vedel som, čo o chvíľu nastane. Vybehol som z bunkra von a zakričal na plné hrdlo nech všetci zaujmú svoje pozície. Tazaw, ktorý si uľavoval pri neďalekom kríku vyskočil a rozbehol sa smerom ku mne. Ozvalo sa svišťanie a asi desať metrov odo mňa dopadla strela. Hlina sa rozletela na všetky strany. Tam kde dopadla strela, ostal menší kráter. Hodil som sa do najbližšieho zákopu. O chvíľu nato ku mne dopadol trasúci sa Tazaw. Ozývali sa ďalšie výbuchy a výkriky, keď strela dopadla do stredu guľometného hniezda a odtrhla nohy niekoľkým vojakom. Zem rachotila, keď spoza kopca začali priamo k nám postupovať tanky. Zo vzduchu sa znenazdajky prihnali lietadlá, ktoré smerovali smerom do mesta. Spustili sa strmhlav dole a začali strieľať. Zem pokropili pásy striel, ktoré za sebou nechávali hlboké diery. Výbuchy sa začali ozývať aj v meste, keď nemecké lietadlá Junkersy Ju 87 Stuka, bombardovali budovy. Strmhlav útočiace Stuki zrejme pripravovali cestu pre prieniky tankových klinov do hĺbky našej obrany. Útok im vychádzal len sčasti. Niektoré tanky zastavili, keď narazili na zakopanú mínu, pretože im odtrhlo pásy a nemohli sa pohybovať. Stojace tanky boli síce stále nebezpečné, ale to bol môj plán. V budovách na začiatku mesta a aj v niektorých zákopov, som mal rozmiestnených ostreľovačov s protitankovými puškami Wz. 35. Pušky boli neuveriteľne silné a dokázali preraziť pancier tanku a zabiť vojakov, ktorý boli vo vnútri. Problém bol, že takýchto pušiek bolo strašne málo. Do vzduchu sa zniesli aj naše lietadlá PZL -23 Karas. Našich bolo dokopy možno len šesťdesiat a oproti nemeckým, zaostávali. Trocha som sa naštval, keď som si spomenul, že mám meno ako naše lietadlá. Vystrčil som hlavu zo zákopu, aby som zistil ako postupujú nepriateľské tanky. Väčšina nepriateľských tankov sa začínala sťahovať späť dozadu. Z tankov, ktoré sa nemohli pre naše míny pohnúť, strieľali Nemci všade naokolo. Z najbližšieho tanku pri mne vyliezol Nemec, ktorého ešte nezabil ostreľovač. Nemec sa chopil guľometu a začal z neho páliť na všetky strany. Kúsok železa umiestnený na guľometu ho chránil pred našimi guľkami. Mal som dobrý výhľad na jeho hlavu, pretože som bol v zákope šikmo od neho. Pušku som si položil na zákop a poriadne namieril. Vystrelil som a minul. Zahrešil som a a vystrelil ešte raz. Tentoraz ho guľka zasiahla do ramena. Vojak sa mykol dozadu a krv vystrekla na zem. Hneď nato ho zasiahlo tucet rán vypálených z našeho najbližšieho guľometného hniezda. Vojak visel celý zakrvavený cez guľomet. Tanky sa už úplne stiahli a lietadlá tiež. Nastalo nepríjemné ticho, vyrušené iba krikom ranených vojakov. Rozbúšené srdce mi začalo pomaly spomaľovať. Tazaw ležal celý čas schúlený v zákope a ani sa nepozrel von. Celý útok trval rýchlo. Opäť som zahrešil. Pre naše prieskumné vozidlo urýchlili postup. Vraj tri až štyri hodiny !


Píšte aj svoje názory Wink a taktiež hlasujte v Ankete
Upravil/a clown333 dne 18.03.2013 19:24
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
„Rýchlo hoďte do tých tankov granáty. “ Zavelil som na niekoľkých vojakov, ktorý sa ihneď rozbehli splniť rozkaz.
„A dávajte si pozor na míny. “ To by mi chýbalo, žeby sa vojaci dokaličili na vlastných mínach.
Rozbehol som sa pomedzi zákopy skontrolovať, či nie je niekto zranený a nepotrebuje pomoc. Nepriateľ iba kontroloval taktiku svojho nepriateľa. Tanky nám zničili väčšinu mín a taktiež ostnatý drôt. Bola ho škoda. Dobre by spomaľoval nepriateľské vojsko postupujúce vpred. Aspoň nám teraz zničené tanky poskytnú dobrý a pevný kryt, hoci ich nebolo veľa. Rozkázal som ešte niekoľkým guľometníkom, aby svoje zbrane presunuli za tanky. Musím zmeniť ich polohy pre prípad, aby si ich nepriateľ nezaznačil. Ozval sa nepríjemne chrčivý výkrik Nemca, ktorý ešte v tanku prežil, ale k nohám mu dopadol granát a roztrhal ho na kusy. Z otvoru na tanku vyšplechla fontána tmavej krvi, ktorá sa rozšplechla na zem. Na zavolanie som dobehol k miestu, kde ležal vojak bez nohy. Vojak na ranu s hrôzou pozeral nevediac, čo sa mu vlastne stalo. Od kolena nadol sa tiahli už len roztrhané šľachy a svaly. Výbuch a teplo zo streli tanku mu aspoň stiahol žili, inak by už dávno vykrvácal. Pichol som mu injekciu s morfiom, roztrhol mu oblečenie a obviazal mu s ním ranu.
„Kde je radista ? “ Opýtal som sa okolo stojaceho vojaka. Ten len pokrčil plecami.
„Tak ho pohľadaj predsa ! “ Zavrčal som ešte naňho, keď sa nehýbal. Vojak odbehol a začal hľadať radistu.
„Ako sa voláš. “ Opýtal som sa raneného. S roztraseným hlasom mi odpovedal.
„Alekseg. “
„Neboj sa budeš v poriadku, prežiješ. “ Síce bude žiť, ale aký to bude život bez nohy ?
„Tu som ! “ Kľakol si vojak vedľa mňa s rádiom na chrbte.
„Zavolaj do mesta nech tu pošlú vozidlo pre ranených. “
„Rozkaz. “ Zvesil si rádio z chrbta a vzal do ruky slúchadlo. K nám pribehol ďalší medik.
„Ostaň tu sním kým nepríde po ranených vozidlo. “ Medik prikývol a kľakol si k nemu.
Vstal som a vrátil sa späť k Tazawovi, ktorý stále sedel opretý na o zákop a neprítomne hľadel na kúsok hliny.
„No tak v schop sa ! Musíš začať bojovať. Je to jasné ?! “ Zavrčal som naňho a zdvihol ho. „Na plač tu nie je miesto. “ Pozrel na mňa vystrašenými očami a pomaly prikývol.
„Pokúsim sa. “ Odvetil chrapľavo.
„Tak poď. Oddýchneme si. “ Spolu sme sa vrátili do veliteľského bunkra. Tazaw sa posadil a zavrel oči. Nečudoval som sa že je unavený. Stáli sme na nohách už od rána, hoci to možno nebolo práve preto. Aj ja som strašne unavený, ale sedieť nedokážem. V krvi som mal priveľa adrenalínu. Čudoval som sa že niekto áno. Začal som sa prechádzať okolo Tazawa vymýšľať hocaký plán, ktorý by mal úspech. Neviem ako dlho som to robil, možno to bolo aj hodinu, ale prebudilo ma tiché a slabé svišťanie. Akoby niečo letelo vzduchom.
„Tazaw ! “ Skríkol som a hodil sa naňho a stiahol ho na zem. Ozval sa ohlušujúci výbuch až mi v ušiach začalo pískať a hlina sa mi dostala pod šaty. Strela z mínometu musela dopadnúť blízko nás. Našťastie nás nezasiahla priamo, no zničilo celý bunker. Vstal som vykašliavajúc kúsky horkej hliny. Schmatol som Tazawa a vliekol sa s ním preč.
„Preč odtiaľto ! “ Kričal som naňho keď sa nehýbal. Keď si uvedomil čo sa stalo tak sa sám začal driapať preč. O chvíľu nato sa začala ozývať streľba a hukot opäť prichádzajúcich tankov. Obloha svietila nepríjemne na oranžovo. Slnko už skoro zapadlo. Zostal po ňom len pás oranžovej farby, ktorý jasne žiaril. Teraz bude ťažšie zasiahnuť tanky s našou ostreľovacov puškou. Aspoň neposlali svoje lietadlá. Na helmu sa mi zosypala ďalšia spŕška hliny keď neďaleko dopadla strela. Práve okolo prebehol vojak s krvavým ramenom. Zrejme ho zasiahol nejaký úlomok.
„Ošetrím to ? “ Zakričal som. Pre hluk toho nebolo veľa počuť. Vojak pokrútil hlavou. Prstom som poklepal Tazawa po ramene aby ma nasledoval. Chcel som sa presunúť na lepšiu palebnú pozíciu. Rozbehli sme sa zákopmi v roji svištiacich guliek. Míňali sme vojakov, ktorý strieľali do rôznych strán s rôznymi zbraňami a vystrašeným pohľadom. Prišli sme až k Andreiszovi, ktorý neprítomne strieľal z guľometu.
„Andreisz ! Musíš sa presunúť ! Si na muške ! “ Nepriateľ nás zavaľoval strelami z mínometu, ktoré trhali ruky a nohy. Nezabíjali, ale na vojakov to malo horší vplyv ako smrť. Vidieť ako sa hádžu v kaluži krvi na zemi bez nôh v mukách bolesti, to rozhádže aj najsilnejšieho. A strach je teraz najnebezpečnejší nepriateľ. Andreisziho spoločník odpojil guľomet od podstavca a Andreisz si ho prehodil na plece. Trocha sa zatackal, ale ustál to. Šesťdesiat kilový guľomet nebolo sranda niesť. Jeho spoločník vzal podstavec a debnu s nábojmi. Presúvali sme sa viac v ľavo kde Nemci útočili s väčšou silou.

Vyjadrite aj svoj názor Wink
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
„Pozor ! “ Skríkol radista, stojaci neďaleko. Hneď nato ho šmarilo na zem s guľkou v nohe. Nemecký vojaci už boli blízko zákopu a strieľali na nás svojimi MP štyridsiatkami. Andreisz sa hodil na zem a ťažký guľomet ho pricapil k zemi. Jeho spoločník zhodil na zem debnu a podstavec a rýchlo vytiahol pištoľ. Ja som taktiež zdvihol pušku a vypáli na miesto, odkiaľ prichádzali hlasy a výstrely, dve rany. Uvidel som spadnúť dve nepriateľské telá. Nevedel som kto koho zabil a bolo mi to vcelku jedno. Vzchopil sa aj Tazaw a taktiež vystrelil.
„Si v poriadku ? “ Opýtal som sa radistu, keď som sa k nemu otočil a pritlačil mu ranu. Zhrozil som sa nad množstvom krvi, ktorá sa tlačila z rany. Zasiahli mu tepnu. Zdvihol som mu nohu čo najvyššie, aby som znížil prítok krvi a jeho vlastným opaskom ju na pevno stiahol, no aj tak neprestala krvácať. Vojak bol čoraz bledší a bledší až prestal vzlykať a pomaly sa prestal hýbať.
„To nie, do riti ! “ Ďalší život, ktorý som nemohol zachrániť. Koľko, koľko ešte takých bude ? Pýtal som sa sám seba.
„No tak poď ! “ Kričal Tazaw. Nevoľky som poslúchol a pokračoval. Výkriky sa ozývali všade. Kde som sa len obzrel videl som ako naši umierajú. Chcel som, aby toto všetko prestalo, aby to zmizlo. Andreisz zastal a pripevnil guľomet na podstavec. Kryli sme sa za zákop a strieľali všade kde boli Nemci. Zľava sa k nám začal blížiť tank. Vystrelil. Strela dopadla niekoľko metrov za nás. Hodilo ma dopredu a tvárou som narazil o tvrdú hlinu. Ostatný dopadli podobne. Pár krát som pokrútil hlavou, snažiac sa zbaviť piskotu v ušiach. Na líci som cítil stekať niečo horúce, zrejme krv. Zdvihol som ruku a dotkol sa rany. Nebolo to vážne. Vzal som pušku zo zeme, ktorá mi zrejme pri výbuchu spadla a pozrel sa naokolo. Nebolo vidieť nič, len smrť. Smrť ako si prichádza po každého z nás. Pomaly, ale isto. V ušiach mi prestalo pískať a opäť som počul výbuchy a krik našich.
„Ústup ! Ústup do mesta ! Všetci sa stiahnite do mesta ! “ Kričal som na plné hrdlo, aby to mohol počuť každý.
„Máme sa stiahnuť Modlin ? “ Opýtal sa Andreisz držiac sa privaleného pleca. Guľomet ležal na zemi s rozbitým stojanom. Už ho nebolo možné používať.
„ Áno ! Tu nemáme šancu. Iba nás zabijú. Musíme do mesta ! “
„Poďme, poďme ! “ Súril Andreisz. Plazili sme sa preč zákopom, aby nás nemohol opäť zasiahnuť tank. Videli sme len ležiace a znetvorené mŕtvoly našich vojakov, len veľmi málo sa sťahovala späť do mesta. Všetci boli buď mŕtvy, alebo ležali ranený na zemi. Ani im sme už pomôcť nemohli.
Spredu sa ozvali výstrely a jeden z našich vojakov padol na zem. Siahol som po puške, ale spoza zákopu vyšiel Nemec so samopalom v ruke.
„Halt ! “ Zakričal a mieril zbraňou na všetkých. Kútikom oka som videl ako Andreisziho spoločník začal dvíhať zbraň.
Nie ! Nerob to hlupák !
Natiahol som ruku za Tazawa, ktorý bol predo mnou tak, aby to nemec nevidel a vytiahol som mu z puzdra pištoľ. Nemec niečo zakričal a začal strieľať na Andreisziho spoločníka, ktorý naňho chcel vystreliť. Ozvalo sa niekoľko rán a nemec padol na Tazawa s tromi dierami v hrudníku. Z pištoľa sa ešte dymilo keď som ho pustil. Priplazil som sa k Andreiszimu, ktorý sa už skláňal nad mŕtvym spoločníkom. Mal dieru v hrdle a niekoľko v bruchu. Tazaw zo seba odvalil Nemca a vystrašene hľadel na hrdlo mŕtveho vojaka.
„Bežme ! “ Zakričal Andreisz. Postavili sme sa nedbajúc na guľky a začali utekať späť do mesta, no ani to nám nepomohlo. Museli sme sa opäť hodiť na zem inak by nás zasiahli guľky nepriateľa. Vôkol nás všetko vybuchovalo a lietalo. Tazaw si ukryl hlavu do dlaní a vzlykal. Nepriateľ na nás sústredil skoro všetku svoju paľbu. Zrejme sme boli skoro jediní, kto bol ešte nažive. Pozrel som sa na Andreisza, ktorý tiež hľadel na mňa.
„Tak takto to skončí ? “ Opýtal sa bezmocne.
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
Nevnímal som ho. Videl som len tvár mojej lásky a ruku som držal neďaleko srdca, kde bol vo vrecku uložený jej list. Už ju nikdy neuvidím, nedám jej ten prsteň a ani nesplním to jediné ,čo si priala...
Otočil som sa k Tazawovi a niečo pritom okom zachytil. Akýsi odraz svetla v poslednom slnečnom lúči, ktorý sa pred nocou ukázal, aby dal zbohom dňu a privítal noc. Bolo to spätné sklíčko džípu, ktoré stálo možno desať metrov od zákopu. Nadýchol som sa, schmatol Tazawa za bundu a Andreiszovi prstom ukázal džíp.
„Bež k nemu ! “ Spoločne sme vyskočili zo zákopu a tak ako nikdy sme k nemu bežali. Už len päť metrov, tri, dva, jeden. Preskočil som dvere a čo najnižšie, ako som sa vedel zohnúť pred guľkami, som začal točiť kľúčom.
„Tak štartuj, štartuj ! “
Andreisz sa šmykol cez kapotu džípu a skočil dnu z druhej strany. Tazaw už ležal na zadných sedadlách. Motor naskočil a skoro ihneď som mykol pákou a šliapol na plyn. Kolesá sa párkrát zaborili do mäkkej hliny a potom sa džíp pohol. Nevšímal som si guľky, ktoré ničili džíp a len krútil volantom doprava a doľava, aby som ho vôbec udržal. Zablúdená guľka zasiahla ďalšiu pneumatiku, ktorá praskla. Džíp začalo hádzať zo strany na stranu ešte divšie ako predtým. Konečne sme minuli prvý dom mesta. Sme zachránený !
Strach o Tazawa si ma skoro celkom omotal okolo prsta. V mysli som myslel len na sľub, ktorý som si sám zložil a na následky, ktoré by to malo.
„Zastav ! “ Zakričal zrazu Andreisz, ukazujúc kamsi dopredu. Na zemi, opretý o kúsky zničeného domu bol ranený vojak, zrejme sa snažil ustúpiť, ale zasiahla ho guľka. Ešte dýchal. Chcel som šliapnuť na brzdu, ale noha akoby sa zasekla. Nemohol som zabrzdiť, alebo som nechcel ? V ušiach mi znelo Tazawove vystrašené prosby o život. Nie. Ako by som ho mohol vôbec ohroziť ?
„Tak zastav ! “ Andreisz ma chytil za ruku a hľadel na mňa pohľadom, ktorého som uňho ešte nevidel. Hnevu, strachu a výčitiek. Možno vedel prečo to robím. Stočil mi rukou a džíp sa divo otočil doľava až šmykom zastavil. Trochu ma hodilo k vedľajšiemu sedadlu, na ktorom už Andreisz nesedel. Ihneď keď džíp zastal, vyskočil a rozbehol sa pomôcť ranenému. Okrem hurhaja, ktorý sa ozýval z diel tankov, bolo vo vzduchu ešte niečo iné. Lietadlá.
„Adnreisz vráť sa ! “ Nemecké lietadlá sa pustili strmhlav dolu, pokropujúc tvrdú zem rojmi guliek z guľometov. Na zemi po nich ostávali diery veľkosti palca.
„Nie ! “ Skríkol som keď sa v roji guliek ocitol Andreisz s raneným. Ozval sa slabý výkrik a zablyslo sa niečo červené. Vyskočil som z džípu a keď som sa chcel rozbehnúť k nemu, na chrbte som pocítil neznesiteľné teplo a bolesť. Preletel som niekoľko metrov a dopadol na zem pravou rukou. Pre výbuch som nepočul vôbec nič, iba piskot, ktorý som pre bolesť ani nevnímal. Pravú ruku som si vôbec necítil a poslednú vec, ktorú som videl než som omdlel, bol horiaci džíp v ktorom ostal Tazaw.
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
2.Kapitola: šéf

„ ...Áno, je to tak, Vianoce sú už skoro za dverami a... “ Vravel akýsi hlas, ktorý bol neďaleko. Zrazu však stíchol akoby niekto vypol rádio. Ten hlas znel čudne, no predsa som mu viac menej rozumel.
Niečo tu nie je v poriadku. Chcel som otvoriť oči, ale na posteli sa mi ležalo až pridobre nato, aby som to mohol urobiť. Teda ak to vôbec bola posteľ na ktorej leží. Prečo sa mi stále vidí že niečo nie je v poriadku ?
Pomaly som zdvihol pravú ruku a dotkol sa tváre, aby som si pretrel oči. Trochu ma niečo pichlo do zápästia, boli to chlpy. Mal som ich po celej dolnej časti tváre, malé a pichľavé, ako práve pokosený trávnik.
Keď som otvoril oči najprv som uvidel bieli strop a potom strieborný luster, ktorý visel v strede malej izby posiatej skriňami a ďalším nábytkom. Na sebe som mal pyžamu, akú nosia v nemocnici. Žeby som bol v nej ? Nevyzerá to na nemocničnú izby. Je až príliš prepychová.
Prešiel som cez izbu až k jedinému oknu a otvoril ho. Ozval sa hluk niekoľkých áut a hukot kráčajúcich ľudí, ktorý sa niekam náhlili po kamennom chodníku. Vôbec to nevyzeralo ako v Poľsku. Kde to som ? Vtom som uvidel vojenský džíp, ktorý mi niečo pripomínal. V mysli sa mi objavil obraz horiaceho auta s Tazawom a zakrvaveného Andresziho na zemi. Zošmykol som sa popri okne a dopadol na drevenú podlahu.
„Nie nie nie nie ! “ Chrčal som s námahou od potláčaných sĺz
„To sa nemalo stať ... to nie... “ Vzlykal som. Zovrel som päsť a buchol s ňou do steny plnou silou raz, dvakrát, trikrát. Cítil som bolesť na ruke, ktorá bola v porovnaní stou vo vnútri nepatrná. Vnútornosti mi zovrelo v kovovej obruči a hrdlo sa mi stiahlo ako by mi doňho bodla včela.
Ako jej mám teraz povedať že jej brat je kvôli mne mŕtvy ? Kde vlastne je ? A kde som ja ?
V hlave sa mi všetko motalo a krútili. Vybavovali sa mi hrôzostrašné obrazy až ma z toho začala bolieť. Ako keby som zošalel. Telo si so mnou začalo robiť čo chce. Nohou som stúpil na okraj okna v snahe vrhnúť sa dole a dolámať, aby mi v hlave všetko stíchlo. Do ruky mi však vystrelila neznesiteľná bolesť, ktorá nemala nič spoločného s údermi do stien. Začala sa mi triasť a ja som v bolesti spadol na podlahu.

***

Pristúpil som k čiernemu autu a otvoril zadné dvere, aby z neho mohol vystúpiť sám šéf tajnej služby. V liste, ktorý mi prišiel zhruba pred mesiacom bolo, že som bol vybratý k vyplneniu tajnej misie, no nič bližšie k tomu tam nebolo. Dozvedel som sa až neskôr, že bude ísť o malú skupinu ľudí, ktorá bude tajne bojovať proti Nemecku. Ako, to mi ešte nepovedali. Trochu čudné mi však prišlo, že sa nebude jednať o skupinu jednej krajiny, ale o ľudí z rôznych krajín. Ako prvé mi napadlo, ako sa pre pána budeme dorozumievať ?
Keď mi to však ako tak vysvetlili nebolo to až tak padnuté na hlavu. Chceli utužiť vzťahy medzi krajinami a zabezpečiť, aby sa nepridali k Nemecku, čo bol šikovný ťah. Návrh prišiel z Poľskej exilovej vlády v Paríži. Nečudoval som sa. Ich krajina padla ako prvá. Zatiaľ som jediný istý člen skupiny a možno ešte jeden Poliak, ktorého v kóme priviezli takmer pred štyrmi mesiacmi. Práve vtedy Anglicko prijalo Poľský návrh na utvorenie jednotky a tak ho tu previezli. Vraj by bol veliteľom jednotky, samozrejme iba vtedy, keď sa vôbec prebudí.
„Ďakujem. Vy musíte byť pán Graf. “ Z auta vystúpil poštíhlejší muž v stredných rokoch a podával mi ruku. Jeho zvolili aby sa postaral o celú túto jednotku a tak sa osobne prišiel pozrieť na stav toho Poliaka ležiaceho v jednom z domov neďaleko centra Londýna. Nebol v nemocnici preto, aby sa nezačalo šepkať, že Anglicko niečo kuje. V dome sa o neho starala sestrička a jeden doktor. Samozrejme zato dostali slušnú sumičku.
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
Diego
Skvělé, piš dál!Wink
 
clown333
Dekuju Grin
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
„Áno. John Graf. “ Odpovedal som mu a taktiež mu podal ruku. Z auta sa ešte vyvliekli dve mohutné postavy. Samozrejme by sa bez svojej ochranky nikde nepohol.
„A vy ste ? “ Opýtal som sa ho, mysliac tým jeho meno. Len málo ľudí poznalo jeho pravé meno.
„Mohli by sme ostať pri “šéfovi“. Zahlásil sebaisto s gorilami za zadkom.
„Samozrejme.“ Pokýval som hlavou a aj so šéfom vykročil ku vchodu do domu.
„Asi si kladiete otázku prečo sme vybrali práve vás. “ Začal šéf.
„Z časti. Asi nie preto lebo ovládam sedem jazykov a dokážem zaobchádzať skoro s každou zbraňou, ktorá sa mi dostane pod ruku ? “
„Áaaa. Vidno že ste si už urobili obraz. “ Zasmial sa šéf.
„Mal som nad tým čas rozmýšľať. “
„Ale nebudeme potrebovať doktora a radistu ? A čo napríklad niekoho čo má skúsenosti s výbušninami ? “ Dodal som nad usmievajúcim sa pohľadom šéfa.
„Už zhruba vieme kto sa k tejto jednotke zapojí. V najbližšej dobe sa sem dostavia aj ďalší členovia. Každý má samozrejme svoje zaradenie. Museli sme však vyberať takých, ktorý ovládajú viac jazykov, aby ste sa mohli v pohode dorozumieť. Samozrejme všetko prebehlo v tajnosti. Pýtali sme sa len krajín u ktorých máme istejšie, že sa nepripoja k Nemecku. Hoci teraz nikto nevie.“
„Aké krajiny sa zapojili ? “
„Zatiaľ my, Dánsko, ktoré sa obáva útoku, Nórsko, ktoré sa taktiež obáva útoku a samozrejme Poľsko. Američania zatiaľ ostávajú neutrálny a o Sovietoch nevieme, čo si máme myslieť, keď aj oni zaútočili na Poľsko, hoci svoj útok patrične odôvodnili. “
„To máme byť len štyria ? “ Neveriacky som sa zahľadel na šéfa, keď som otváral vchodové dvere neveľkého domu.
„Ako som vravel. Nechceme nič veľké. Úlohou bude predovšetkým zachraňovať civilistov z ohrozených oblastí. “
Teraz som už presne vedel o akú “malú“ skupinu ide. Trochu som nad tým pochyboval, ale čo moje slovo zaváži ?
„Prečo práve ten Poliak má byť veliteľ skupiny ? “ Opýtal som sa.
„Myslím, že ste o ňom už počuli. “
„To áno. “ Odpovedal som mu. O tom Poliakovi sa doniesli chýri aj tu. Ešte v prvej svetovej vojne predviedol neuveriteľnú odvahu a skvelý taktický ťah, hoci som nevedel o aký ťah išlo. Jeho veliteľa zabili a aj keď boli nepriatelia pod dosť veľkou prevahou, tak ich rozprášili. Preto dostal niekoľko medailí a post veliteľa.
„Oh, a ešte preto lebo ovláda tri ďalšie jazyky. Bolo by dosť ťažké nájsť veliteľa, ktorý je schopný a dokáže sa dorozumieť vo viacerých jazykoch. “ Dodal šéf.
„Takže je vyškolený. “ Zaškeril som sa.
„Zrejme áno. Možno vám aj povie o svojej taktike, ktorú použil, teda ak vôbec. Len dúfam, že sa vráti k živím. Už by sme asi nenašli schopnejšieho veliteľa. “
„Zdravím. “ Povedal šéf doktorovi, keď sme sa konečne dostali dnu.
„Áaa. Vitajte. Oznámili mi že sem dnes niekto príde z tajnej služby skontrolovať stav pána Karasa, ale očakával som vás až neskôr. “ Odvetil doktor hľadiac zo šéfa a jeho ochranky až na mňa.
Na šéfovi bolo vidieť, že keby mohol tak by vyprskol smiechom. Doktor vôbec netušil že pred ním stojí sám šéf. Videlo sa mi, že sa takto rád zabáva.
„No áno. Dúfali sme že sa uzdraví. Veľmi by sme ho potrebovali. “ Vravel šéf premáhajúc smiech.
Doktor už skoro otváral ústa, aby sa spýtal načo im bude nejaký Poliak, ale zarazil sa. Zrejme si spomenul na peniaze, ktoré dostal. Určite by tu nebol keby to nebolo tajné.
„To máte šťastie. Prebudil sa pred niekoľkými hodinami. “
„Ohó. “ Zahvízdal šéf.
„Zavediem vás za ním. “
Prikývli sme a vyšli za doktorom po neveľkých schodoch do jednej z trojice dverí na poschodí. Keď sa otvorili dvere tak som konečne zbadal na posteli muž, ktorý hľadel do stropu akoby mu na ničom nezáležalo. Sestrička mu z krčahu liala do pohára čistú vodu a na stolík položila nejakú tabletku. Bol neoholený a z očí mu sršal pohľad aký som v živote nevidel. Nebol som ho schopný poriadne opísať. Tak ľahostajný, plný smútku a žiaľu. Ten muž si už niečo pretrpel. Zdvihol hlavu a pozrel sa na nás plný otázok.
„Môžete nás nechať o samote ? “ Opýtal sa doktora, ktorý stál vedľa.
„Iste, iste. “ Udvihol ruku, zavolal sestričku a odpochodoval z miestnosti aj s dvoma gorilami, ktorý sa po zavretí dverí postavili na stráž.

***
Pred tým, ako do miestnosti vkročili dvaja neznámi ľudia, som si mal čas trocha upratať v hlave. Snažil som sa nato nemyslieť, ale to bolo nemožné. Mŕtvy, všetci sú mŕtvy. V najneočakávanejšom momente ma bodla priamo do srdca. Pomáhalo mi, keď som iba tak neprítomne hľadel do bieleho stropu na ktorom som už objavil niekoľko zaujímavých dier a preliačin.
„Zrejme ovládaš Angličtinu podľa toho čo som už počul. Som John, John Graf. “ Pristúpil ku mne muž vo vojenskej uniforme a so skoro vyholenou hlavou. Keby mal vlasy, tie by trochu “zmenšili“ jeho veľké oči.
„Áno. Karas Modlin. “ Odvetil som mu a potriasol mu rukou.
Oči sa mu zažiarili a kútikom úst mu mierne myklo. Samozrejme. Cudzie mená každému pripadajú smiešne. Mal som sto chutí mu jednu vraziť a zaraziť jeho úškrn na tvári. Táto myšlienka by ma nikdy nenapadla. S každým, ktorý sa zasmial nad mojim menom, som sa smial aj ja. No teraz si myslím že už to nikdy takto nebude. Zmenil som sa, alebo lepšie by bolo povedané, zmenilo ma to.
Muži si sadli na stoličky pri malom stolíku v miestnosti. Posadil som sa tiež, ale ostal som na posteli.
„Chcem vedieť kto ste, kde som, čo tu robím a čo sa to sakra stalo. “ Začal som bez okolkov. Už som sa nato pýtal sestričky, ale tá mi iba povedala aký je dnes dátum, že som v Londýne a že som bol štyri mesiace v kóme. Poľsko teraz celé patrilo Nemecku. To som vedel z rádia. Snažil som sa nemyslieť nato či je ešte vôbec nažive, aby som sa jej postavil s pocitom že som zodpovedný za smrť jej brata.
...
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
„Som šéf tajnej služby. “ Začal šéf.
„Ako už iste viete, Nemecko začalo vojnu, ktorá sa pomaly rozširuje do celej Európy. Chceme, aby sa sformovala istá jednotka, ktorá bude podnikať tajné operácie na území nepriateľa. S týmto nápadom prišla vaša krajina a preto vás tu previezli. “
„A čo stým mám ja ?“
„Chceli by sme, aby ste túto jednotku viedli.“ Odvetil šéf.
Nastalo dlhé ticho, ktoré narušil iba pavúk čo spadol Johnovi do vlasov.
„Prečo ja ?“
„Máte nato najlepšie vlohy. Vaše veliace schopnosti a ešte k tomu ovládate viacero jazykov. Nikto sa na túto prácu nehodí lepšie ako vy.“
„Ale ja nemôžem.“
Šéf na mňa vypúlil obe oči a postavil sa.
„Chápem vašu stratu. Všetci z vašej jednotky sú buď mŕtvy, alebo sú v zajatí a keď ste medzi nimi mali aj priateľov.“
Zovrel som päsť a snažil sa naňho s krikom nevyletieť. Čo už len ten môže vedieť ?
„Máte ešte nejaké mesiace na rozmyslenie. Pán John sem bude chodiť častejšie a prosím vás aby ste z domu nevychádzali ak to nebude potrebné.“ Odvetil šéf, otvoril dvere a odišiel. Johna som sa podrobne opýtal, ako to s tou jednotkou má byť. Povedal my všetko, čo mu povedal šéf. Keď už chcel odísť na chvíľu zastal a otočil sa.
„Nebola to náhoda že si sa ako jediný dostal preč. Možno je to možnosť, ako im to oplatiť. “ Zahlásil a taktiež odišiel. Ľahol som si na posteľ a začal o všetkom premýšľať. Rukou mi myklo, keď som sa dotkol zraneného miesta od udierania päsťou do steny.
***
Ráno som vstal zavčasu a cítil sa otrasne. Takmer celú noc som nezažmúril oka. Mal som nočné mory zahrňujúce len a len vojnu. Rukou som si pretrel oči a načiahol sa za krčahom s vodou. Keď som si ovlažil hrdlo ľadovou vodou a vybral nejaké staré šaty zo skrine, vyšiel som von z izby. Na poschodí boli dve ďalšie izby. V nich museli spať doktor a sestrička. Potichu som obišiel stolík s kvetinou a zamieril dole schodmi. Na prízemí boli len dve miestnosti a jedna malá komora s umývadlom a záchodom. Vo veľkej miestnosti boli pohovky a ďalších päť kresiel. V strede stálo na osamelom stolíku rádio. Vedľa obývačky bola neveľká kuchyňa s poličkami plnými konzerv s jedlom.
Najprv som zašiel do komory a jedinou kefkou, čo tam bola, som si umyl zuby a opláchol si tvár. Bolo mi jedno komu patrí a konečne som použil záchod. Po niekoľkých mesiacoch preležaných v kóme to bol trocha čudný pocit. Taktiež som si musel niekoľkokrát prejsť jazykom po zuboch, aby som sa zbavil nepríjemného pocitu od kefky. Hneď ako som dokončil potrebu a zapol rázporok, som siahol po najbližšej plechovke s jedlom. Pohľadal som lyžičku a začal jesť fazuľu z plechovky. Nejedol som už večnosť ! Ešte aj fazuľa bola chutnejšia ako inokedy a už som otváral ďalšiu plechovku.
„Ako vidím toto už nebudeš potrebovať. “ Ozval sa Johnov hlas, ktorý hodil na stôl čerstvý chlieb, nejakú zvädnutú zeleninu a nádobu s mliekom. Ani som nezaregistroval kedy vošiel do domu.
„Ale kdeže, ešte si dám. “ Zahlásil som a siahol po chlebe. V niekoľkých šuplíkoch som pohľadal nôž, odrezal si z neho a lačne doň zahryzol.
„Boh vie čo do mňa dávali kým som bol v kóme. Mimochodom vďaka.“ Poďakoval som ukazujúc na chlieb.
„Nie je zač.“ Odvetil a aj on si ukrojil z chleba. Zatiaľ čo on si len natieral chlieb s maslom, ja už som svoj dávno zhltol.
„Tak ako si sa rozhodol ?“ Začal John, kým si do úst vkladal kúsok chleba.
Prestal som prežúvať svoj ďalší kúsok chleba a opäť sa myšlienkami ocitol na bojovom poli. Videl tváre Andreisziho, Tazawa a ďalších vojakov, ktorý boli mŕtvy. Ich tváre mi v hlave žiarili ako najjasnejšie slnko. Zavaľovali ma pohľadmi plnými pohŕdania zato, že som ich tam nechal. Utiekol som ako zbabelec, ako prašivý potkan pred svetlom.
„Zrejme ešte asi nie.“ Pokračoval John, keď som sa ani neozval.
...

Za dosť dlhú neaktivitu na ospravedlňujem, ale mal som toho strašne dosť ...škola, grafika atď... dúfam že budem písať už častejšie
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
„Koho si tam stratil ?“
„O tom nechcem hovoriť.“
„Umm dobre, ale bolo by ti potom lepšie.“
„Možno.“
„Mal by si sa rozhodnúť čo najskôr. Asi o mesiac sem prídu ďalší členovia jednotky.“
Len som pokrčil plecami a pokračoval v prežúvaní chleba. Tváre mi však žiarili v hlave naďalej. Keď som dojedol vzal som si bundu a odišiel na malý dvor vzadu za domom. Malú záhradu obkolesoval veľký kamenný plot cez ktorý sem nemohli nakuknúť ani ľudia, čo prechádzali chodníkom. Sadol som si na stoličku a vychutnával si čerstvý vzduch. Hoci bolo niekoľko dní pred Vianocami, nebolo ktovie ako zima. V Anglicku nebola taká zima ako u nás, dokonca tu zatiaľ nenapadal vôbec žiadny sneh. Vo vyhriatej stoličke sa sedelo príjemne a čoskoro sa mi viečka zatvorili a zadriemal som.
Kryl som sa za zákop a počul streľbu tankov prichádzajúcich čoraz bližšie a bližšie. Všetci vojaci okolo mňa bojovali ako len mohli, ale postupne jeden po druhom padali mŕtvy na zem, keď ich zasiahla guľka. Prečo len stojím a pozerám sa ?
Ako ozvena sa odvšadiaľ ozývali hlasy mužov ktorý kričali moje meno, aby som im prišiel na pomoc. Prosili aby bolesť prestala a mohli sa vrátiť domov k svojim ženám a deťom. Niečo ma chytilo za nohu a ja som vykríkol. Bol to Andreisz celý zakrvavený a bledý ako stena.
„Prečo Modlin... prečo ...“ Vydýchol a tuhšie ma chytil za nohu.
„Myslel som že ma ochrániš.“ Ozvalo sa spoza mňa. Vydesene som sa otočil a videl Tazawa, ktorý bol celý znetvorený od ohňa v ktorom uhorel.
„Ja... ja... nie...“ Triasol som ako ešte nikdy a nedokázal sa mu pozrieť do očí.
„Nie !“
Prebudil som sa a vystrašil doktora, ktorý stál vedľa mňa. Zrejme som musel vykríknuť nahlas. Uvedomil som si že stojím a po brade mi tečú kvapky potu.
„Ehm. Ste v poriadku ?“ Ozval sa trocha s obavami.
„Áno. Nič to nebolo, len nočná mora.“ Odvetil som mu s ešte trochu trasúcim sa hlasom.
„Prišiel som vás naposledy prezrieť predtým ako odídem. Prosím posaďte sa.“
Prikývol som a urobil ako mi nakázal. Zhlboka som si vydýchol a snažil sa upokojiť. Bola to len nočná mora nič viac, opakoval som si dookola. Doktor vybral lunoskop, strčil si slúchadlá do ucha a druhý koniec mi priložil na hruď. Niekoľko sekúnd načúval a potom mi malým svetlom zablikal na oči. Srdce mi bilo o niečo rýchlejšie ako by malo pre tú nočnú moru, ale doktor to zrejme vzal do úvahy a sám pre seba si prikývol.
„Mali by ste byť v poriadku, aspoň fyzicky. Tie tabletky už brať nemusíte.“ Prikývol som a postavil sa.
„Ďakujem vám za všetko.“ Poďakoval som mu a odprevadil ho až k dverám.
...
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
clown333
...
Keď som sa vrátil do kuchyne, John čítal noviny.
„Čo sa píše ?“ opýtal som sa ho.
„Nič extra, len to že vojna pokračuje a britský torpédoborec potopil nemecký osobný parník.“
Je to tu opäť. Bolo jedno kto začal vojnu a kto je ten zlý. Potopili nemecký parník plný nevinných ľudí, ktorý možno vojnu ani nechceli. Nie sú žiadne dobré strany, je len smrť.
„Koľko ľudí zomrelo ?“
„Ešte sa to nevie. Správa je pomerne nová. Pche, tak im treba, začali vojnu tak ju budú mať.“ Zahlásil John s odporom.
Možno si to zaslúžili, ale boli to len ľudia a nie vojaci. Vôbec mu nezáležalo na tých ľuďoch ? Ako to povedal predtým John. Možno som prežil pre nejaký účel, možno. Vojna je tu tiež pre nejaký účel, otázkou je pre aký.
Do myšlienok som sa zahlboval čoraz hlbšie a hlbšie ako ďateľ čo sa stoj čo stoj snažil dostať ku červíkovi, ktorý bol hlboko v strome. Sadol som si na stoličku a nevnímal nič naokolo. Rozhodol som sa. Povediem skupinu, ale... ale. Vždy je tu to ale. Musím to urobiť, alebo to chcem urobiť ? Tak či onak musím. Niečo ma k tomu viazalo. Ako prísaha, ktorá sa zložila keď zomrel Tazaw a Andreisz.
„Dobre, urobím to.“
„Hm ?“ ozval sa John, ktorý ma pri čítaní novín nepočúval.
„Budem veliť skupine.“
„Dobre.“ povedal, ako by ho to ani nezaujímalo. Iba si ma premeral pohľadom, ako by sa uisťoval či nato vôbec mám. Možno si myslel že bude veliteľom on keď odmietnem. Čudný to človek. Raz sa správa tak a raz inak.
John pomaly zložil noviny, vstal a šiel k telefónu.
„Idem to oznámiť šéfovi.“ odvetil na môj spýtavý pohľad.
„Dal mi špeciálne číslo na ktoré mám zavolať a potom mu to niekto oznámi.“
Prikývol som a oznámil mu že idem opäť na vzduch.
...

3.Kapitola: Príchod najlepších

Pred troma mesiacmi som zavolal jednému zo šéfových ľudí a oznámil mu že Modlin sa postaví do čela jednotky. Teraz som s ním sedel v bare oproti domu v ktorom som teraz býval s ním aj ja. Už sme nemuseli trčať v dome a tak sme sa celé tri mesiace flákali po okolí. Väčšinou naše cesty skončili v tomto bare. Bar bol malý a prichádzalo doňho len niekoľko stálych zákazníkov. Boli to prevažne ľudia ktorý svoje problémy riešili dnom pohárika. Za pultom stál barman, ktorý sa na nič nepýtal čo bolo pre nás výhodné. Nemuseli sme odpovedať na žiadne otázky typu kto sme a čo robíme. Barman teraz čapoval pivo pre zákazníka ktorý sa práve objavil vo dverách a Modlin do seba lial už tretí pohárik whiskey.
Keby nebol taký dobrý veliteľ ako sa o ňom hovorilo asi by požiadal o nájdenie nového veliteľa alebo by som sa ním mohol stať aj ja. Mal som pochopenie prečo začal piť, ale aký to má zmysel ? Síce som nestratil nikoho a tak som nevedel aký to je pocit už nikdy neuvidieť človeka, ktorého ste ináč vídavali každý deň. Neuvedomuje si že sa má stať veliteľom prísne tajnej operácie ? No myslím že to si uvedomuje pretože nikdy neprekročil hranicu keby sa mal domov cez ulicu tackať. Vždy sa zastavil ešte predtým no aj tak mal zmysli dosť otupené a to na nejakú chybu stačí. Akoby nevedel čo má robiť, hoci sa rozhodol viesť túto neistú a nebezpečnú misiu.
Odvrátil som sa od pultu a prešiel pomedzi niekoľko stolov a stoličiek k jedinému biliardovému stolu v bare. Okrem Modlina a toho muža čo si objednal pivo tam nikto nebol. Vzal som si tágo a sám hral biliard.
Tajná Jednotka


2.svetová vojna ožíva


The Elder Scrolls Legend:
Light in the Dark


Stopnuté Frown
 
Přejít na fórum:
Podobná témata
Diskuze Fórum Odpovězeno Poslední příspěvek
tajná skrýš vína Archív zodpovězených dotazů 3 21.02.2014 21:07
Archív Novinek
Datum Kategorie Název Přečteno
24-12-2018 Články Šťastné a veselé! (2018) Přečteno 811 krát
11-06-2018 Elder Scrolls The Elder Scrolls VI oznámeno! Přečteno 3230 krát
01-04-2018 Novinky S hrdin(k)ou po celém TAMRIELU! (Apríl) Přečteno 2270 krát
24-12-2017 Články Veselé a šťastné! (2017) Přečteno 1934 krát
06-07-2017 Rozpracovaná novinka (6.7.) Přečteno 0 krát
01-04-2017 Na cukřík s M'aiqem Lhářem Konec série "The Elder Scrolls"! Přečteno 7760 krát
11-02-2017 Elder Scrolls Příběhové rozšíření pro TESO a H... Přečteno 4229 krát
24-12-2016 Elder Scrolls Veselé Saturalie a oslavte Starý život! Přečteno 3589 krát
12-12-2016 Na cukřík s M'aiqem Lhářem 6 let se Skyrim.4fan Přečteno 3588 krát
18-11-2016 Elder Scrolls The Elder Scrolls: Online dočasně zdar... Přečteno 4307 krát
 Více...     
Archív Novinek
TOPlist